O, milá horo! máš být zvelebena,
máš z neznámosti tmy být vytržena!
Neb o tobě budu zpívati,
tvou vyvýšenost ohlašovati.
Jak na Libánu cedr nad javory,
taks´ ty se vznesla nad okolní hory.
Tak jako obr stojíš mezi ními,
neb jako matka mezi dětmi svými.
Ne Dunaj rychlý, ve velikém zdálí,
ne rybná Tisa, s tvého tamže skálí,
když patří oko, shledu zamezí,
i sarmatské tu uzří pomezí.
Sto před ním vsí, měst, hrdých hradů leží,
tu se stkví zámek, tam chrám se svou věží.
O, horo! ty moc hájů příjemných,
i hlubočin máš množství přítemných.
Tu obydlí své má zvěř utíkavá,
tu plachý jelen bezpečně si spává.
Ty chováš stáda ovec bílých
tam na výsostech, po svých pastvách milých.
Tu vesele se pasou muži silní,
svých oveček a píšťal rovně pilní.
O, kolik ty máš nejvýbornějších
vod, nad stkvoucí se křištál čistějších!
Když nejtoužeji žence slunce peče,
z tvých neseschlých žil co led voda teče,
ji zvěř, ji silný lid a pěkný pije,
jenž vesele tu vůkol tebe žije.
Jak hlučné stojí chasy plesání,
jak zvučné krásných mladic zpívání
se po tvých hustých lesích rozléhává,
když valně padla pod kosou tvá tráva! 1
Ódická báseň Juraja Palkoviča venovaná hore Sinec je jedným z textov, ktoré dovoľujú nahliadnuť do vysoko štylizovanej krajiny slovenskej klasicistickej poézie. Obraz vrchu, ktorý sa ľahko vznáša nad okolím, aby bezprostredne nato pevne stál uprostred iných, nie je jednoduchý. Svojimi rozmermi pripomína hrozivého obra a vzápätí starostlivú matku uprostred svojich detí. Pohľad, ktorý ponúka, pôsobí nadnesene. Nie je ľahké sa s ním stotožniť. S každým veršom sa čoraz viac vymyká skúsenosti s otvorenou krajinou. Palkovičova báseň pôsobí dokonalo, a preto chladne ako neživá vec. Ideálny svet, ktorý predstavuje, nevytvára dostatok príležitostí, aby sme sa ho mohli zúčastniť aj inak, než v úlohe divákov. Všetko tu bezproblémovo funguje, čo navodzuje dojem jednotvárnosti. Pri opätovnom čítaní sa však môže ukázať, že odstup, ktorého sa tento text tak dôsledne dovoláva, nám nie je úplne cudzí.
Nehybný horský masív býva často predmetom pozornosti a neraz plní funkciu orientačného bodu, lebo je určitejší ako čokoľvek iné. Taký zreteľný a nespochybniteľný objekt si sotva možno nevšimnúť. Zdá sa, že jeho dominancia sa zakladá práve na tejto neprehliadnuteľnosti. Podobne ako človek, ktorý sa postavil, aj vrchol hory pôsobí v okolitom teréne veľmi autoritatívne. Význam jeho osamelej vertikality je ešte o to väčší, že trvá dlhšie. Objekt tohto druhu posilňuje v ľuďoch ambíciu vyznať sa v okolí aj v samých sebe, výhľady z neho upevňujú ich sebavedomie. Výstup na vrchol dáva unaveným chodcom pocit prevahy a zároveň zadosťučinenia. V dlhom namáhavom procese pohybu nahor možno vidieť obraz práce, každodenného drobného úsilia, ktoré je napokon zavŕšené nezvyčajne veľkým rozhľadom. Množstvo vyhliadkových miest a chodníkov vedúcich na väčšie či menšie terénne vyvýšeniny v krajine naznačuje, aká dôležitá je pre ľudí príležitosť dospieť k takýmto dojmom. Palkovičova hora akoby však mohla byť pre nás oporou ešte o čosi viac. Jej úbočia sú zaliate imaginárnym slnkom, zdobia ich stáda bielych oviec, rovnako ako pastieri veselo hrajúci na píšťalách alebo úplne priehľadné, krištáľovo čisté potoky padajúce do údolí. Zdá sa byť bezchybná, ideálna až nehmotná. Svojou pokojnou monumentalitou, vymykajúcou sa ľudským rozmerom, akoby sa chodcom vzďaľovala. Vďaka nehmatateľnej viditeľnosti je ideálnym cieľom, zjednocuje a zvečňuje všetkých, ktorí blúdia, poskytuje útočisko nielen plachým jeleňom, ale aj iným premenlivým a preto iba približným javom.
