Klamal jej mnoho, no veci tie skutočným podobné boli. Ona ho počúvala, no od sĺz vlhli jej líca. Ako sa na horských vrchoch rozpúšťa sneh, keď Euros vánkom roztopí všetko, čo Zefyros nasypal na zem, roztopeným snehom sa naplnia tečúce rieky, takto sa topili krásne jej líca, jak ronila slzy, plačúc nad svojím mužom, čo vedľa nej sedel. A tento mal síce súcit so svojou plačúcou ženou, no predsa brvami nehol, lež oči mal nehybné, akoby boli z rohu alebo z kovu, a slzy tiež zakrýval ľstivo. Keď však už plačom a slzami celkom si nasýti srdce, znovu osloví hosťa, a takto mu v odpoveď povie: "Teraz sa, cudzinec, presvedčiť chcem, či hovoríš pravdu. Ak je to naozaj pravda, že v svojom dome si hostil manžela môjho a jeho druhov tak, ako ty vravíš, povedz mi, aké asi mal Odysseus na sebe šaty, ako vyzeral sám a kto boli druhovia jeho!" Odysseus umný jej na to zas takto v odpoveď riekol: "Ťažko to povedať, žena, keď toľko rokov už prešlo; toto totižto dvadsiaty rok už míňa sa práve, ako odišiel odtiaľ a opustil otčinu moju. Predsa však poviem ti všetko, ak ešte sa pamätám na to. Červený vlnený plášť mal na sebe Odysseus božský, dvojitý plášť a tento mu spájala zápinka zlatá s dierkami dvoma. A vpredu majster zobrazil na nej psa, jak prednými nohami jelienka držal a ten sa trhal sťa živý a všetci sa divili tomuto dielu, ako, hoc zo zlata boli, pes brechal a jelienka dusil, ten sa však snažil mu utiecť a nohami jednostaj mykal. Na svojom tele mal, ako som videl, košeľu lesklú, jemnú sťa kožtička z uschnutej cibule. Takáto mäkká bola tá košeľa jeho a ako slnko sa leskla, takže nejedna žena sa s úžasom pozrela na ňu. Inú však poviem ti vec, ty vštep si ju do svojej mysle. Neviem, či tieto šaty už doma Odysseus nosil, alebo dal mu ich na rýchlej lodi niektorý priateľ, alebo niekde hostiteľ dáky, veď mali ho radi mnohí ľudia; a koľkí sa z Achájcov mohli mu rovnať? Ja som mu daroval bronzový meč a dvojitý krásny nachový plášť a košeľu s obrubou na oboch koncoch.“ 1
Úryvok Homérovho eposu zachytáva stretnutie Odyssea so svojou manželkou. Nejde však o zvyčajný spôsob zvítania sa dvoch blízkych ľudí, navyše odlúčených od seba po dlhé roky. Penelope sa jej manžel, napriek dojatiu, nechce dať spoznať, čo napokon vedie k paradoxu: musí hovoriť o sebe v treťej osobe ako o komsi cudzom, koho iba stretol, a Penelopa zas plače za svojím mužom, aj keď sedí hneď vedľa neho. Odysseova pevná rozhodnosť bráni tomu, aby si manželia padli do náručia. Namiesto prirodzených dotykov hovoria spolu spôsobom, akoby bola medzi nimi neprekonateľná vzdialenosť.
Homérov hrdina musí tú, ktorú ľúbi, klamať. Skrýva sa za to, čo o sebe hovorí. Slová mu umožňujú zachovať si odstup, kontrolovať vlastné pohnutie, byť ako "z kovu", sediac tak blízko pri milovanej manželke, spomínať na seba, akoby bol stále kdesi na cestách. Navyše s Penelopou hovorí najmä o vlastných šatách: obšírne jej opisuje svoj červený plášť so zlatou sponou, jemnú lesklú košeľu a meč. Precízne vykreslenie odevov má v tomto texte dôležité postavenie a vypĺňa veľkú časť naratívneho priestoru. Pozornosť, aká sa v citovanom úryvku venuje rozmanitým podrobnostiam, dekoratívna detailnosť až akýsi estetický kvietizmus celého podania však naznačuje, že k utajeniu Odysseovej pravej totožnosti nevedú iba praktické dôvody, ale svoj podiel na ňom má aj autorova vysoká, aristokratická štylistická ambícia za každých okolností aranžovať udalosti formálne upraveným, zrozumiteľným spôsobom. Význam vecí sa v Homérovom texte pevne spája s ich povrchom, závisí od toho, do akej miery možno predmet vnímať zrakom, je prejavom učitého stavu belosti. Dôležitejšie ako fakt, že niečo prirodzene existuje, je otázka, čo z toho sa predvedie a stane zrejmým. Starostlivá upravenosť podania, všímavá ku všetkému viditeľnému, poskytuje postavám oporu a vyrovnanosť. To vďaka nej môžu títo manželia, hoci tak blízko pri sebe, hovoriť spolu bez vzrušenia, takmer chladne, prostredníctvom pravidelne sa striedajúcich monologických pásiem, ktoré väčšmi ako nepredvídateľný tok živej reči pripomínajú písomnú komunikáciu.
