O TRVALEJ RADOSTI
(Lucius Aeneus Seneca – Listy Luciliovi)

O včerejší den jsem se podělil se svou churavostí. Dopoledne si vyhradila pro sebe ona, odpoledne postoupila mně. A tak jsem zprvu zkoušel ducha četbou. Potom, když to churavost snesla, odvážil jsem se mu nařídit nebo spíše povolit něco více: psal jsem cosi, a to usilovněji než obvykle, musím-li zápolit s nesnadnou látkou a nechci se vzdát. Psal jsem, dokud nepřišli přátelé; ti mocně zakročili proti mně a jako vzpurného nemocného odkázali mě do příslušných mezí. Tak místo psaní nastoupila ústní rozprávka. 1

Lucius Aeneus Seneca, autor filozofických rozpráv, ale i tragédií, vo svojich spisoch venoval pozornosť zväčša etickým a prírodovedným otázkam. Ak by však vytvoril iba tieto diela, nemali by sme pravdepodobne dôvod pripomínať si ho viac než iných súdobých mysliteľov, s menami ktorých sa možno stretnúť v slovníkoch alebo encyklopedických príručkách. Zdá sa to byť prekvapujúce, ale najdôležitejšími sa s odstupom času nejavia Senecove odborné práce alebo drámy či jeho priama účasť na chode rímskeho cisárstva v čase vlády Caligulu, Claudia a Nera, ale súbor listov, ktoré v rokoch 63 a 64 napísal Luciliovi Iuniorovi. Ak najvýznamnejším dielom autora nie sú jeho spisy, ale správy adresované priateľovi, texty zaznamenávajúce povedľa úvah a zamyslení aj banálne okolnosti zo života konkrétneho človeka, môže to pôsobiť prekvapujúco a zvláštne. Zdalo by sa, že filozofii, ktorá má vysoký status a je vo všeobecnosti prijímaná ako vážna činnosť, väčšmi zodpovedá traktát alebo vedecká štúdia. Forma listu môže pôsobiť priveľmi osobne, bez šance nadobudnúť všeobecnú platnosť, reprezentovať aj čosi viac než osudy jednotlivého človeka. Veď tých, ktorí si píšu, je tak veľa. Výsledok tohto do istej miery nesúrodého spojenia vážnej náuky a jednoduchého žánru, všeobecných etických princípov a dôverného charakteru osobnej korešpondencie, je však pôsobivý. Senecova konfrontácia s rozmanitými teoretickými problémami v prostredí súkromného listu vyznieva presvedčivo. Forma výpovede v jeho podaní nadobúda podstatný význam, nastoľuje situáciu, vďaka ktorej možno dôležitým otázkam hlbšie porozumieť. Neokázalá a dôverná podoba textu dovoľuje jasnejšie si uvedomiť, čo má zmysel povedať.

Korešpondencia máva prirodzený dialogický charakter. Predmet tak nie je vo výlučnej moci autora. Aj Seneca musí odpovedať na podnety prichádzajúce od Lucilia, neúplnosť kompetencií v oblasti témy mu však nezabraňuje sformulovať ucelený systém vlastných postojov a názorov. Naopak, živá nepredvídateľnosť a fragmentárnosť písomnej komunikácie, ktorá má osobný ráz, nedovoľuje jeho uvažovaniu ustrnúť, stať sa istým, zaručeným. Myslenie tak nehľadá istotu vonku, v niečom inom, než je ono samo, napríklad v spojení s vybraným predmetom, ale, zachovávajúc si živý charakter bez zbytočného pátosu a nedostupnosti, sa vystavuje stále novým skúškam.

Stěžuješ si, že dostáváš ode mne listy nepříliš pečlivě psané. Ale kdopak mluví pečlivě, ne-li ten, kdo chce mluvit strojeně? Chci, aby mé listy byly takové, jaká by byla moje řeč, kdybychom spolu seděli nebo se procházeli, nepropracovaná, snadno pochopitelná. Moje listy nemají nic hledaného ani smyšleného. Kdyby to vůbec bylo možné, raději bych ti chtěl své mínění ukazovat nežli je vyjadřovat slovy. A kdybych přednášel, nepodupával bych nohou, nešermoval rukou, nepozvedal hlas; všecko to bych ponechal řečníkům a sám bych byl spokojen s tím, že jsem ti prostě sdělil své názory bez jakéhokoli přikrášlování nebo znehodnocování. Chtěl bych ti jasně dokázat jenom jedinou věc: že to, co říkám, je mé pravé přesvědčení a že to nejenom myslím, nýbrž i miluji (s. 125).