Každý, kto vidí veci oddelene, je do istej miery rozumný, systematickosť a rozvaha, s akou autor tohto textu utrieďuje to, čo si uvedomuje, však svedčí o veľkej trpezlivosti a zmysle pre poriadok. Scenériu, ktorá sa pred nami postupne otvára, formuluje veľmi precízne. Svoje úmysly neskrýva. Vlastnú úlohu rozoznáva jasne a hovorí o nej s pátosom hneď v prvých veršoch. Pozorovanie nechápe uvoľnene ako súčasť odpočinku alebo nezáväznej hry, ale s rešpektom, vidí v ňom vážny tvorivý čin. Nevyhnutnosť orientovať sa v priestore vysvetľuje ako príležitosť zúčastniť sa na vymedzení jeho zmyslu. Na svoj objekt sa nepozerá "len tak", ale s vedomím svojej zodpovednosti za jeho podobu, majúc na pamäti povinnosť vytrhnúť ho "z neznámosti tmy". Opis hory sa preň stáva spôsobom, ako prijať účasť na tom, čo vôkol seba rozoznáva. Predmet aj seba samého už nielen nezaujato eviduje, ale vyslobodzuje z predchádzajúcej anonymity. Vo svojom vedomí nevie pripustiť neúspech ani drobnú nedokonalosť a nestrpí ani tú najmenšiu bolesť. Jeho presvedčenie vyžaduje rozsiahlu intervenciu v spôsobe, akým vníma. Ak nemá stratiť sám seba, podoba krajiny musí byť jasná, aj v detailoch vykreslená bez chýb, zbavená prirodzeného tápania a nepokoja. Úlohou takéhoto písania, zdá sa, nie je iba čosi zachytiť, ale definitívne vylúčiť náhodu. Nič nečakané sa už nesmie stať. Dokonca i tráva pod kosu si tu líha bez odporu, prekvapujúco veľkolepo až majestátne ako v divadle.
Takéto riešenie je veľmi uvedomelé a civilizované. Zodpovedá kultúrnym konvenciám, ktoré aj v rámci každodenných situácií predpokladajú určitú mieru odstupu a napĺňajú sa nielen prostredníctvom textov, ale aj vďaka pozornému stvárneniu množstva drobných úkonov. Napríklad spôsob, akým ľudia držia v ruke šálku, sa vyznačuje úsilím obmedziť počet prstov dotýkajúcich sa nádoby na minimum. Aj samo použitie príboru reprezentuje rovnakú zdržanlivosť, úsilie obmedziť bezprostredný kontakt s predmetom a nahradiť ho pozorovaním, premeniť ho, nakoľko sa len dá, na niečo vzdialené, čo možno iba vidieť. V porovnaní s dotykom, ktorý vyžaduje aspoň na okamih splynúť so skúmaným javom, a tak osobnú, bytostnú účasť na ňom, systém spoločenských zvyklostí posilňuje civilizačnú úlohu zraku ako zmyslu, ktorý zaručuje najväčšiu možnú vzdialenosť od sledovaného objektu. Zatiaľ čo hmat a sluch pôsobia veľmi emocionálne, dôverne, oči nám dovoľujú sledovať dianie vôkol nás bez účasti, a tak omnoho profesionálnejšie. Príkladným prejavom tohto úsilia je aj klasicistická predstava dokonale funkčnej, rýdzo formálnej krajiny, ktorá sa sotva môže stať pre niekoho samozrejmou. Podobne ako v múzeu, aj v nej sú jednotlivé prírodné javy predstavované akoby za sklom, v pozícii exponátov, ktoré síce smieme vidieť, ale bez toho, aby sme sa ich mohli dotknúť. Reprezentuje programové prihlásenie sa k tradícii, ktorá sa, počnúc starovekým gréckym a rímskym spôsobom zobrazenia skutočnosti, zakladá na preferencii zraku. Vizuálny charakter tejto metódy presvedčivo demonštruje Erich Auerbach vo svojom rozlíšení homérskeho a starozákonného štýlu. 