Človek u Homéra existuje v podobe početných odstupov, napríklad rozličných súčastí odevu. Za všetkými tými vrstvami, plášťami a ozdobnými sponami akoby už nebolo nič dôležité. Súdiac podľa citovaného úryvku, je tak aj Odysseus sumou rozmanitých rovín, osobitne červeného plášťa a jemnej lesklej košele. Jeho prítomnosť v texte nemôže byť neurčitá, aby bol, musí byť istým spôsobom oblečený a čosi znamenať. Úspešná kontrola nad vlastnou podobou mu dovoľuje mať svoj význam vo vlastnej moci. Jazva na nohe, ktorú si všimne slúžka Eurykleia v časti, ktorej venuje pozornosť Erich Auerbach, 2 túto jeho suverenitu ohrozuje. Je priveľmi osobná, spochybňuje bezproblémové kontinuum tým, že pripomína bývalú ranu, narušenie zrozumiteľného povrchu tela náhlym nahliadnutím do jeho hĺbky. Poukazuje na nepredvídateľný osud, naznačuje, že význam nás samých, napriek starostlivo volenému oblečeniu, nie je úplne v našej moci. Homérove následné rozsiahle vysvetľujúce digresie pripomínajú dlhé obvínadlá a reprezentujú snahu o obnovenie pôvodnej istoty a nastolenie predchádzajúcej súvislosti prostredníctvom nových vrstiev textu. Ich prepracovaná štylizovanosť je v súlade s ochotou hlavného hrdinu pohybovať sa vo vlastnom dome v prestrojení, nedať sa strhnúť k nepremysleným reakciám, ale usmerňovať svoju podobu, kontrolovať spôsob, akým sa navonok javí, vedieť o sebe viac ako tí, ktorí na neho hľadia.
Erich Auerbach, rozoberajúc homérsky štýl, zdôrazňuje jeho extenzívnosť, ľahkosť a formálny charakter, skutočnosť, že vo výslednom texte sa odohrá často aj veľa strašného, no nikdy nie mlčky (s. 11). Vďaka jeho rozlíšeniu Odyssey a Starého zákona môžeme Homérov vyrovnaný prejav doceniť, pochopiť, že predstavuje spôsob, ako objaviť abstraktný, univerzálny modus každej ľudskej situácie, a zakladá tak špecifickú tradíciu budovania významu výpovede aristokraticky nezúčastneným, nedramatickým spôsobom, pre ktorý je charakteristická vedomá dištancia a obmedzenie sa na viditeľné a pomenovateľné stránky vecí. Knihou, ktorá potvrdzuje možnosti takéhoto exkluzívneho, cieľavedomého prístupu k svetu, je aj Stendhalova próza Červený a čierny. 3
Postavy tohto románu spája rovnaká determinovanosť ako hrdinov homérskych eposov. Nekonajú voľne: vedomie povinnosti vedie pani de Renal k napísaniu osudného listu markízovi de la Mole a Juliena zas k streľbe na svoju bývalú milenku, v mene povinnosti sa Mathilde oddáva svojmu odvážnemu milencovi, ale aj odmieta tajiť tento vzťah pred otcom, ktorý napokon tiež hodnotí Julienovovu náklonnosť k nej v prvom rade ako nevďačnosť a nesplnenie si povinnosti. Premýšľajúc o sebe, cítia sa byť viazané predstavami, ktoré čerpajú z literatúry. Julien obdivuje Zápisník z ostrova Svätej Heleny, pre pána de Renal sú zas dôležité Besenvalove memoáre. Pamäti vojvodu de Saint-Simon, najmä ich genealogická časť, ovplyvňujú zmýšľanie pani de Fervaques, Manon Lescaut, Nová Héloisa a Listy portugalskej mníšky zas Mathilde de la Mole. Tak ako pani de Renal, ktorá sa na seba po tom, čo jej Julien pobozká ruku, nahnevá, lebo si uvedomí, že sa urazila priveľmi neskoro, aj iné postavy nevdojak kontrolujú svoj výraz. Nekonajú a nehovoria priamo, ale s myšlienkou na dojem, aký to u iných vyvolá. V láske aj nenávisti si zachovávajú odstup, nemilujú ani nehnevajú sa celou svojou bytosťou. Či už Julienov otec – hrubý sedliak – alebo kultivovaný markíz de la Mole, zvažujú aj iné možnosti, kým sa nechajú uniesť. Ich správanie aj podoba nie sú samozrejmé, ale zakladajú sa na premyslenom experimentovaní s vlastným výzorom a podliehajú určitému zámeru, tak ako zdanie slepej a vrúcnej viery u besançonských seminaristov či nacvičovanie si požehnaní mladého biskupa agdeského pred zrkadlom. Ovplyvňuje ich verejná mienka, rovnako ako šaty z jemného súkna alebo jemný a vyberaný prepych zariadenia salónu. Zo všetkých síl sa usilujú kontrolovať svoju podobu, tak ako abbé de Frilair, ktorý jedáva s chuťou, lebo vie, že to jeho biskup rád vidí, alebo rytier de Beauvoisis, ktorý sa trochu zajakáva, lebo „mal česť často sa stýkať s urodzeným pánom, čo mal takú chybu“ (s. 281). A táto všadeprítomná normatívnosť neobchádza ani deti. Aj tie dávajú najavo svoje prekvapenie nad jazykovými schopnosťami svojho nového vychovávateľa hneď po tom, čo si všimnú údiv rodičov.
