Dnes jsem šel dolů Novou almadskou ulicí, a tu jsem si všiml zad muže, který šel přede mnou. Byla to čísi obyčejná záda, hřbet náhodného chodce v levném saku. Pod levou paží nesl starou aktovku a v rytmu chůze ťukal o zem zavřeným deštníkem, jehož držadlo třímal v pravici.
Náhle jsem k tomu muži pocítil cosi jako lásku, jakou v nás vzbuzuje běžná lidská obyčejnost, banální každodennost otce rodiny kráčejícího do práce, jeho prostý a veselý domov, veselá a smutná potěšení, z nichž se nevyhnutelně skládá jeho život, nevinné žití, které nic nezkoumá, živočišná přirozenost těch oblečených zad.
A na ta záda, okno, jímž jsem uviděl tyhle myšlenky, jsem upřel zrak.
Pocit to byl přesně stejný, jako když se díváme na někoho, kdo spí. Každý, kdo spí, je znova dítětem. Asi proto, že ve spaní se nedá dělat nic špatného, a dokonce i ten největší zločinec či nejzarytější sobec, pokud nejeví známky života, se jakýmsi přirozeným kouzlem stává posvátným, dokud spí. Nevidím žádný podstatný rozdíl mezi tím, zabije-li se spáč nebo zabije-li se dítě.
A právě záda tohohle muže spí. On celý, jak tu přede mnou kráčí krokem shodným s mým, spí. Jde neuvědoměle. Žije neuvědoměle. Spí, protože všichni spíme. Celý život je sen. Nikdo neví, co dělá, nikdo neví, co chce, nikdo neví, co ví. Prospíme život, věčné děti Osudu. Právě proto, myslím-li skrze tento pocit, pociťuji nekonečnou a bezbřehou lásku k celému dětinskému lidstvu, k celému spícímu společenskému životu, ke všem, ke všemu. 1
Začiatkom dvadsiateho storočia bolo v uliciach starého Lisabonu vídať nevýraznú postavu muža, akých boli v tom čase stovky: celý v čiernom, s pohľadom ukrytým za sklami okuliarov. Asi takto, aj niekoľko ráz za deň, míňali Fernanda Pessou jeho súčasníci na schodoch, u holiča, v kaviarni alebo v obchodnej kancelárii, kde spoľahlivo evidoval čísla objednávok. Iba niektorí z nich však mali toľko prezieravosti, aby ho rozoznali od ostatných a za banálnym výzorom úradníka vytušili výnimočnú osobnosť.
Pozornosť, ktorá sa dnes venuje Pessoovi, sa často zameriava na jeho básnické dielo. Za rovnako mimoriadnu a v zmysle európskej tradície formulovania podmienok individuálneho vnímania azda ešte závažnejšiu časť jeho tvorby však možno pokladať aj súbor rukopisných fragmentov, často iba na útržkoch papiera zachovaných poznámok, v ktorých tento ornamentálny pozorovateľ so zaujatím umelca obracia pozornosť k javom vôkol seba a vytvára s ich pomocou predpoklady na naplnenie svojej mnohotvárnej identity. Fernando Pessoa je hrdinom vlastnej predstavivosti. Sám pomerne nenápadný, všíma si obyčajné veci. Jeho prístup k dejom, ktoré ho obklopujú, je vynachádzavý. Aby mohol uvažovať o spiacom, apatickom ľudstve, na to mu stačí obrátiť pohľad na chrbát neznámeho muža v hnedom saku, čo kráča pred ním po ulici. Akákoľvek situácia je mu dobrá na to, aby naplnil svoju úlohu. Vlastné literárne dielo vytvára s použitím toho, čo má poruke. Jeho počínanie pripomína prvotnú úspornosť, akou sa tvorivé ľudské uvažovanie ešte stále vyznačuje v kultúrach disponujúcich iba minimálnou sumou odstupov, keď rozľahlé komplexy budov, laboratóriá a zložité prístrojové vybavenie nahrádza pár kožených sandálov, ktoré človek vyhodí do výšky, aby uvažoval nad stopami, čo zanechali v piesku. Ani Fernando Pessoa nepíše za strojom, svoje poznámky si značí na kúsky papiera. Nespráva sa ako človek, ktorý vie viac než iní, ale skôr ako ten, kto vidí niečo úplne sám.