2 Dojem bezprostrednosti sa v textoch zvyčajne dosahuje fragmentárnosťou a torzovitou nezrozumiteľnosťou zápisu. Takýto prejav potom vnímame ako bytostne zaujatý, vyplývajúci z málo prehľadnej situácie. Vidíme v ňom dôkaz takých okolností, ktorým konkrétny človek nevie uspokojivo čeliť. Klasicistický autor sa však tomuto položeniu usiluje vyhnúť. Cíti sa byť viazaný skôr všeobecnými pojmami a istou predstavou samého seba ako vlastným telom. Myslieť na veci preň značí príležitosť vnímať ich na pozadí vopred určených princípov, opisne: ako nehybné, vzdialené, a predsa dobre viditeľné objekty nezávislé od osobnej skúsenosti. S dištanciou aristokrata, s rukami akoby ustavične v rukavičkách, sa štylizuje ako profesionálny divák obklopený vyrovnaným prostredím vlastnej mysle. Presné inštrumentárium očí mu dovoľuje zachovávať si odstup, obmedziť sa v tom, čo si uvedomuje, na objektívny, relatívne stály povrch predmetov a javov, pozorovať svet vôkol seba ako z vyhliadkovej veže.
Súbor pomerne stabilných jazykových foriem bez výkyvov a zmätku umožnil autorom obdobia klasicizmu inscenovať na lúkach mohutný pohyb trávy stínanej kosou, predstavovať si ovce ako dokonale biele a horské potoky ako krištáľovo čisté a priehľadné, pozerať sa na veci z veľkého odstupu, až z historickej perspektívy, s pochopením ich úlohy vo veľkom abstraktnom celku poznania. Slová im umožňujú znehybňovať to, čo sa deje. S každým z nich rastie schopnosť autora menovať ďalšie. Výsledkom takejto systematickej deskripcie sú dlhé vety postupujúce vpred v úsilí odhaliť na krajine to viditeľné, čo je na nej z hľadiska pozorovateľa najvzácnejšie. Klasicistická poézia nemá zmysel pre tajomstvo a mnohoznačnosť nečakaných ruptúr, ale zodpovedá jej pravidelnosť rozvinutých vetných konštrukcií, predvídateľné kontinuum viacslabičných veršov. Samotnou dĺžkou viet dokumentuje svoj uznanlivý postoj k tradícii. Systematickým opisom prírodných objektov akoby chcela podobu, a tak aj význam skutočnosti kontrolovať, prostredníctvom rozsiahlych konštrukcií obracia jednotlivé prírodné útvary rovnakým smerom, k spoločnej budúcnosti. Výsledkom je zobrazenie veľkých skupín predmetov a perpetuálne výhľady do dokonale priehľadnej krajiny, ktorá má veľký zmysel pre povinnosť. Jej presne fungujúci mechanizmus, pripomínajúci vedeckú aparatúru, v ktorom ani potôčik nemôže tiecť len tak, umožňuje aj drobný detail prispôsobiť predstave ideálneho stavu, formálnej, dopredu danej schéme. Jednotlivosť tu nachádza svoj význam v podriadení sa určitému cieľu. Veľkolepé prírodné scenérie a mimoriadne početné zoskupenia objektov akoby boli spoločnou nádejou jednotlivých vecí. Enumerácie množstva údajov majú teleologický charakter, ich monotónnosť je obdobou večnosti. Napriek svojej rozmanitosti reprezentujú jedno a to isté. Pôsobia monumentálne, presvedčivo, takmer nespochybniteľne ako veľká armáda alebo mohutná hora.