Sören Kierkegaard charakterizuje novodobú spoločnosť ako priestor ovládaný neosobnou reflexiou a neprajný voči činom výnimočnej individuality, pre ktorý je tak, ako boli pre stredovek príznačné detské krížové výpravy, charakteristická rozumnosť detí. 4 Mestečko Verrières vo Franche-Comté, povestné cieľavedomosťou svojich obyvateľov zaujatých možnosťou vecí „vynášať“, kde je necitlivosť vrcholom múdrosti, dáva týmto výhradám za pravdu. Ľudia Stendhalovi pripomínajú podrobne opísaných homérskych hrdinov, ale i postavy renesančných, osobitne Michelangelových výtvarných diel. Akoby vystúpili z obrazov v Louvri (napríklad z toho, ktorého signatúra 1130 je uvedená v poznámke pôvodného vydavateľa na strane 190), nemajú telá, iba šaty, rozmanité postoje a gestá. Či už uhladene konverzujú alebo mlčia, nekonajú bez rozmyslu, ale počínajú si rozvážne. Ich ochota čosi znamenať je väčšia ako túžba jesť a piť. Správanie jednotlivých aktérov tejto prózy nie je tajomné ani nevysvetliteľné, ale má svoje príčiny, ktoré možno definovať. Ľudia tu pripomínajú adjektívami ovenčeného Odyssea, akoby boli iba súborom externých znakov a ich osudy nevyhnutným dôsledkom určitého šatníka. Spôsob, akým sa obliekajú, naznačuje, o čom premýšľajú. Sú skôr objektmi než tvorcami svojich predstáv. Stendhal ukazuje, ako disciplinovane nesú vlastné ohraničenia, podobajúc sa v tom platanom na verrièreskej Ceste vernosti, ktoré dáva starosta pravidelne zostrihávať. Zdrojom ich presvedčenia o vlastnej reálnosti je oddanosť určitému tvaru, istej podobe samých seba. Pripomínajúc bohaté exteriéry domov v meste, sú zaujatí určitým obrazom skutočnosti, istou podobou vecí aj samých seba. Nie nadarmo je zdrojom tunajšej prosperity a následnej výstavby práve továreň na pestré plátno. Opis mestečka Verrières, ako sa s ním možno stretnúť na prvých stranách románu, spočiatku nenaznačuje, že by mal význam Juliena Sorela narastať. Jeho situácia sa v tom nelíši od položenia iných podobných postáv, napríklad v ľudovej próze, ktoré sú okolím do značnej miery diskvalifikované. Aj on vstupuje na scénu tak, ako sa na chudobného mládenca patrí: je štíhly, dievčensky bledý, oblečený v jednoduchej bielej košeli. Ako syn hrubého, nevzdelaného sedliaka – majiteľa píly – je dennodenne ustrkovaný, zahŕňaný urážkami rôzneho druhu. Pre jeho odlišnosť, telesnú i povahovú jemnosť ním doma pohŕdajú a otec aj dvaja starší, mohutní bratia ho často bijú. A predsa existuje priestor, ktorý preň zostáva nečakane otvorený. Tvorí ho štyridsať kníh z pozostalosti štábneho lekára, ktorý ako jeden z mála ľudí bol Julienovi priateľsky naklonený. Svoje vznešené pocity Stendhalov plebejec čerpá práve z týchto zväzkov. To vďaka nim sa mu darí unikať z bezútešnosti, čo ho obklopuje, existovať aj inak, než musí, trápiť sa, hoci krváca a má slzy v očiach, nad knihou, ktorá mu spadla do potoka a nie nad vlastnou bitkou. Protagonistom tohto románu je človek, o ktorom možno povedať, že vzniká a udržiava sa čítaním. Prv, ako dá o sebe vedieť, dozvedá sa o činoch iných. Neprekvapuje preto, že pre niektoré z kníh by sa dal aj zabiť. Zatiaľ čo jeho negramotný otec synovu čitateľskú vášeň nenávidí, Julienovi prináša uznanie i úspech a sprevádza ho po celý život, aj v závere prózy, keď v besançonskom väzení premýšľa, ktoré zväzky si dať poslať z Paríža. Spôsob, akým pristupuje k ženám, je rovnako nebezpečný ako obdiv, ktorý tajne prechováva k niektorým knihám, a obe tieto vášne si do istej miery aj konkurujú. Oddáva sa im najmä v noci, pričom by niekedy rád čítal aj viac, keby ho jeho milenka „nevyrušovala návštevou“. 5 Zásluhou citácií uvádzajúcich jednotlivé kapitoly tejto prózy, ale i vďaka čitateľskému zaujatiu ústrednej postavy sa celý príbeh odohráva na pozadí iných textov. Ani v tých najintímnejších chvíľach Julien nezabúda odriekavať Novú Héloisu, cituje Tartuffa, Jaga, Rotrouovho Václava. Žasne nad množstvom zväzkov u kníhkupca alebo v paláci de la Mole, miluje ľudí tak, ako sa naučil zbožňovať knihy.