Možnosť vnímať nejakú vec Seneca chápe ako príležitosť zaujať k nej osobné stanovisko, prisúdiť jej určité miesto vo svojej mysli, ujasniť si, aký má pre neho samého význam. Nie všetko si vyžaduje interpretáciu, všetko však, zdá sa, hodno interpretovať. Otvorený charakter Senecovho uvažovania potvrdzuje, že každá situácia a akýkoľvek jav sa pre vedomie môže stať oporou. Toho, kto nie je ľahostajný sám k sebe, vie potešiť čokoľvek. Interpretačné nasadenie je spôsobom, ako spoznať skrytý, prehliadaný význam vecí. Predpokladá narušenie poriadku, obnovenie pochybností uprostred zdanlivo jednoznačných okolností. Od človeka však vyžaduje otvoriť sa nečakanému, priznať, že sa nepozná a siaha za hranice svojej zvyčajnej roly i podoby.

V Senecových Listoch Luciliovi sa vyváženým spôsobom spája predstavivosť s každodennou skúsenosťou starnúceho muža, schopnosť vybavovať si v mysli ideálne objekty tu rozvíja dojmy, ktoré si vyžadujú dlhodobú fyzickú prítomnosť. Viac než od vonkajších podmienok ich autor závisí od vlastnej pozornosti. Vďaka tomu, že nie je odkázaný na špecifické podnety, môže filozofovať kdekoľvek, venovať svoju pozornosť rozmanitým veciam. Nepremýšľa ako odborník s úzko vymedzenými sférami záujmu, pre ktorého je uvažovanie zamestnaním, ale ako ten, kto myslí rád, a preto tak činí neustále, na ktoromkoľvek mieste: počas cesty, v kúpeli alebo pri jedle. Nepotrebuje špeciálne vybavenú pracovňu či laboratórium, vystačí si aj bez pomoci presne definovaného predmetu a nie je odkázaný ani na zložité pojmy. Svoj názor buduje s použitím bežného jazykového inventária, poukazovaním na situácie, ktoré sú súčasťou každodenného ľudského života: čítanie prirovnáva k tráveniu, filozofovanie zas k výcviku vojakov. Radšej riskuje, že bude pre jednoduchosť vecí a javov, ktorým venuje pozornosť, prehliadaný, ako by sa odcudzil vlastnej skúsenosti, a tak sám sebe.

Život opakujúci sa každý deň nie je pre Senecu tým, čím pre väčšinu jeho súčasníkov. To, čo sa vôkol neho deje, nechápe ako samozrejmé. Drobné udalosti, ktorých je svedkom, sa v jeho očiach stávajú čímsi iným, zaujímavejším. Ich zmysel už nehľadá v nich samých, ale v súvislostiach, na ktoré poukazujú. Bežné úkony tak nadobúdajú konceptuálny charakter: Seneca píše listy priateľovi, aby filozofoval, žije, aby mohol uvažovať nad tým, čo to znamená. Svet podrobností, ktorý ho obklopuje, je preň sumou neobmedzeného množstva príkladov ľudskej existencie. Na vlastných osudoch ako na modeloch poznáva jej zákonitosti. Vďaka východisku, ktoré má takto vždy poruke, disponuje vskutku veľkou mocou: môže udeľovať veciam nový význam, z malého vie urobiť veľké a z veľkého malé. Spôsob, akým premýšľa, mu dovoľuje nachádzať poučenie vo svojom bezprostrednom okolí, urobiť vznešené dosiahnuteľným. Názornosť tohto druhu je možná iba v prípade sústavného, nepoľavujúceho zaujatia, ak sa pre autora aj zdanlivo nedôležité jednotlivosti stávajú príležitosťou uvažovať o zákonitých dôsledkoch závažných prírodných a spoločenských javov. Pripomína to schopnosť iného antického mysliteľa presvedčiť sa o guľatosti Zeme bez toho, aby musel cestovať, jednoduchým porovnávaním tieňov drevených žrdí pozapichovaných v pravidelných rozostupoch do zeme. Pozornosť, s akou sa Seneca venuje veciam vôkol seba, demonštruje možnosti ľudského vedomia nepopierať, ale chápať vlastnú situáciu, vďaka určitej predstavivosti prekračovať fyzické ohraničenia a pracovať s akýmikoľvek veľkými hmotami.