Cieľom klasicistických pozorovaní krajiny bolo obdivné až nadšené, a preto nie vždy prirodzené znovunastolenie stratenej antickej viditeľnosti. Schopnosťou nachádzať spoločný význam v rôznych objektoch tak poézia opätovne dokazuje, že ľudská myseľ nemusí vychádzať iba zo skúsenosti a byť pasívnou reakciou na to, čo sa deje, ale vďaka vernosti určitej metóde môže získať značnú nezávislosť od konkrétnej situácie a v úsilí o pochopenie samej seba sa môže oprieť prakticky o čokoľvek: výrazom jej autonómnosti sa môžu stať rastliny, zvieratá alebo monumentálna podoba krajiny, ktorá oslavným spôsobom demonštruje možnosti sebavedomého ľudského vnímania. Je zrejmé, že klasicistický autor sa stotožňuje s tým, čo vidí jasne a vie si vysvetliť. Rozhodujúcim preň už nie je konkrétny objekt, ale vlastná schopnosť ho doceniť. Cieľavedome sa usiluje dotvárať okolnosti, ktorých je svedkom. Nie je zaujatý predmetom, ale médiom, samou viditeľnosťou vecí. Ich zjav sa pre neho stáva oporou. Zreteľnosťou sveta, ktorým sa obklopuje, osvedčuje vlastnú schopnosť usilovať sa o jediné. Ak rozoznáva tak veľa, už nemôže byť stratený. Rozsiahle opisy prírody mu umožňujú udržať si kontrolu nad svojím vnímaním. V krajine sa pohybuje diskrétne, nezanecháva po sebe stopy, ale je v nej prítomný nepriamo a zároveň komplexne ako ten, kto si ju jasne uvedomuje. Extenzívnosťou a horizontalitou svojho diela osvedčuje vlastnú schopnosť sústrediť sa, netápať, ale zostávať stáť. Opierajúc sa o povrch množstva prírodných exponátov a precízne inscenovaných udalostí, jeho vedomie odhaľuje nevyčerpateľné zdroje vlastného pokoja. Šťastie tak už prestáva byť dielom náhody, rozmarom osudu, ale je prejavom schopnosti jasne vidieť. Presvedčivým tvorcom takejto poézie môže byť najmä ten, kto ako Ján Hollý má radosť sám zo seba.
Rád si milí o milém zaspívá. Ňikdi za horka Tak ňeťeší o poľedňi ľežať pri potóčku ve sťíňe, Tak ňeťeší z bukovéj sladkého si ve smaďe mléka Číše upiť: jak ťi mňa ťeší jeho pochvaľi spívať. Než poneváč viššé v prostred ňeba slnko sa blíží, A všaďe už menšé, vždi i menšé sťíni sa úžá: Čas buďe už k dojeňú pohnuť do košára ovečki. U mňa zatáď móžeš v stuďeném pod hruškami chládku Odpočinuť si a dobre hoveť. Mám žinčicu čerstvú, Mám škercov, mám též léskovcov a oskoruš hojnosť, Tam ťi buďem spívať, jak ľen dlho sám chceš očúvať. 3
Tieň predstavuje miesto, ktoré je pre svetlo stratené. Čo ako malý, pripomína človeku jeho neprehľadnú telesnosť, nemožnosť v úplnosti porozumieť samému sebe. Systematickým marginalizovaním tmy sa Ján Hollý vyhýba takejto situácii. Jeho dôvera vo viditeľnosť vecí pracuje ako jemné sito, ktoré nepripúšťa potrebu niečo skrývať. Spievať o svete značí pre neho viac ako svet sám. Väčšmi ako "z bukovéj sladkého si ve smaďe