Julien Sorel je hrdinom vlastnej predstavivosti. Svoju hodnotu nechápe ako niečo samozrejmé, naopak, musí ju opakovane potvrdzovať sám pred sebou. Vďaka Zápisníku zo Svätej Heleny je jeho vzorom Napoleon. Aj preto sa sám sebe často prihovára ako vojak. Čím sa iní cítia byť potrestaní, tým on sám seba odmeňuje. Vyrastajúc bez matky, nepozná zázemie, samozrejmú istotu toho, koho ľúbia. Pokoj vníma ako zdanlivý, vidí v ňom vábivý klam, stav, ktorý sa môže náhle, v ktorejkoľvek chvíli zmeniť. Hoci je všade vôkol neho mier, on vedie svoju vojnu s tým najvyšším zaujatím. Vlastné pocity a túžby skrýva pred okolím. S vypätím všetkých síl tají pred ním svoju pravú vysnívanú totožnosť. Žijúc v pokojnom provinčnom mestečku, uvažuje dramaticky ako človek, ktorý sa ocitol v nepriateľskom obkľúčení. Banálne situácie života mládenca dospievajúceho kdesi na vidieku vďaka nezvyčajnému nasadeniu premieňa na stredobod veľkého konfliktu. Obklopený bežnou rutinou každodennej práce, správa sa ako veliteľ i odvážny vojak zároveň: svoje počínanie podrobne kontroluje a vyhodnocuje, neľútostne, prežívajúc hlboké vnútorné zápasy, pod hrozbou trestu smrti si prikazuje, raz prehráva, inokedy sa zas raduje z víťazstiev, o ktorých nik nevie. Zatiaľ čo iní si svoju predstavivosť neuvedomujú a konajú mechanicky, takmer bezmyšlienkovite, Julienovi dovoľuje jeho vypätá obraznosť plniť aj zdanlivo bežné úlohy s veľkým nasadením. Od svojho okolia sa odlišuje všímavosťou, zmyslom pre detail i drobné odtiene a s tým súvisiacou schopnosťou bravúrne zvládnuť akékoľvek spoločenské pravidlá, štylizovať sa rôznym spôsobom. Obyvateľov Verrières udivuje jeho schopnosť naspamäť odriekavať Bibliu, ale vie aj elegantne vystupovať a odvážne, hazardujúc vlastným životom, jazdiť na koni. Julien dokonale zvláda kritériá rozmanitých činností, a keďže jeho okolie už nevyznáva priamu konfrontáciu a neobdivuje hrdinskú smrť v boji, učí sa konverzovať, precízne formulovať listy, aby napokon dosiahol taký stupeň výrečnosti, až sa sám nudil zvukom svojich slov. Jeho dominantné postavenie v texte je neprehliadnuteľné. Na rozdiel od ostatných postáv význam tejto nie obmedzený a môže narastať. Zatiaľ čo ony, či už sú to šľachtici alebo robotníci na píle, neprekračujú hranice svojej roly, myslia na to, čo sa od nich očakáva, a majú vďaka tomu v texte presne vymedzené miesto i strany, on akoby mohol byť, kým chce. So sebe vlastnou eleganciou nosí akýkoľvek kostým. Možno povedať, že v rámci románu nie je úloha, ktorú by tento ambiciózny mladík nezvládol lepšie ako iní. Na rôznych stranách románu ho možno nájsť oblečeného odlišným spôsobom: raz je to čistá biela košeľa chudobného mládenca, inokedy čierny úbor vychovávateľa, vojenská rovnošata, kňazský odev alebo oblek sekretára či elegantného parížskeho dandyho a sú dni, napríklad počas návštevy kráľa vo Verrières, keď takmer nestačí svoje kostýmy striedať. Ľudská podoba sa v tomto texte predstavuje ako stavba svojho druhu. Z tohto dôvodu sú tu šaty človeku rovnocenným partnerom. Ich prostredníctvom je sémantika organizmu kontrolovaná a usmerňovaná. Znamenajú príležitosť odpútať sa od samotného tela, čeliť jeho neistote a potenciálnej nejednoznačnosti, dovoľujú jednotlivcovi už nielen existovať, ale zaujať určité postavenie, definovať vlastnú podobu. O ich význame sa nepochybuje. Všade, aj v kňazskom seminári, sa Julien stretáva s úctou k tomu, kto nosí odevy z jemnej látky. Vôňa letných ženských šiat aj jemu samému vháňa červeň do líc. So svojou priateľkou po boku sa tento podivuhodný milenec celé hodiny kochá pohľadom na jemnú bielizeň a elegantné kúsky dámskej garderóby v zrkadlovom šatníku pani de Renal. A tak hoci ho na krajine nadchýnajú osamelé vyhliadky a počas výletu do hôr obdivuje samotu dravca vznášajúceho sa nad hlbokým údolím, sám neprestáva byť súborom rozmanitých rovín a zachováva si geometrálny, deskriptívny charakter. Aby bol, musí sa obliecť, jeho existencia si vyžaduje, povedľa množstva stránok v knihách, istého počtu slov a upravených formulácií, najmä šaty. Tie majú v živote tejto postavy také postavenie, až vzniká dojem, že jej príbeh by bolo možné vtesnať do niekoľkých skríň. Osudy Juliena Sorela pripomínajú nekončiacu sa módnu prehliadku, sú sledom rozmanitých, vždy však úzkostlivou upravenosťou sa vyznačujúcich podôb povrchu. Rastúci význam tejto postavy možno doložiť čoraz dokonalejším a rafinovanejším spôsobom, akým sa zahaľuje: s pomocou zvrchníka pána de Renal, ktorý mu jeho majiteľ narýchlo zapožičia, môže Julien opustiť svoju jednoduchú fialovú kazajku, vďaka peniazom a vplyvu starostovej manželky si počas príchodu kráľa do Verrières oblieka uniformu čestnej stráže, v paláci de la Mole zas získava od markíza modrý oblek, a tak právo hovoriť s ním vo chvíľach, keď si ho oblečie, ako priateľ. Situáciu tejto postavy možno pomerne presne definovať počtom košieľ, ktorými disponuje, jej charakter zas čistotou, akou sa vyznačujú. Zatiaľ čo spočiatku je ich tak málo, že to u pani de Renal vyvoláva údiv a súcit zároveň, v paláci de la Mole dostáva od markíza za úlohu zadovážiť si k svojim dvom ešte ďalších dvadsaťdva. Julien sa napokon stáva dokonale upraveným mužom, o jeho toaletu je vďaka Mathilde i vo väzení dobre postarané. Odvážna priateľka sa pričiní o to, aby bola aj jaskyňa, v ktorej ho pochovajú, vyzdobená drahým talianskym mramorom.