Je veliký ten, kdo dovede hliněného nádobí užívat, jako by bylo stříbrné; ale není menší ten, kdo užívá stříbrného, jako by bylo hliněné (s. 15).

Schopnosť Senecových textov odkazovať na každodenný život umožňuje, aby sa ich hodnovernosť potvrdzovala stále znova. V tom sa spôsob jeho tvorby približuje biblickému podaniu. Jeho prejav je zrozumiteľný, lebo on sám sebe načúva, má zmysel ho sledovať, pretože pozorne zvažuje, čo hovorí. Svojou argumentáciou nám Seneca dovoľuje dôslednejšie porozumieť nášmu postaveniu, konfrontovať sa s pravdou v dosahu vlastného tela, uprostred podrobností, nad ktorými sa zvyčajne nezamýšľame, lebo nepredpokladáme, že by to mohlo mať nejaký zmysel. Našu zdanlivo bezvýznamnú fyzickú existenciu nám predstavuje v nečakane intenzívnom svetle ako prostredie, ktorého hodnotu si zvyčajne nie sme schopní uvedomiť. S pomocou príkladov, ktoré vôkol seba objavuje, demonštruje, že práve banálne situácie si od autora vyžadujú zaujať osobné stanovisko. V ľudskom položení odhaľuje interpretačnú nevyhnutnosť a zároveň nemohúcosť. Dokazuje, že to, na čo sa naša myseľ vzťahuje, je prítomné všade tam, kde práve sme, a problém, ktorému človek naozaj čelí, teda nespočíva v nedostatku vecí, okolností, ale vo vlastnej neschopnosti dať im význam, chápať ich, či sú to hlinené alebo zlaté misy, už nie tak, ako ich vidia všetci, ale na svoj vlastný spôsob. Predmety bývajú dokonale uspôsobené na to, aby nadobudli určitú hodnotu. Kvôli tomu však nie je nevyhnutné ich vlastniť. Potešiť nás môže aj pohľad na neznámy dom, rovnako ako sa dá poučiť z cudzieho života, to, čo patrí nám, zas môže priniesť niekomu inému viac úžitku, než sme si kedy dokázali predstaviť. Objekty alebo udalosti sú dôležité iba ako východisko a relatívne stála opora nášho vedomia. Vždy sú tu predmety, po ktorých túžime, aj také, ktoré sú nám "nanič", stále sa čosi deje, čo nik nepokladá za hodné pohľadu, detské hry alebo umenie však dokazujú, že veci samotné nie sú pevne zviazané so svojím významom. Aj napriek stanovenej cene alebo návodom na použitie ich možno vnímať inak. Rovnako ako dieťa, ktoré vie kompenzovať jeden predmet iným, nahradiť auto alebo rušeň jednotlivými kusmi nábytku, alebo dokonca iba určitými pohybmi tela, aj Seneca dokáže objaviť hľadanú proporcionalitu kdekoľvek, aj na tých najobyčajnejších miestach. Jeho filozofovanie možno charakterizovať ako neustále overovanie si zmyslu vecí a samého seba. Tento autor nedôveruje pasívnemu privlastneniu si predmetu, vie, že to, čo naozaj potrebuje, nie sú samotné javy, ale ich význam, pretože každý objekt, aj pozorovateľ sám, sa po čase stratí, doslova prepadne pod zem, ich vzťah však možno uchovať.

Jen málo lidí je, kteří sebe a své věci řídí rozvahou; všichni ostatní nejdou, nýbrž dávají se unášet jako předměty plovoucí po řekách (s. 36).

Zdá sa, že Seneca filozofuje skôr ako umelec než vedec. Jeho úsilie nestrácať zo zreteľa svoj postoj k predmetu ho často núti vyjadrovať sa obrazne, nepriamo, inokedy zas gnómicky úsečne, oscilujúc medzi protikladmi, paradoxne, s pomocou nečakaných zvratov. Zmysel pre vlastné zaujatie sledovaným objektom mu odhaľuje podobnosť zdanlivo disparátnych javov: kráľov a otrokov alebo strážcov a zajatcov, ktorých „spojuje týž řetěz“ (s. 15). Takýto prístup jeho argumentáciu dynamizuje, predstavuje nám hodnotu vecí ako métu, ktorá nie je definitívne dosiahnuteľná, ale treba sa o ňu stále usilovať. Výsledné texty nepôsobia lineárne. V rámci korešpondencie možno nájsť miesta, ktoré sú schopné existovať aj samostatne, v podobe osamelých sentencií či aforizmov. Táto vlastnosť Senecovho písania evokuje organické štruktúry, ktoré, na rozdiel od strojov, nie sú iba súborom neautonómnych súčiastok, ale sumou plnohodnotných celkov. A tak rovnako ako všetko živé, aj jeho listy majú zmysel, i keď ich neprečítame všetky alebo od začiatku do konca. Podobne ako biblický text – aj v podobe fragmentov dokážu stáť pred nami celé.

