V záverečných častiach románu Vojna a mier Lev Nikolajevič Tolstoj venuje pozornosť dramatickým osudom jednej z hlavných postáv - Pierrovi Bezuchovi, ktorý v preoblečení zostáva v opustenej Moskve, aby sa pokúsil zastreliť Napoleona. Pre podozrenie z podpaľačstva ho však Francúzi zatknú. A práve tu, v nepriateľskom zajatí, tento hrdina, dovtedy tápavý a neistý, neúspešne hľadajúci v priebehu celého textu zmysel okolitého diania, náhle objavuje odpovede na dovtedy neriešiteľné otázky, nadobúda vnútorný pokoj a vyrovnanosť, ktorá mu neskôr umožňuje po druhýkrát sa oženiť a žiť šťastne.
V zajatí, v baraku zistil Pierre nie rozumom, ale celou svojou bytosťou, svojím životom, že človek je stvorený pre šťastie, že šťastie je v ňom samom, v uspokojovaní prirodzených ľudských potrieb a že všetko nešťastie nepramení z nedostatku, ale z nadbytku; ale teraz, v týchto posledných troch týždňoch pochodu, poznal ešte novú potešujúcu pravdu - zistil, že na svete niet nič strašné. Zistil, že niet na svete položenia, v ktorom by človek bol úplne šťastný a úplne slobodný, a takisto niet ani položenia, v ktorom by bol celkom nešťastný a neslobodný. Zistil, že utrpenie aj sloboda majú svoje medze a že hranica medzi nimi je veľmi blízka; že človek, ktorý trpí preto, že sa mu na lôžku vystlatom ružami jeden lupienok zvinul, takisto trpí ako teraz on, keď zaspáva na holej, studenej zemi, keď si jeden bok zohrieva a druhý mu ziabe; že kedysi, keď si obúval úzke plesové topánky, trpel takisto ako teraz, keď kráča celkom bosý (obuv sa mu už dávno rozpadla) a nohy má samú boľačku. Zistil, že keď sa oženil z vlastnej vôle - ako sa domnieval – so svojou ženou, nebol o nič slobodnejší ako teraz, keď ho zamykali na noc do koniarne. 1
Pierre Bezuchov spoznáva nečakanú radosť v čase, keď kráča bosý, otrhaný, zbavený nielen majetku, titulov a hodností, ale aj vlastného mena a je hnaný ako zviera, bez možnosti si vyberať. V jeho náhlej premene sa tak zrejme najvýraznejšie prejavuje Tolstého úsilie ukázať ako nepravú a klamlivú takú predstavu o človeku a svete, ktorá je dostupná rozumu, vyjadriteľná slovami. Poznávanie skutočnosti, ktoré sa dosahuje opatrným formulovaním rozdielov, jemným rozlišovaním, sa tu nahrádza náhlym uvedomením si nezmyselnosti všetkých foriem odstupu, pochopením, že sú zbytočné rovnako ako úzke plesové topánky. Tolstého hrdina nachádza šťastie v opätovnom splynutí s neznámym nepomenovaným celkom, vo chvíľach, keď kráča bosý, zbavený tej dištancie, ktorú umožňuje odev a pohodlná obuv. Spochybňujúc zvyčajné nocionálne rozhrania, objavuje dovtedy nepoznanú podobnosť vecí, skrytú celistvosť javov. O priamo protikladných situáciách uvažuje tak, akoby sa v ničom neodlišovali. Nevidí veľký rozdiel medzi spánkom na ružiach a na studenej zemi. Stav formálnej núdze ho uspokojuje. S uľahčením berie na vedomie stratu zvyčajných diferencií. Je šťastný tým viac, o čo menej sa odlišuje od okolia a napohľad znamená.