Rozmanitosť rovín a bohatstvo predstáv, ktoré sú s touto postavou späté, rôznorodosť úrovní jej pôsobenia v texte kontrastuje s nerobustnou fyzickou konštitúciou protagonistu Stendhalovho románu. Tento jemný mladík pre svoju telesnú slabosť nie je schopný vykonávať rovnakú prácu ako jeho mohutní a silní bratia. Julienova biela pleť a nežné oči vyvolávajú dokonca v pani de Renal spočiatku podozrenie, že to nie je chlapec, ale preoblečené dievča. Extrémna bledosť ako výsledok početných vnútorných zápasov spôsobuje, že ľudia ho spočiatku nedoceňujú: nech už je to po príchode do domu Renalovcov alebo vtedy, keď omdlie počas vstupnej audiencie do besançonského seminára, bezfarebnosť Julienových líc vyvoláva rozpaky a pochybnosti o jeho zdravotnom stave. V tomto neduživo pôsobiacom mladíkovi spočiatku málokto tuší niečo výnimočné. Väčšmi ako obdiv vyvoláva súcit. A pritom je to práve on, kto úzkostlivou čistotou a upravenosťou svojho inak chudobného zovňajšku, rovnako ako ochotou do dôsledkov realizovať náročné predstavy o sebe a odhodlaním položiť za tých niekoľko textov, ktorými disponuje, aj svoj život, získava až nebezpečnú prevahu, kamkoľvek sa pohne.
Ocitnúť sa vo väzení značí byť okrem iného zbavený potešenia z výhľadu, Julien však po prevezení do besançonského žalára obdivuje krásu a pôvab stredovekej veže, v ktorej ho držia, najmä vyhliadku z nej, a pri vstupe do súdnej siene sa zas nezaoberá svojím neradostým položením, ale, s pocitom bezstarostnosti ako na potulkách po anglickom vidieku, venuje pozornosť "vkusnej architektúre" gotickej sály, v ktorej ho odsúdia na smrť (s. 496). Vypätá predstavivosť dovoľuje Stendhalovmu protagonistovi stať sa relatívne nezávislým od vlastného neradostného položenia. Jeho nezúčastnenosť na dianí vôkol seba, spočívajúca v schopnosti nedať sa strhnúť k priamej akcii, ale iba pozorovať okolie ako súbor diskrétnych obrazov a abstraktných konštrukcií, pôsobí hneď aristokraticky vznešene, aby vzápätí pripomenula zaujatie umelca. Juliena dojíma všetko jemné a upravené: dobré spôsoby a zdvorilosť ľudí, ale aj "melancholická vznešenosť“ kláštornej siene „narušená holými tehlami a ešte celkom bielou omietkou“ (s. 111), hlas zvona a zvuk hodín odbíjajúcich polnoc. Má potešenie zo striedmej elegancie a upravenosti ľudí, rovnako ako z krásy kvetov alebo z majestátnosti palácov. Obdivuje mladého biskupa agdeského za to, že sa mu darí vyzerať staro, aj zvláštny spôsob, akým rytier de Beauvoisis pohybuje jazykom pri rozprávaní. Zaujme ho knieža Korasov: ako "pekne jazdí na koni", "ako dobre mu pristanú nohavice" a "aký pôvabný má účes" (s. 403). Na radu markíza de la Mole chodieva večer pred divadlo pozorovať spôsoby vznešenej parížskej spoločnosti. V čase, keď sa stane nadporučíkom a rytierom de la Vernaye, dokáže venovať neobyčajne veľkú pozornosť svojmu zovňajšku a "jeho kone, uniformy, livreje jeho sluhov" sú také "bezchybné, že by boli robili česť hociktorému pedantskému anglickému šľachticovi " (s. 462). V schopnosti kontrolovať vlastnú podobu Julien postupne osvedčuje nadanie virtuóza. Formálna hra ho nadchýna, ale neuspokojuje.