Sémantická otvorenosť Senecových textov individuálnemu čítaniu pochopiteľne nie je bezhraničná alebo ponechaná na náhodu. Ako pravý Riman kladie voči neurčitosti toho, čo sa deje, stabilitu a pevnosť foriem svojho vedomia. Aj keď sú v jeho textoch časti, ktorých význam akoby nám mal stále unikať, na iných miestach nepripúšťa ani tie najmenšie pochybnosti o tom, čo hovorí. Tieto pasáže sú vo všetkých listoch úplne rovnaké. Reprezentujú ich najmä prvé a posledné vety jeho textov, úvodný a záverečný pozdrav v nich. Práve tu, ukazuje sa, Seneca osvedčuje typicky rímsky zmysel pre ekonomickosť vlastného počínania. Začiatok a koniec možno hodnotiť ako problematické body každej výpovede, sú to miesta, v ktorých sa stvárnený a relatívne istý priestor posiaty znakmi konfrontuje s prázdnom a absenciou akýchkoľvek inštrukcií. Spôsob, akým sa s nimi vyrovnáva tento autor, dáva tušiť čosi o praktickej stránke jeho povahy. V tejto súvislosti neprekvapuje, že aj pri pravidelnom uvádzaní citácií na záver listu sa rád štylizuje ako obchodník, ktorý spláca svoje dlhy.

...všecka lidská přání a všecka dobrodiní, která se rozdávají a vyhledávají, nemají pro blažený život nejmenší význam. Vždyť to, k čemu může ještě něco přistoupit, není dokonalé; také to, od čeho může něco odstoupit, není trvalé. Ten, jehož veselí má být trvalé, musí se radovat z něčeho, co mu je vlastní (s. 112).

Človek, ako ho predstavujú Listy Luciliovi, žije uprostred ním vnímaných javov. Nie je výsledkom, ale autorom veľkého počtu niekedy až absurdných situácií, tvorcom, ktorý je do tej miery šťastný, do akej si svoju úlohu porozumieť vlastným činom uvedomuje. Rozhliadajúc sa dookola, akoby stál na vrchole vysokej hory: toľko vecí sa dožaduje jeho pozornosti, také množstvo javov potrebuje, aby ich vzal na vedomie. On, ktorý vníma, zodpovedá za to, čo vezme a čo nevezme do úvahy, koho prijme a koho nie. Disponuje vskutku veľkou mocou, nie vždy však nachádza v sebe dostatok síl postupovať tomu zodpovedajúcim spôsobom. Suverénne vedomie, spravované názorom a neponechávajúce vlastné dojmy na náhodu, ako sa s ním stetávame v Senecovej schopnosti čeliť nepriaznivým spoločenským pomerom, ale i nenechať sa rušiť hlukom veľkolepých slávností, kladie na človeka vysoké nároky. Ak má uspieť, musí premýšľať aj vtedy, keď si to situácia priamo nevyžaduje, ešte dlho po tom, čo sa udalosti skončia. Nesmie byť ako dravé zviera iba živou obeťou vlastného hnutia mysle. Svoje kompetencie potrebuje spoznať. Oporu potom nehľadá vo vlastnej normalite, v príslušnosti k abstraktným kolektívnym entitám. Neusiluje sa podobať iným, vidieť to, čo oni, byť spolu s nimi súčasťou vnímajúcej väčšiny, ale skláňa sa k drobným veciam na stole a vôkol seba ako ich božstvo, o ktorom sa nikdy nedozvedia.