Poznanie nečakanej vyrovnanosti a šťastia, takmer osvietenie, spočívajúce v rezignácii na konvencionálnu podobu skutočnosti, ku ktorému dospieva Pierre v čase, keď ho zamykajú spolu s ďalšími zajatcami do koniarne, možno spätne ako tendenciu sledovať v celej rozsiahlej próze, od prvých strán, na ktorých sa táto postava zjavuje. Špecifická disponovanosť Pierra Bezuchova pre premenu tohto druhu vystúpi do popredia ešte o čosi viac, ak ho porovnáme s osamelým ambicióznym hrdinom Stendhalovho románu. Zatiaľ čo ním jeho otec a bratia pohŕdajú, Pierre nemusí bojovať o uznanie. Ako syn jedného z najbohatších a najvplyvnejších mužov Ruska po smrti svojho otca získava jeho majetky aj grófsky titul. Stendhalov štíhly, bledý plebejec môže svoje vznešené pocity a dojmy čerpať iba z literatúry. Vzniká a udržiava sa prostredníctvom kníh, ale aj iných podôb povrchu, úzkostlivou čistotou a kontrolou svojho dokonale upraveného zovňajšku. V porovnaní s ním protagonista Tolstého románu nepôsobí ako elegán. Je tučný, mohutný, fyzicky neobyčajne silný a zároveň dobrácky a roztržitý, jedáva hltavo, červené ruky má ako lopaty. Vedie záhaľčivý život, vyjadruje sa neohrabane, svojím správaním v hostiteľoch často vyvoláva rozpaky: stáva sa mu, že povie čosi nevhodné alebo reaguje priveľmi živo. Nosí okuliare a aj tie mu, ktovie prečo, stále padajú. Jeho vzťah k vonkajšiemu svetu, či už je to vlastný odev alebo zložitý systém spoločenských konvencií, je viac ako problematický. Nerozumie mu, akoby v ňom pre neho, podobne ako v úzkych topánkach, nebolo dosť miesta.
Pierre nevie uhladene konverzovať a vo fraku sa cíti nesvoj. So svojou rolou v spoločnosti sa nedokáže bez problémov stotožniť. Sebavedomá istota sebou samým je mu cudzia ako trojrohý klobúk s generálskym chocholom, čo v roztržitosti pri odchode z večierka berie do rúk. Vlastným šatám nerozumie. Skôr cíti ako vie, že nie je tým, koho v nich ľudia úctivo zdravia. Navštevujúc tie najbohatšie moskovské salóny, obklopený tými najvýznamnejšími ľuďmi, túži po prostote a mlčaní. Uspokojujú ho najmä také situácie, ktoré si pre svoju jednoduchosť a samozrejmosť nevyžadujú rozsiahly verbálny komentár. Zisťuje, že zo všetkého najviac mu chutí obyčajné jedlo, ktoré je spolu s jednoduchými vojakmi, z jedného kotlíka, ich drevenou lyžicou, alebo pečené zemiaky, ktorými ho pohostí trestanec. Vysoké spoločenské postavenie akoby mu bolo iba na príťaž. Povrchnosť s ním spätá ho znepokojuje. Sám seba sa pýta: "Ako zhodiť zo seba to zbytočné, diabolské bremeno, celú tú ťarchu vonkajšieho človeka?" (s. 313) Vlastná odlišnosť a individualita sa uňho čoraz viac spája s pocitmi viny, a preto, podobne ako iné Tolstého postavy, pociťuje naliehavú potrebu obetovať sa. Sníva o tom, byť obyčajným vojakom. Predstava straty vlastnej výnimočnosti ho uspokojuje. Zakúša "príjemný pocit", pri myšlienke, "že všetko, čo je zdrojom šťastia ľudí, životného pohodlia a bohatstva, ba aj samého života, je iba nezmysel, ktorého sa je príjemné vzdať v porovnaní s čímsi... S čím - na to Pierre nevedel odpovedať, ba ani sa neusiloval ujasniť si, pre koho a kvôli čomu nachádza zvláštnu slasť všetko obetovať. Nezaujímalo ho, kvôli čomu chce obetovať, ale už sama obeť vzbudzovala v ňom nový radostný pocit" (s. 201).