Mathilde videla, že sa zamyslel. - Som vás teda celkom nehodna, - povedala a chytila ho za ruku. Julien ju objal, ale vzápätí mu srdce zovrela železná ruka povinnosti. ,Ak uvidí, ako ju zbožňujem, stratím ju.´ A prv ako ju pustil z náručia, zatváril sa tak dôstojne, ako sa patrí na muža. Toho dňa a v nasledujúcich dňoch vedel zakryť, aký je šťastný; boli chvíle, keď si upieral i slasť zovrieť ju do náručia. Inokedy zasa zvíťazilo bezhraničné šťastie nad všetkými výstrahami rozumu. Často sedával v záhrade pri besiedke obrastenej kozím listom, v ktorom býval schovaný rebrík, díval sa zďaleka na Mathildinu okenicu a plakal nad jej nestálosťou. Rozložitý dub, stojaci vedľa besiedky, schovával ho pred nepovolanými zrakmi. Keď s Mathildou kráčal popri tomto mieste, pripomínajúcom mu tak živo jeho nesmierne šťastie, protiklad medzi niekdajším nešťastím a terajším šťastím bol taký veľký, že ho sklátil; oči mu zaliali slzy, bozkal svojej milej ruku a povedal: Tu som stával a myslel som na vás; stadeto som pozoroval vašu okenicu a čakával som celé hodiny na šťastnú chvíľu, až uvidím túto ruku otvárať oblok... Bol celkom bezmocný. Opisoval jej živými farbami, aké nikto nemôže vymyslieť, aký bol vtedy strašne zúfalý. A podchvíľou ju uisťoval o svojom terajšom šťastí, ktoré urobilo koniec jeho hrozným mukám. ,Čo to robím, bože môj!´ povedal si Julien, zrazu sa spamätajúc. ,Marím svoje šťastie.´ Tak sa naľakal, že si namýšľal, akoby už bolo menej lásky v očiach slečny de la Mole. Bol to klam, no Julienovi sa tvár razom zmenila a smrteľne zbledol. Oči mu odrazu vyhasli a miesto výrazu najúprimnejšej a najoddanejšej lásky zračila sa v nich pýcha, ba až zlomyseľnosť. - Čo je s vami, priateľu? - opýtala sa ho Mathilde nežne a znepokojene. - Klamem, - odvetil Julien mrzuto, - klamem vás. Robím si preto výčitky, a predsa sám Boh vie, že si vás ctím natoľko, že by som vás nevedel klamať. Milujete ma, obetujete sa pre mňa, nemusím si teda vymýšľať frázy, aby som sa vám zapáčil. - Bože môj, všetky tie úchvatné slová, čo ste mi pred chvíľou povedali, sú iba frázy? - A ukrutne si to vyčítam, drahá moja. Vymyslel som si ich kedysi pre ženu, ktorá ma milovala, ale ma nudila... Je to chyba mojej povahy, priznávam sa vám, odpusťte mi. Mathildu zaliali horké slzy (s. 438 – 439).
Postavu dcéry markíza de la Mole charakterizujú „prekrásne oči“ a súčasne znudenosť, ktorá „skúma, ale pritom nezabúda, že musí byť vznešená“ (s. 253). V porovnaní s touto novou známosťou pôsobí Julienov vzťah k pani de Renal, akokoľvek bol štylizovaný, vidiecky uvoľnene a prirodzene. Jeho nová milenka je dokonale chladná. Obklopená formálnym dostatkom nachádza rozptýlenie v krutom výsmechu ľudí vôkol seba. Aj pred pani de Renal Julien svoje názory niekedy skrýval, tentoraz však musí byť ľstivý ako Odysseus, za žiadnych okolností sa nesmie dať spoznať. Akoby herec z vidieka prešiel na prvú scénu. Svojou novou priateľkou si nemôže byť ani v tých najintímnejších chvíľach istý. Dotýkať sa jej smie iba s najväčšou opatrnosťou. V kontakte s ňou nemôže byť otvorený. Napriek tomu, že je mu jej prítomnosť nadovšetko drahá, musí sa voči nej obrniť pretvárkou a správať sa chladne. Vzťah k Mathilde je skúškou, v ktorej po prvýkrát takmer zlyhal, a tak aby zachoval zdanie vlastnej nezúčastnenosti, nemôže inak ako klamať: hovorí o sebe s dešpektom ako o komsi cudzom, svoje najdôvernejšie myšlienky vydáva za lož a najosobnejšie pocity označuje za frázy.
S dcérou markíza de la Mole ho spája veľkosť očakávaní, s akými obidvaja myslia na budúcnosť. V porovnaní s inými postavami týmto nepostačujú reálne vzory, život ľudí, aký ich obklopuje, a samých seba preto vytrvalo hľadajú v ďalších textoch. Nie náhodou sa ich stretnutia často odohrávajú v knižnici. Tu, na pozadí stoviek zväzkov, ktorých krásu Julien tak obdivoval po príchode do paláca, Mathilde mlčky odovzdáva otcovmu tajomníkovi ľúbostné listy. Ich vzťah má do značnej miery korešpondenčný alebo inak odosobnený charakter a táto skutočnosť umožňuje obom aktérom inscenovať ho s vkusom im vlastným na pozadí knižnice alebo iných bohato zariadených interiérov domu. Literatúra a písomnosti vôbec zohrávajú v ich živote dôležitú úlohu. Znalosť biblického textu pomohla Julienovi nadobudnúť hodnotu vo Verrières, drobný lístok ohrozil jeho existenciu v kňazskom seminári a nešťastný list pani de Renal markízovi zmaril jeho nádeje. V osudoch oboch postáv akoby sa mali naplniť určité texty. Po tom, čo Julien dostane od Mathilde prekvapujúce ľúbostné vyznanie, vybaví sa mu niekoľko veršov z Tartuffa a jeho budúca priateľka sa zas vo chvíľach neistoty sama sebe prihovára slovami Medey. Aj ju napokon získava až vytrvalým odosielaním desiatok dlhých nudných ľúbostných listov pani de Fervaques, pričom ich mechanicky prepisuje podľa predlôh, ktoré mu na tento účel venoval knieža Korasov.