mléka číše upiť" ho teší "jeho pochvaľi spívať". Svoju totožnosť nehľadá v neuvedomelých dotykoch, ale v radostnom rozoznávaní a utrieďovaní všetkých javov vrátane svojho pohnutia. Na rozdiel od iných tvorcov však jeho poznávanie samého seba nie je iba dokladom splnenia si povinnosti, ale oplýva aj prejavmi šťastia a vďačnosti za to, že tak môže urobiť. Myslí a vidí nielen presne, ale aj rád. V Selankách Jána Hollého možno nájsť klasicistickú krajinu v kanonicky čistej podobe. Je dobre presvetlená, miestami práve uprostred poludnia. Vyznačuje sa bohatstvom a harmóniou usporiadania rozmanitých prírodných foriem. V jej rámci tma nie je nevyhnutným pozadím, utrpenie alebo iná skúsenosť nie sú nevyhnutné. Prevláda bezoblačné počasie, je pekne, baroková čierňava alebo romantická búrka akoby ani nemali prísť. Svetlo prestáva byť vnímané náhodne ako rozmarný prírodný úkaz a v krajine je distribuované rovnomerne. Ján Hollý skutočnosť nazerá ako jasnú, jednoznačnú, zaliatu slnkom, zrozumiteľnú a vysvetliteľnú. Vie dopredu, čo sa bude diať. Poznanie nehľadá v dobrodružnom odovzdaní sa nečakaným dojmom, ale v systematickom "utváraní mnohotvárnosti". 4 Vnímajúc svet, tvorí ho do tej miery, do akej mu prisudzuje úlohu v rámci vlastných predstáv. Pojem mu dovoľuje zjednodušovať, redukovať predmet na plochu, a tak kontrolovať jeho význam, vyberať z neho iba to najzreteľnejšie, retušovať ho vo vedomí ako vo fotografickom ateliéri. Vďaka tomu môže s rovnakým uspokojením sledovať aj veľmi rôznorodé objekty. Zdanlivú bezvýznamnosť každodenných drobných situácií prekonáva sústredeným záujmom o maličkosti. Na veciach si všíma ich vonkajšok, hladký, nehybný povrch. Vyzdvihuje uvedomenie si foriem a tvarov ako spôsob uskutočnenia, zvečnenia samého seba. Výsledkom je vznik rozľahlej plochy, ktorá dovoľuje, aby podobne ako v zrkadle, v tom, čo vníma, už nevidel niečo cudzie.
K objavovaniu významov zdanlivo jednoduchých javov Ján Hollý dospieva pokojne, mimo kontrastu, bez toho, aby ich musel čo i len na chvíľu stratiť. Vo svojich exteriéroch sa neusiluje o nemožné, na rozdiel od romantického zmyslu pre mnohoznačnosť neprehľadných lesných zákutí, hlbokých priepastí a jazier jednotlivé prírodné úkazy nevníma izolovane, ale ako logickú súčasť celkovej evidencie. Rozsiahlymi opismi objektov osvedčuje schopnosť ich umiernene oceniť. V systematickom úsilí po zvýznamňovaní vecí tu povedľa takých reprezentatívnych javov, ako je Palkovičova majestátna hora, ani tie malé nezostávajú nepovšimnuté a nezabúda sa na ne. Aj drobnosť má v Hollého poézii svoje pevné miesto, závažnosť sa veľkomyseľne prisudzuje nielen Svätoplukovmu vojsku, ale aj oskorušiam alebo lieskovcom. Všetko pomenovateľné a rozpoznateľné, či už oriešok alebo armáda, je dôležité.