Ak Pierre niekedy uvažuje o sebe ako o dôležitom človeku, tak kvôli iným, z povinnosti. Rastúce presvedčenie o imanentnej ničotnosti všetkých foriem ľudskej činnosti ho privádza k tomu, aby chodil neupravený a ľahko sa vzdával nielen svojho majetku (napríklad po rozchode s manželkou alebo keď za svoje peniaze vystrojí celý pluk ruskej armády), ale aj samého seba. Vlastnú úlohu chápe trpne, ako nevyhnutnosť "čakať na to, čo sa má stať" (s. 110). Akoby bol niekým iným, než je. Sám sebe nerozumie. Cíti, že jeho predstavy mu ktosi v spánku našepkáva. Zdá sa mu, že "v bdelom stave by nikdy nebol schopný takto rozmýšľať a vyjadrovať svoje myšlienky" (s. 314). Rezignujúc na možnosť presnejšie definovať vlastné hranice, vidí v sebe už nie autonómnu jednotlivosť, ale súčasť celku, ktorý nepozná. Cíti sa byť viazaný viac tým, na čom sa nevedomky zúčastňuje, ako názorom, ktorý dokáže vysloviť.
S pribúdajúcim počtom strán Pierre Bezuchov pozoruje svoje okolie čoraz uvoľnenejšie a rozmazanejšie, jeho pohľad sa stáva bezprostrednejším. Postupne uznáva možnosť vlastnej premeny a aj svet vidí ako nehotový, nestálejší, než si pôvodne myslel. Skutočnosť nevníma staticky, v presne definovateľných pojmoch, ale lyricky, akoby v kvapalnom stave jej zrodu. Na bojisku "nevidí jednotlivých ľudí, vidí len, ako sa hýbu" (s. 529). Intuitívne už od počiatku neverí presne ohraničeným tvarom, či už sú to slová alebo veci, ani formám vlastného vedomia. Ich zmar preto chápe ako zadosťučinenie. V akútnom nedostatku evidencie vôkol seba nevidí stratu, ale vábivý prísľub čohosi dôležitého. Aj preto sa pri pohľade na svoje doráňané nohy "samoľúbo usmieva" (s. 518). Na rozdiel od Stendhalovho hrdinu, ktorý vášnivo číta a ani vo chvíľach ohrozenia nestráca zmysel pre formálnu krásu architektúry, Pierre Bezuchov je očarený ruinami, prechádzajúc vypálenými štvrťami Moskvy, obdivuje malebnosť a „krásu týchto rumovísk“ (s. 659). Poznania sa mu dostáva aj bez knižnice, v koniarni, do ktorej ho na noc zamykajú, a šťastný je, aj keď kráča celkom bosý. Stav formálnej núdze napĺňa jeho potrebu obmedziť sa na nevyhnutné: "Čím väčšmi sa celková situácia zhoršovala a najmä jeho vlastná situácia, tým bol Pierre spokojnejší" (s. 198 – 199).
V zajatí opúšťa predchádzajúce zložité predstavy o sebe samom s rovnakým odhodlaním ako obyvatelia Moskvy svoje mesto. Jeho fyzická disponovanosť sa ukáže byť dôležitejšia, než sám čakal, a aj Pierra samotného prekvapí. Vlastné extenzívne telo sa mu stáva útočiskom, pripomína rozľahlú krajinu, ktorú ani veľká cudzia armáda nie je schopná zaplniť. Hnaný ako zviera, bez mena, dobrých šiat a pohodlných topánok je čoraz bližšie k tomu, čo podľa Tolstého naozaj existuje. Anonymita a neidentifikovateľnosť uprostred ľudského húfu mu umožňuje zbaviť sa svojich dovtedajších predstáv o sebe, ťarchy vlastnej odlišnosti a individuality, povinnosti presne sa definovať, jasne rozoznávať medzi inými. Pravá podstata vecí akoby bola pochopiteľná iba pod podmienkou, že sám seba zmení na nepoznanie. A tak sa, neupravený, opásaný motúzom ako mužík, otrhaný ako všetci naokolo, v koniarni odrazu dozvedá to, čo po celý čas márne hľadal v knihách.