Vo svojich listoch Seneca presvedčivo dokumentuje mentálny charakter ľudskej situácie. Tá v jeho ponímaní prestáva byť zvyčajným trpným položením a nadobúda znaky tvorby. Ľudí chápe ako viac či menej uvažujúce bytosti, ktoré si predstavujú iných aj seba, vnímajúc predmety a javy, inscenujú ich vo vlastnom vedomí, a tak sa pre ne vlastný život stáva spôsobom permanentnej, no neuvedomenej dramaturgie. Byť človekom značí si iných aj samého seba vybavovať v mysli. Nik z nás nechce byť "nula", "niktoš", ten, kto "nič neznamená". A tak kráčame vážne, hovoríme dôležito, hráme sa na ľudí ako deti na rušňovodičov. Želáme si, aby mali naše činy určitý cieľ, radi by sme boli „dôležitými osobnosťami “, s cestovnými kanceláriami putujeme po „významných miestach“. A zatiaľ toľko javov vôkol nás zostáva nepovšimnutých, lebo nemali to šťastie, aby bol v ich blízkosti niekto pozornejší a ušľachtilejší, než sme my sami.

Jednotliví ľudia, ako to dokumentujú Senecove listy, sa viac než v tom, čím sú, líšia v spôsoboch, akými chcú svoje predstavy o sebe dosiahnuť, cesty, ktorými sa pokúšajú dospieť k radosti, bývajú rozdielne. Zatiaľ čo zronený človek o svojom bohatstve neuvažuje a vidí iba blahobyt iných, šťastný je ten, kto dokáže aj napriek nepriaznivým okolnostiam nájsť dostatok dôvodov si to o sebe myslieť. Vo vyrovnanosti, ale aj v strachu či hneve Seneca nevidí vplyv určitých okolností, nevyhnutný dôsledok vonkajších podnetov, ale prejav rozdielnych mentálnych kvalít jednotlivých ľudí. Vedomie vlastníctva vecí je preň iba jedným z možných zdrojov uistenia sa o vlastnom význame, pretože bohatstvo, radosť a iné dojmy, ktoré sú pre človeka dôležité, sa nerealizujú vonku, ale vo vedomí, nespočívajú v konkrétnych predmetoch, ale vo vzťahu k nim. Nemožno ich stanoviť paušálne, ale iba individuálne. Radosť nezávisí od množstvo okolitých vecí, vonkajších podnetov, ale predpokladá dostatok predstavivosti. „Blaženost,“ ako to formuluje Seneca, „totiž spočívá na jediném místě, v samotné mysli“ (s. 123).

U lidí duševně nevyspělých dochází k přerušení veselosti, kdežto radost mudrcova je nepřetržitá; žádný důvod, žádná nehoda ji neporuší; mudrc je vždy a všude klidný. Není totiž závislý na ničem cizím ani nečeká na přízeň osudu nebo člověka. Jeho štěstí je vnitřní; uniklo by z mysli, kdyby do ní vstupovalo; ve skutečnosti se v ní rodí (s. 111).

Na rozdiel od väčšiny ľudí, ktorých, či už sú to obchodníci, vojaci alebo senátori postávajúci na fóre, spája spoločná dôvera v autoritu privilegovaného objektívneho sveta, si filozof svoju predstavivosť, teda vlastný podiel na tom, čo ho obklopuje, uvedomuje. Radosť pre neho už nie je výsledok pôsobenia náhody, súhry priaznivých okolností, ale „vážná záležitost“ (s. 35). Takýto stav mysle nemôže byť samozrejmý, ale predpokladá osobnú iniciatívu. Žiada si od človeka prevziať zodpovednosť za vlastné vnímanie, začať sa tešiť už nie zo samých vecí, ale z dojmov, ktoré ich prítomnosť v mysli vyvoláva. Ak Seneca v jednom z listov nabáda priateľa, aby sa „naučil radovat“ (s. 35), volá ho k väčšej pozornosti voči spôsobu, akým bude udalosti vôkol seba posudzovať. Žiť šťastne, či dokonca znesieľne si vyžaduje pomerne výrazné interpretačné nasadenie, preto tiež „nelze filozofovat jen výjimečně“ (s. 76).