Rovnako ako Julien, aj Mathilde často myslí na minulosť, keď sa diali "skutočne veľké veci " (s. 319). Obklopená formálnym dostatkom, množstvom elegantne zariadených miestností a vzácnych predmetov pociťuje nudu, trpí absenciou nepodmienených, nepredvídateľných podôb konania. Je veľmi kritická, máločo ju uspokojí. V túžbe po ozajstných činoch premýšľa o známych vojnách a bitkách v minulosti. Podľa nej „vystavovať sa nebezpečenstvu povznáša dušu“ (s. 319). S Julienom ju spája záľuba v kontrastoch, presvedčenie, že veľký čin musí byť extrémny. Mathilde hľadá príležitosť na prejavenie vlastného hrdinstva a zverenie sa náhode. Krásna, bohatá a obdivovaná nachádza potešenie pri predstave, že by to všetko obetovala a odovzdala sa moci nečakaných udalostí. Julien sa z tohto pohľadu zdá byť vhodným riešením. Predstavuje príležitosť zúčastniť sa dobrodružstva, nebezpečnej hry. Dcéra jedného z najvýznamnejších mužov Francúzska v ňom nachádza človeka, ktorý napriek chudobnému postaveniu vie svojou duševnou prevahou nahnať iným strach. Imponuje jej jeho neohraničenosť a nevypočítateľnosť, keď na ňu po jednej hádke takmer vytasí meč. Pre ňu, unudenú dostatkom odstupov, je Julienova ochota použiť voči nej zbraň, ktorá inak plní na stene salónu iba funkciu dekorácie, prísľubom vymaniť sa z obligátnych okolností, dosiahnuť viac, ako je zdanlivo možné. Julienova priateľka sa v tom nelíši od rozprávkových princezien, ktoré spomedzi množstva zámožných pytačov zaujme práve ten, kto síce neprináša drahocenné dary, ale v konečnom dôsledku znamená viac ako iní, lebo má schopnosť určovať veciam nový význam. Mathilde vidí v Julienovi revolucionára, nevypočítateľného muža, ktorý akoby prichádzal z iného textu, aby nanovo preformuloval svet. Je mu dobrou partnerkou, lebo vie byť náročnou diváčkou. Sama má zmysel pre povýšenie každodennosti do podoby rituálu, čo dokazuje každoročným pripomínaním si odvážnej smrti rytiera Bonifáca de la Mole smútočným oblečením. Väčšmi ako lásku v ňom roznecuje ctižiadosť a predstavivosť. V čase, keď ho odmieta, sa Julien bez toho, aby si to uvedomil, stáva najlepšie oblečeným mužom v Paríži. Jeho predstavenia na prechádzkach s ňou dosiahnu vrchol. Získaním jej záujmu sa Julienovi dostáva toho najvyššieho ocenenia. Na druhej strane si to od neho vyžaduje sústavne, aj vo väzení, niečo predstierať, predstavovať si napríklad, ako bude cestou na popravisko hádzať ľuďom peniaze. Mathilde dbá o to, aby nevybočil zo svojej roly. Jej milenec je však už unavený hrdinstvom, vie, že "koniec drámy“ je „už doista veľmi blízky“ (s. 521).
Zdá sa, že skutočný boj a ozajstné, nespochybniteľné konanie už v tomto texte nie je možné, heroické činy, po ktorých túžia protagonisti románu, akoby stratili svoj pôvodný význam. Novodobá situácia vyžaduje od Juliena nahradiť veľké víťazstvá malými, takými, o ktorých vie iba on sám. Ako plebejec vyniká touto schopnosťou z mála urobiť veľa. Pociťuje veľkú radosť, sediac na vzpínajúcom sa koni, ale vie byť šťastný aj na prechádzke alebo v novom obleku. Jeho víťazstvá sa odohrávajú v mysli. Keďže sa mu nedostáva zodpovedajúcich objektov, pracuje s ich modelmi: miesto armád pred ním defilujú šperky, gombíky, poltopánky a klobúky. K svojmu predmetu však nepristupuje s rokokovou ľahkosťou Valmonta alebo dona Juana. Vlastnú situáciu nezľahčuje, ale pomocou predstavivosti premieňa na nebezpečnú hru. Riskuje, aby naplnil ušľachtilé postoje a gestá, dávno zabudnuté spôsoby. Julienovej odvahe tak sotvačo možno vytknúť, aj keď sa realizuje kdesi pod oknom na rebríku, a nie uprostred vojnového poľa. Iba s ťažkosťami však nachádza sebe zodpovedajúceho protivníka a jeho úsilie konať vyznieva absurdne: muž, ktorého vyzve na súboj, sa ukáže byť kočišom, čo kradne svojmu pánovi vizitky, a žena, na ktorú vystrelí z pištole, ho, ako si to s bolesťou prizná vo väzení, jediná naozaj milovala. Napokon je odsúdený na smrť, nie však za svoje činy. Neprítomnosť matky, rovnako ako relatívny fyzický deficit robí existenciu Juliena Sorela podmienenou, nesamozrejmou a závislou od vlastnej pozornosti. Podobne ako postavy v iných literárnych dielach, aj táto demonštruje, že stať sa protagonistom vlastného príbehu možno aj napriek nedostatku zodpovedajúcich okolností. Julien Sorel zosobňuje výšku a pád nezvyčajne jemného vnímania, nevyhnutnú osamelosť toho, kto číta, kým iní žijú. Uvedomujúc si abstraktné parametre vlastnej situácie, nadobúda veľký odstup, schopnosť byť v texte takmer všetkým. Vyjadruje a znamená viac ako ostatní. Zatiaľ čo oni musia byť k rešpektu voči abstrakciám donútení a určité slová a šaty sú pre nich rovnako samozrejmé ako vlastné ruky a nohy, on zachováva vernosť svojim predstavám aj vtedy, keď sa to od neho nepožaduje, a ochotou ísť v tomto smere do dôsledkov pripomína stredovekého rytiera alebo mnícha.