Večer si Pierre nesadá k svojim druhom pri vatre, ale hľadí do diaľky, tam, kde sa nejasne črtajú lesy a polia za hranicami zajateckého tábora. Pri pohľade na hviezdy zisťuje: "A to všetko je moje, a to všetko je vo mne, a to všetko som ja!" (s. 531) Rezignácia na vlastnú jednoznačnosť je preň oslobodením. Cíti sa byť voľný do tej miery, do akej sa vzdáva možnosti presnejšie definovať svoje hranice, tým viac, čím väčšiu totožnosť medzi svetom a sebou objavuje. Jeho pohľad sa tak v zajatí definitívne mení, stáva sa nenútenejším, prirodzeným spôsobom sa zaobľuje a otáča dovnútra. Ak predtým, i keď s pochybnosťami, rešpektoval význam formálnych rozdielov a vnímal vlastnú situáciu ako súbor ohraničených cieľov, odteraz za každou jednotlivosťou a odlišnosťou sleduje stále tú istú tajomnú silu, ktorá hýbe všetkým. Skutočnosť nazerá nekonfliktne, ako "živú, hojdajúcu sa guľu bez rozmerov" (s. 588), bezmenný okrúhly celok, v ktorom všetko spolu súvisí. Ten istý Napoleon, ktorého podobizeň Julien Sorel skrýva pod vlastným vankúšom a ktorého chcel on sám v Moskve zastreliť, je mu už ľahostajný. Jeho pozornosť nepúta francúzsky cisár, ale nevzdelaný mužík Platon Karatajev, ktorého stretáva v zajatí. Odklon od prísnych hierarchií racionálneho sveta a tendencia k spochybňovaniu jeho sebavedomých foriem sa azda najvýraznejšie prejavuje práve v mäkko zaoblenej podobe, akú Tolstoj prisúdil insitnému spoluväzňovi Pierra Bezuchova. Spôsob zobrazenia tohto človeka možno chápať až ako akúsi apoteózu kruhu.
Keď na druhý deň na svitaní zočil Pierre svojho suseda, prvý dojem čohosi okrúhleho sa celkom potvrdil: celá Platonova postava vo francúzskom plášti prepásanom motúzom, v čapici a lykových krpcoch, bola okrúhla, hlava bola celkom okrúhla, chrbát, hruď, plecia, ba aj ruky, vždy zaoblené, akoby sa chystal kohosi objať, boli okrúhle; príjemný úsmev a veľké hnedé nežné oči boli takisto okrúhle (s. 472).
Na rozdiel od iných postáv je táto bez ambícií smerom navonok, dokonca bez nároku na seba samého. Platon Karatajev sa nezamýšľa nad tým, čo povedal, vlastné slová si nepamätá a chápe ich ako prejav jemu neznámej činnosti. Akoby bol stále zavinutý v klbku, schúlený vo vajíčku. Nie je to uvedomelý jednotlivec, ale iba " čiastka celku, ktorý ustavične cítil" (s. 474), stelesnenie čohosi iného, väčšieho, výraz "všetkého ruského, dobrého a mierneho" (s. 472). Nekontrolovaná prirodzenosť prestupuje celým zjavom tohto prostomyseľného človeka, jeho fyzickou okrúhlosťou, nežným, nezámerným, takmer vtáčím spevom, ale aj rečou. V tom, že "často hovorieval pravý opak toho, čo hovoril predtým" (s. 473). Platon Karatajev sa vyjadruje a koná mimovoľne, je prispôsobivý a premenlivý ako voda, svoje miesto zaujme uprostred akýchkoľvek okolností, rád hovorí v zdrobneninách, akoby chcel predmety a javy do tej miery, do akej je to v jeho moci, zmenšiť a zmäkčiť, zbaviť pevnej určitosti.