Byť slobodný značí naučiť sa nezávisieť od pozornosti iných, mať svoju radosť vo svojej moci. Jednotlivec v takomto podaní vzniká ako výsledok trpezlivého poznávania vlastných činov, dlhodobého záujmu o seba. Jeho úlohou nie je zmeniť sa, ale objaviť. Nie byť niekým iným, ale spoznať, kým vlastne je. Vo svojej korešpondencii Lucius Seneca vytrvalo odkláňa Luciliov pohľad od lákavej istoty vecí a javov, ktoré vnímame spoločne s ostatnými, k tomu, o čom vieme iba my sami. „Pospěš ke mně,“ nabáda adresáta svojich listov, „ovšem dříve sám k sobě!“ (s. 53) Svojho priateľa varuje pred vonkajším svetom, aj keby ho tak mal odvracať sám od seba. Nechce byť tým, kto mu stojí v ceste, hoci aj s objatím.

Je-li čestné, co děláš, ať to vědí všichni; je-li to potupné, co na tom záleží, aby to nevěděl nikdo, když to víš ty? Byl bys věru ubohý, kdybys pohrdal tímto svědkem (s. 57).

Stav trvalej radosti, o ktorý sa Seneca usiluje, možno dosiahnuť iba solitérne. Nezávisí od vonkajších okolností, ale od schopností jednotlivého človeka im čeliť. Nie je výsledkom náhody, ale dielom kritického rozumu. Byť šťastný si vyžaduje myslieť správne, zvažovať, čo a kedy vezmeme na vedomie, vzdialiť sa, podobne ako on „nejen lidem, ale i věcem“ (s. 19), priblížiť sa aspoň na okamih tým, ktorí sú ako antickí bohovia „povzneseni nad zlo“ (s. 128). Predstava nezávislého vyrovnaného jednotlivca, ktorú zdôrazňuje Seneca, nie je iba prázdnou figúrou, ale rámcom, bez ktorého by svet, ktorým sa cítime byť obklopení, bol omnoho menej faktický. Kultúra ako súbor množstva individuálnych odstupov a zastavení, je, zdá sa, dielom práve takejto nevynútenej, neočakávanej, a preto často nepochopenej pozornosti, okolnosťami nevysvetliteľného zaujatia pre to, čo sa stále vôkol nás deje.

Senecova korešpondencia potvrdzuje, že takzvané „objektívne okolnosti“, „doba“ alebo „pomery“ neexistujú apriórne, ale sú výsledkom rešpektu množstva konkrétnych ľudí k predstavám a pojmom, ktoré sám osebe potrebuje iba málokto. Výsledkom je súbor obrazov, ktoré pôsobia sugestívne, až sa zdá, že existujú nezávisle od konkrétneho vnímania, ktorého úlohou je ich iba akceptovať. Osobitým spôsobom sa neosobnosť takto chápanej reality prejavuje v ambicióznom postavení funkcionálnych textov, najmä rozmanitých písomností administratívnej povahy, ako sú dekréty, dokumenty, nariadenia a rozsudky. Tieto správy pôsobia sebavedomo až autoritatívne, či už pod hrozbou sankcií alebo bez nich vyžadujú bezpodmienečné prijatie, o ich význame sa nepochybuje. Zdalo by sa, že brať ich s istou vážnosťou je namieste, najmä ak si uvedomíme možné dôsledky vo vzťahu k jednotlivcovi a jeho osudom. Na druhej strane je zrejmé, že napriek istote, s akou sú formulované, býva ich platnosť obmedzená, veď aký význam majú dnes písomnosti tohto druhu nielen zo Senecových čias, ale aj spred desiatich rokov. Rozhodnutia panovníkov alebo iných vládcov, nariadenia a dekréty, ktoré v čase svojho vzniku vyvolávali všeobecnú bázeň, dnes svojou pompéznosťou pôsobia často až komicky. Oproti tomu poznámky, listy, krátke denníkové záznamy, ktoré si v tom istom čase ktosi iba úchytkom poznamenal, pozorne čítame aj dnes. Rozdiel medzi vecným a osobnejším spôsobom písania, medzi funkcionálnymi prejavmi a tými podobami textu, ktoré sú bez zvyčajných intencií, však nespôsobil čas. Dostatočne veľký odstup robí iba jednoduchším uvidieť to, čo mohlo byť zrejmé aj v čase ich vzniku. Existovať ako človek značí žiť obklopený podrobnosťami, priveľmi nejednoznačne na to, aby sme si mohli byť svojimi slovami úplne istí, znamená to ocitnúť sa uprostred vlastným spôsobom vnímaných javov, poznávať toľko, koľko naozaj potrebujeme, byť do určitej miery pripravený čosi sa dozvedieť. Rozhodujúce z tohto pohľadu nie sú podmienky, okolnosti, predmety, ktoré nás obklopujú, ale predstavy, ktoré sú s nimi v našej mysli späté, už nie veci, ale naša disponovanosť vziať ich istým spôsobom na vedomie.