Na rozdiel od zvierat, ktorých situácia je utváraná prevažne dotykmi, a ich jednoduché príbytky poznajú preto zvyčajne jediný otvor, slúžiaci ako vchod, ambivalentné postavenie človeka možno dokumentovať postupným presadením sa okien v jeho bezprostrednej blízkosti. Fernando Pessoa akoby bol nimi stále, aj počas prechádzky obklopený. Jeho vedomie pripomína vzácne, jemne vybrúsené sklo, ktoré viac nedovoľuje tomu, kto cez neho hľadí na svet, sa udalostí bez váhania zúčastniť. K predmetom a javom pristupuje s odstupom, rezervovane, bez zvyčajného zaujatia. Zatiaľ čo väčšina tých, ktorých stretáva, rozmýšľa iba do tej miery, aby mohli správne konať, jeho nenápadné počínanie si na uliciach a v práci svedčí o tom, že existuje hlavne preto, aby mal o čom pochybovať. Seba a svoj život nechápe ako fakt, ale vidí v ňom príležitosť k nesamozrejmým úvahám. Vo svojom okolí nenachádza veľa toho, k čomu by sa prihlásil, s čím by sa stotožnil, čím by naozaj chcel byť. Dokonca ani on sám niečím takým nie je. "Nespolčovat se ani se sebou samým" (s. 48), poznamenáva si za jedným z lisabonských kaviarenských stolov. K sebe rovnako ako k iným si zachováva zhovievavú zdržanlivosť. Poznámky mu umožňujú sledovať vlastný život ako bizarné predstavenie. Píše, aby mal svoje zaujatie pod kontrolou. Uprostred susedov a známych, ktorí, či už sú to úradníci, alebo pekári, berú svoju rolu s plnou vážnosťou, si udržiava odstup od každodenných dejov. Neprežíva ich, ale berie na vedomie.
Zařídit si život tak, aby byl pro druhé záhadou, aby ten, kdo nás zná nejlépe, nás jenom důvěrněji než druzí neznal. Takto jsem si načrtl´ svůj život, téměř neuvědoměle, ale vložil jsem do toho tolik instinktivní obratnosti, že jsem se sám pro sebe stal svou ne zcela jasnou a zřetelnou osobností (s. 49).
Naša prítomnosť nás zvyčajne neprekvapuje, lebo sme si na ňu zvykli. Fernando Pessoa je originálnejší, inšpiratívny sám pre seba. Nespoznáva sa rezignovaným spôsobom ako čosi samozrejmé a prirodzené, čo ho nemá čím zaujať, ale myslí na seba ako na zvláštny objekt, ktorý ešte len treba vytvoriť. Nespolieha sa na rodičov alebo ľudí, ktorí ho pravidelne zdravia pred domom alebo v úrade. Nedožaduje sa pozornosti u iných, netúži dať sa zvoliť za ministra alebo získať priazeň slúžok v susedstve. Svoj význam chce mať vo svojej moci. Bez toho, aby vyvolával rozruch, poskytuje si to, čo zvyčajne očakávame od tých druhých: pozornosť, lásku, priateľstvo, porozumenie. Vedomie seba samého preň nie je vecou zvyku, ale dobrého vkusu a štýlu. Akoby ani nebol jedným z obyvateľov mesta, opakujúcich sa na uliciach ako písmená, ale prejemnelým aristokratom, vládcom neznámej vzdialenej ríše, ktorého význam nezávisí od okolia a banálnosť svojho súčasného postavenia prijíma iba preto, aby sa pobavil, ako súčasť nezáväznej hry a únik z celkovej letargie a nudy.
Fernando Pessoa nechce závisieť od okamžitých pocitov. Svoje počínanie chápe ako podnet k neurčitým úvahám. Uvedomenie si samého seba je preň súčasťou bohatej súkromnej mytológie. Vo svojich poznámkach sa štylizuje ako divák, nezúčastnený pozorovateľ, ktorý blahosklonne udeľuje veciam ich významy. Pretože je ľahko zraniteľný, nedotýka sa ich, ale pristupuje k nim z odstupu. Programovo berie do úvahy povrch, hladký a nedramatický vonkajšok predmetov. Všíma si maličkosti: gestá ľudí v obchodoch, ohnutý chrbát neznámeho chodca a vlastné ruky na stole. Vychutnáva harmonické spojenia, ktoré veci a ľudia vôkol neho vytvárajú. Obklopuje sa chladnou ušľachtilosťou foriem vlastného vedomia, svetom bez výkyvov a zmätku, v ktorom majú udalosti iba dekoratívnu funkciu. Kým iní sa náhlia, zápasia, dôverčivo žijú, on odpočíva uprostred luxusu, o ktorom nik nevie, obklopený drahocennosťami, ktoré vidí iba on sám. Svojmu okoliu tak vtláča podobu pohodlného interiéru, nehybnosť veľkého nádherného paláca, v ktorom sa nič neočakávané nemôže stať.