Keith Chesterton si všimol, že v spôsobe zobrazovania orientálnych a kresťanských svätcov je zreteľný protiklad: zatiaľ čo Budhova pomerne korpulentná fyzická podoba sa vyznačuje hladkosťou a súmernosťou, jeho viečka sú sklopené a zrak pohrúžený dovnútra, telá svätých v gotických katedrálach bývajú doráňané a vychudnuté až na kosť, ich oči sú však doširoka otvorené a nadovšetko živé, obrátené k vonkajšiemu svetu. 2 To, čo postrehol, má podľa všetkého svoj význam aj v súvislosti s týmto románom. Tolstého dôvera v živé telo, jeho zaujatosť okrúhlosťou, kvapalne premenlivou matériou ľudskej skutočnosti, ho vedie k tomu, aby nielen Platona Karatajeva, ale aj iné postavy zobrazoval ako koncentrované, nespochybniteľne fyzické, zaoblené telesá, ktoré svojimi početnými krivkami demonštrujú úplné podriadenie povrchu vecí tomu, čo samo zostáva skryté a smerom navonok sa výraznejšie nemanifestuje. Tak je to u Pierra Bezuchova, Kutuzova, ale i u Nataše Rostovovej v šťastnom manželstve. Aj postup veľkých armád tento autor často prirovnáva ku kotúľaniu sa rozmanitých gulí. Jeho názor sa tak manifestuje priamo, v samotnej podobe toho, na čo myslí. Rozsiahle energické telo chápe ako živelnú extenziu, vidí v ňom veľké nahromadenie hmoty, ktoré, rovnako ako zlievajúce sa davy vojsk, svojou zaoblenosťou presvedčivo dokumentuje nekonečnú mnohoznačnosť živého sveta. Neodmieta ho ako neprehľadnú masu, naopak, oceňuje práve jeho nezmernosť. Človek preň nie je ako u Franza Kafku ľudovým vodcom svojho organizmu, 3 ale nevyhnutným dôsledkom vyčerpávajúcej obsažnosti vlastného tela. Jeho úsilie porozumieť vlastnému počínaniu pokladá za rovnako márne ako snahu francúzskeho aj ruského velenia kontrolovať priebeh boja prostredníctvom rozkazov a dispozícií. Tolstoj sa tak zreteľne vymyká západoeurópskej literárnej tradícii, ktorá predstavu ideality spája s osamelou určitosťou ľudského vedomia a kontradikciou individuálneho zápasu, prejavujúcou sa nezmieriteľne odriekavou vertikalitou takmer netelesných gotických katedrál, vyžadujúcou si z praktických dôvodov celý systém oporných pilierov, alebo v rovnako tak atrofovaných telách stredovekých rytierov a svätcov. Jeho mlčanlivý šľachtic výzorom pripomína viac vitálnu prirodzenosť a prízemnosť Sancha Panzu než osamelú výnimočnosť individuálnej akcie Cervantesovho rytiera "smutnej postavy". Zatiaľ čo prezliekanie sa Juliena Sorela reprezentuje ľudskú ambíciu kontrolovať bezprostrednú skúsenosť, spoluvytvárať vlastnú podobu v súlade s určitým presvedčením, viesť telo k vopred stanoveným cieľom, rozprávkový charakter premeny bosého a otrhaného Tolstého hrdinu potvrdzuje beznádejnosť nášho snaženia porozumieť svetu v konvenčných formách vedomia. Vonkajší vzhľad niektorých postáv, ako o tom svedčí aj korpulentná, masívna telesnosť Pierra Bezuchova, predznamenáva ich disponovanosť na nekaždodenné poňatie skutočnosti. Spätosť ľudskej podoby