Julien túži vyznamenať sa na vojnovom poli. Tento pomerne netelesný hrdina sníva o prenikavom, skutočnom čine, nepripravenom a nepredpokladanom. Namiesto jaziev mu však postupne pribúdajú košele a obleky. Stavby a konštrukcie vôbec s týmto hrdinom prekvapujúco súvisia. Jeho osudy si vyžadujú zodpovedajúci rámec: raz je to tiché vidiecke sídlo, inokedy knižnica, mníšska či napokon väzenská cela. Svojím mnohotvárnym osudom Julien Sorel presvedčivo dokumentuje univerzálne, objektívne predpoklady vedomej existencie. Demonštruje väčšinou nepovšimnutú spätosť nášho vnímania s mnohotvárnosťou budov, nábytku, šiat alebo kníh. Na rozdiel od Dona Quijota, ktorý hoci sa usiluje zo všetkých síl, pôsobí neisto, akoby si zmýlil predstavenie a v šatni obliekol nevhodný kostým, Julien Sorel postupuje vpred primerane oblečený. Tento dokonale upravený muž je obeťou vlastnej ctižiadosti. Jeho previnenie akoby spočívalo v tom, že sa nedokáže zaobísť bez uznania tých, ktorými pohŕda, a chce určité predstavy, najmä tie o sebe, realizovať. Skrývajúc vlastnú osamelosť, držiac sa roly, ktorú si na počiatku zvolil, čelí nemožnosti ju do dôsledkov uskutočniť. Oklopenému obecenstvom je mu zabránené naozaj konať. A tak iba na niekoľkých stranách románu, osamelý uprostred hôr, je tým, kým by bol, keby nebolo iných ľudí - aspoň jeden deň žije ako pustovník, osamelý pozorovateľ zaujatý sám sebou. V opustenej jaskyni vysoko v horách sa oddáva "rozkoši napísať svoje myšlienky" (s. 79), aj tie však pre istotu radšej spáli.
Neuvedomené konanie akoby Stendhalovi nestálo za pozornosť, v ľúbostných avantúrach elegantného mladíka sleduje prejav jeho ambícií, vôle a odhodlania, ani Julienov zločin neopisuje obšírne, udalosti podáva stručne, lakonicky, aj keď bude pre ne protagonista románu popravený. Zdá sa, že človek je pre neho v prvom rade určitým mentálnym rozpoložením. Pre jeho budúcnosť je rozhodujúce to, čo vníma. Ľudské telo nemá v tomto texte významnejšie postavenie, Stendhal ho predstavuje iba ako dobre upravené javisko a vo vášňach, ktoré ním hýbu, vidí len nevyhnutnú súčasť garderóby. Aj vzťah Juliena a pani de Renal chápe ako predstavenie svojho druhu, podotýka, že by mohol byť iný, keby mali k dispozícii viac ľúbostných románov. Demonštrujúc moc reflexie, vo svojom románe nevenuje pozornosť rukám, ale obavám a úzkostiam, ktoré nimi hýbu. Opisy odevov, budov a nábytku sú preto v tomto románe dôležité. Neplnia funkciu ornamentu, ale majú v sebe čosi esenciálne ľudské, reprezentujúc istý stav mysle, zaujímajú miesto rovnocenné osudom jednotlivých postáv. Koniec koncov aj tie existujú v tejto próze v podobe určitých zovšeobecnení, ako forma vedomého odstupu, do tej miery, do akej ovládajú svoje konanie a sú zrozumiteľné. Kultúrne inštitúcie vyvolávajú dojem istoty a samozrejmosti: stačí drobný pohyb a svetlo svieti, voda z vodovodu tečie. Ich systematika dovoľuje nevšímať si jednotlivca, prekonávať fyzickú pretržitosť a nedokonalosť jeho osamelej existencie. Človek, ako ho vidí Stendhal, však nemôže byť inštitucionálne zaručený. Predstavuje relatívne ucelený súbor foriem, ktoré si vyžadujú ustavičnú pozornosť. Jednotlivec, aspoň tak sa to javi po prečítaní jeho románu, vytvára sám seba, i keď s pomocou iných ľudí. Zvyčajne je nejako oblečený a čosi si myslí, existuje vychádzajúc z určitých predpokladov, je výsledkom sústavného dodržiavania istých pravidiel, sumou množstva jemných odstupov a vonkajškov. Pohybujúc sa vzpriamene, akoby sa nevedomky priveľmi ostentatívne pokúšal uniknúť banálnosti toho, čo zažíva. Od zvierat alebo rastlín sa neodlišuje skúsenosťou, aj on spí, prijíma potravu, vyhrieva sa na slnku, na rozdiel od nich však disponuje väčšou predstavivosťou. Pripomínajúc nepretržitú prevádzku alebo pouličné osvetlenie, jeho pravidelne sa opakujúci pohľad na seba v zrkadle reprezentuje univerzálne úsilie vnímajúcich o vyrovnanosť a kontinuitu v premenlivom a kvapalnom prostredí vlastného tela.
POZNÁMKY
1 Homéros: Odysseia. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1986, s. 286.
2 Auerbach, E: Mimesis. Zobrazení skutečnosti v západoevropských literaturách. Praha, Mladá fronta 1998, s. 9 – 10.
3 Stendhal: Červený a čierny. Bratislava, Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry 1958, s. 281.
4 Kierkegaard, S.: Současnost. Praha, Mladá fronta 1969, s. 15.
5 Stendhal: Červený a čierny. Bratislava, Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry 1958, s. 102.