Množstvo rozmanitých údajov a faktov vôkol nás rastie, schopnosť porozumieť im, vytvoriť si k nim určitý vzťah je však, zdá sa, stále rovnako obmedzená. Kníh, v ktorých sa možno niečo nové dozvedieť, je veľa, ale takých, ktoré predstavujú osobitý názor, pohľad na skutočnosť a demonštrujú nečakaný prístup k tomu, čo poznáme, je málo. Situácia novodobého človeka sa tak na jednej strane vyznačuje nebývalým informačným dostatkom, na druhej strane je však poznačená prekvapujúco veľkou interpretačnou núdzou a bezradnosťou. Podobne ako v obchodoch prekypujúcich potravinami, ktoré však vyvolávajú čoraz väčšie pochybnosti, aj v kníhkupectvách vládne iba zdanlivý dostatok. Senecove analýzy a interpretácie oproti tomu reprezentujú spôsob, ako získať potrebný význam kdekoľvek, v konfrontácii s akýmkoľvek predmetom. Pripomínajú univerzálny kľúč. Predstavujú metódu, ako rozlúštiť predmet prekonaním vlastnej povrchnosti, popretím predchádzajúceho rutinného prístupu k nemu. Ich poslaním nie je iba čosi komunikovať, sprostredkovať, ale hlavne vyvolávať istý druh radostnej vnímavosti, zaujatia pre to, čo sa deje, vytvoriť za pomoci objektívnych, neutrálnych verbálnych podmienok príležitosť pre nešpecifické nastavenie, nastoliť taký stav sústredenia, ktorý nemá presne vymedzenú funkciu, ale naopak presahuje všetky známe roly. Predstavujú neintencionálne uvoľnenie z vonkajšieho, povinnosťami presýteného objektívneho sveta inštitucionalizovaných dojmov. Takýto prístup nepredpokladá nejakú špeciálnu výbavu alebo školenie, iba dôsledný obrat vo vlastnom vnímaní, vyžaduje si prestať chápať veci a javy ako samozrejmé, nevidieť v nich už iba banálne objekty, ale skúšky, ktorým musí každý osamelo čeliť. Nastolením problematickosti na dovtedy bezpečných miestach plných mimovoľnej istoty sa tak utvárajú podmienky pre obrat vo vlastnej pozornosti.

Tematicky sa Senecova korešpondencia nelíši od iných jeho prác, aj Luciliovi starnúci filozof osvetľuje svoje názory na rovnaké otázky, ktorým sa venoval vo svojich teoretických dielach. Napriek tomu je dosah týchto textov omnoho väčší. Zdá sa, že medzi knihami, tak ako medzi ľuďmi, najzávažnejšie rozdiely nemožno zaznamenať na úrovni témy, ale v oblasti metódy, teda nie v rozdielnosti podnetov, ale v odlišnej miere záujmu, ktorú sme schopní im venovať. Prekvapujúca aktuálnosť listov, ktoré odosielal Lucius Aeneus Seneca svojmu priateľovi pred takmer dvomi tisícmi rokov, dokazuje, že položenie jednotlivého človeka zostáva aj napriek rastúcej sume faktov a vecí, ktorými sa cítime byť obklopení, rovnaké. Množstvo informácií sa síce zvyšuje, pravda je však stále vzácna. Zatiaľ čo objektívne údaje a fakty predpokladajú nestranný príjem a možno ich bezproblémovo distribuovať, byť v súlade so skutočnosťou značí vyjadrovať sa tak, aby sme neboli v rozpore so svetom, ako ho bezprostredne vnímame my sami. Hovoriť pravdu si vyžaduje už nie rešpektovať veci, ale svoj postoj k nim. Riešenie, ktoré formuluje vo svojom diele Seneca, tak nielenže neprestáva byť aktuálne, ale je stále rovnako ťažké. Zmyslom písania a vedomého života vôbec, ako nás na to upozorňuje aj prekvapujúci dosah jeho listov Luciliovi, tak ani nie je podať správu o svete, ale skôr dôsledne dokumentovať konkrétny spôsob, akým ho možno vnímať.

POZNÁMKY

1 Seneca, L. A.: Výbor z listů Luciliovi. Praha, Svobo