Jakýsi estetický kvietizmus života, jímž bychom docílili, aby urážky a ponížení, uštědřované nám životem a lidmi, nikdy nedosáhly dál než na nepodstatný okraj senzibility, na vzdálený vnějšek vědomé duše (s. 45).
Pre svoju dobrovoľnú izoláciu a vyradenosť z praktického života býva Fernando Pessoa niekedy porovnávaný so svojím súčasníkom Franzom Kafkom. Aj on sa pohybuje v anonymnom prostredí mesta ako v úkryte a vedie okolím nedocenený a nespoznaný život cudzinca. Nemusí cestovať, aby sa cítil stratený. Sám seba vidí inak, než ho poznajú jeho najbližší. To, čo zvyčajne dáva najavo, je iba tá najmenej dôležitá stránka jeho osobnosti. Podobne ako ľudia, ktorí trávia veľa času za oknom, je z väčšej časti niekde inde, než je.
Napriek možným paralelám s inými autormi majú Pessoove poznámky celkom osobitý, orientálny charakter. Je pre ne príznačná v európskej literárnej tradícii exoticky a dekadentne pôsobiaca obhajoba spánku, rezignácie, letargie a štylizovanej záhaľky, s akou sa stretávame v dekoratívnom umení Východu. Fernando Pessoa zavrhuje zámernú činnosť a hrozí sa akéhokoľvek rozruchu a nepokoja. Každý druh aktivity, "od prostého života plic až po budování měst a stanovení hranic říší", pokladá "za dřímotu" (s. 57). Jeho pozorovania sa vyznačujú systematickým spochybňovaním zmysluplnosti zvyčajných ciest k sebauvedomeniu a prostredníctvom refrénovitých negácií navodzujú atmosféru všeobecnej premenlivosti a zániku. Pessoov zmysel pre neustále uplývanie a zmar všetkých foriem ide tak ďaleko, že spochybňuje vlastnú identitu a chápe sa iba ako jednu z mnohých možných predstáv o sebe. Akoby ani nebol obyvateľom mesta na brehu Atlantického oceánu, ale jedným z osamelých mníchov v budhistickom kláštore vysoko v horách. Svojej nejednoznačnosti nekladie veľký odpor a vníma sa rýdzo esteticky: ako "absurdní květ" (s. 35) alebo "jezírko, které vytvořil na pláži příliv a jehož vsáklá voda už se do moře nikdy nevrátí" (s. 41).
Fernando Pessoa nedôveruje vlastnej vitalite, skúsenosti so sebou samým. Na rozdiel od Franza Kafku sa neštylizuje ako obeť, kýmsi ulovené zviera, ale pozoruje sám seba bez zvyčajnej účasti ako dekoratívny predmet. Oddaný formálnym pôžitkom vlastnej predstavivosti je jej hlavným dielom. V prehre nevidí veľký význam. Utrpenie je preň iba priveľmi nákladným zdrojom predstáv, stavom formálnej núdze a považoval by za naivné celý sa mu odovzdať. Sám seba buduje systematickým sebapopieraním. Uvažuje skôr z estetických dôvodov, zaujatý pôvabmi, ktoré človeku ponúka jeho myseľ. Svoju veľkosť nachádza v nezúčastnenom pozorovaní bezvýznamnosti vlastných osudov. Mnohotvárne dielo predstáv o sebe samom tohto vo svojom okolí neznámeho človeka je dôležitou súčasťou európskej literárnej tradície, ktorá nás, počnúc Herakleitom, obracia k sebe a pripomína nám, že uvedomovanie si vecí vôkol nás aj vlastnej hodnoty nie je iba pasívnym úkonom, ale individuálnym tvorivým aktom, dielom s otvoreným koncom.
POZNÁMKY
1 Pessoa, F.: Kniha neklidu. Praha, Odeon 1992, s. 57.