Myslieť zvyčajne znamená postupovať pomerne odovzdane, mechanicky, s rovnakou nezúčastnenosťou, s akou stroje dokážu konať. Zdá sa však, že Hollého výhľady do krajiny demonštrujú už nielen samotnú techniku, ale aj skryté možnosti ľudskej mysle. Ich úlohou akoby bolo potvrdzovať substanciálny charakter jazyka a vedomia vôbec. V úsilí zaobísť sa bez zbytočných obetí a vidieť veci nekonfliktne, mimo napätia a dramatických narušení kontinuity, tento autor umocňuje pravidelnosť foriem. Vytvára ideálne, laboratórne čisté prostredie, v ktorom sa síce nedá žiť, ale možno v ňom samému sebe o to lepšie porozumieť. Napĺňa prísne obmedzenia klasicistickej poetiky a darí sa mu podať šťastie presvedčivo. Na rozdiel od hrdinov ľudových rozprávok sa nenecháva viesť vlastnými očami, ale sám ich vedie, preberajúc kompetencie nad vlastným vnímaním. Ťažisko tak prestáva byť rozptýlené, roztratené po svete, ale koncentruje sa do jediného bodu. Poznanie vlastnej predstavivosti mu dovoľuje rozhodnúť, čo vezme na vedomie, ovládať svet prostredníctvom kontroly svojich predstáv o ňom. Uvedomujúc si vlastné myslenie, Ján Hollý drží svoje dojmy pevne v moci, ani na chvíľu nevybočí z cesty, ktorú si zvolil. Temné hĺbky sú pre neho neprijateľné. Aj napriek mnohým osobným trápeniam svet vníma s uspokojením, jasne, bez úkladov voči sebe, a možno preto o ňom konštatovať to, čo Emil Staiger v súvislosti s Homérovým dielom: že je to básnik, ktorý "do značné míry odkryl život v jeho jasné viditelnosti". 5 Zdá sa, že najvyššie svetelné pomery dosahuje slovenská poézia v tvorbe autora, ktorý mal azda najmenej dôvodov ju takú stvárniť. Viditeľnosť vecí podľa všetkého nie je objektívny úkaz, ale dielo konkrétneho ľudského pohľadu. „Práve tak, ako je zvláštnou činnosťou nášho oka mať svetelný pocit,“ hovorí Hermann von Helmholtz, „a my preto môžeme svet iba vidieť ako svetelný jav, je zvláštnou činnosťou nášho umu uzatvárať všeobecné pojmy, t. j. hľadať príčiny. Um môže preto chápať svet iba ako kauzálny súvis... Teda, čo nemôžeme pochopiť, nemôžeme si preto ako existujúce ani predstaviť.“ 6 Bez istého názoru na svet ho vlastne nemožno dostatočne zreteľne vnímať. Vidieť jasne, ako to potvrdzujú aj Hollého výhľady do krajiny, predpokladá prejaviť aj nemalú veľkorysosť a dôveru.
Epiktétos často upozorňoval svojich poslucháčov na to, že nie veci, ale iba predstavy o nich máme vo svojej moci, a je preto zbytočné zapodievať sa tým, čo človek nemôže ovplyvniť, a naopak, je nevyhnutné pokúsiť sa uvažovať o nich správne, a naplniť tak svoju úlohu. 7 Klasicistická poézia dáva stoickým úvahám o trvalej radosti toho, kto má vlastnú myseľ vo svojej moci a vníma veci bez predsudkov, za pravdu. "Milí o milém zaspívá", každému z nás sa krajina javí inak, podľa toho, ako o nej zmýšľa. Pozorovanie nepredstavuje pasívny akt, ale viac či menej uvedomenú projekciu, individuálny čin, tvorbu viditeľnosti. Úlohou klasicistickej básne preto ani tak nie je povedať niečo nadovšetko dôležité, ale skôr udržiavať čitateľnosť a príťažlivosť vnímaného sveta. To množstvo obšírne opisovaných predmetov slúži nato, aby ich bolo dobre vidieť. Samo osvetlenie akoby bolo posolstvom týchto textov. Rozľahlé a jasné klasicistické exteriéry zlepšujú naše vyhliadky. Demonštrujú, že možno síce iba v obmedzenej miere ovplyvniť to, čo sa deje, na druhej strane však každý zodpovedá za to, čo vidí.
POZNÁMKY
1 Palkovič, J.: Oda na horu Sinec. In: Na lutnu. Výber zo slovenskej klasicistickej poézie. Bratislava, Tatran 1986, s. 34 – 35.
2 Auerbach, E: Mimesis. Zobrazení skutečnosti v západoevropských literaturách. Praha, Mladá fronta 1998, s. 9 – 26.
3 Hollý, J.: Dielo I. Bratislava, Tatran 1985, s. 42 – 44.
4 Cassirer, E.: Filosofie symbolických forem I. Jazyk. Praha, Oikoymenh 1996, s. 19.
5 Staiger, E.: Základní pojmy poetiky. Československý spisovatel. Praha 1969, s. 74.
6 Helmholtz, H. von: Výber z teoretických prác. Bratislava, Veda 1979, s. 199.
7 Epiktétos: Rukojeť. Rozpravy. Praha, Svoboda 1972, s. 27 – 48.