a istého spôsobu uvažovania je v tomto texte viac ako zrejmá. Mať určité telesné znaky už nie je náhodný jav, ale príležitosť čosi podstatné sa dozvedieť, istým spôsobom uvažovať. Význam činov Pierra Bezuchova nezávisí od toho, do akej miery na ne on sám dokáže myslieť. Tolstého protagonista nekoná s úmyslom dosiahnuť cieľ, ale skôr preto, aby sa prejavilo čosi nevýslovné. Existuje takým spôsobom, aby boli určité princípy evidentné. Je dôsledným stelesnením už nie samého seba, ale pravdy, ktorú má poznať. Závery, ku ktorým dospieva v zajatí, akoby boli latentne prítomné už na začiatku celého románu a dávali o sebe tušiť v zdanlivo nepatrných a nedôležitých prehreškoch Pierra Bezuchova voči etikete, v jeho robustných, nešikovných pohyboch a neprimeranom spôsobe vyjadrovania. Ľudské telo, ako to demonštrujú osudy tejto korpulentnej Tolstého postavy, je múdre za každých okolností, v čase zajatia hlavného hrdinu však nadobúda výnimočné postavenie čarodejného koníka z rozprávok, ktorý na rozdiel od rytiera, čo sa na ňom vezie, vie všetko, aj to, čo sa ešte len stane.
Pierre Bezuchov nemá dostatok ambícií kontrolovať vlastný výzor a spôsob, akým koná, je iba pokračovaním tejto rezignácie. Rovnako ako Kutuzov, je vyrovnaný s tým, čo sa vôkol neho deje. Úspech oboch telnatých, nedbanlivo oblečených mužov v Tolstého texte sa paradoxne zakladá na tom, že nebojujú, ale vyčkávajú. A tak zatiaľ čo Pierrovi sa aj napriek prechádzkam po borodinskom opevnení guľky vyhýbajú, ambiciózneho Peťu Rostova, ktorý sa, pripomínajúc Juliena Sorela, ženie do bitky s cieľom vyznamenať sa, hneď jedna z prvých zasiahne rovno do hlavy. Je zrejmé, že jednotlivec s vlastnými názormi a úmyslami je pre Tolstého iba nezmyselne izolovanou, prázdnou figúrou ľudskej predstavivosti. Zatiaľ čo Stendhalove postavy môžu utvárať svoje položenie prostredníctvom šiat a iných foriem odstupu, pre Tolstého akoby bola ľudská situácia apriórne daná. Snaha vedieť o sebe, kontrolovať svoj zovňajšok je podľa neho márna a škodlivá. Svojich hrdinov vníma ako potenciálnu mnohosť. Ich podoba nie je natrvalo zaručená a Tolstoj ukazuje, ako sa im napriek všetkému úsiliu vymyká spod kontroly. Pod vplyvom nepriaznivých okolností sa musia meniť. Téma vojny mu umožňuje vystavovať ich do takých situácií, v ktorých je ťažké zachovať si vlastnú individualitu a odlišnosť; ukazuje ich na bojisku, uprostred neprehľadných húfov, v zástupoch, na preplnených cestách. Vidí ich ako súčasť obrovského organizmu. Ani to mu však podľa všetkého nestačí. Ako ľudia sú preň stále málo presvedčiví. Akoby sa pokúšal ich väčšmi zhmotniť, stelesniť, opakovane ich prirovnáva k zvieratám: najmä ku koňom, ale aj k rybám, psom, vevericiam, kohútom, capom, opiciam alebo k hmyzu a krvi. So zrejmým zaujatím zaznamenáva každé stieranie hraníc medzi animálnym a ľudským. Okolie Moskvy opisuje týmito slovami: "Kde len človek pozrel, všade ležalo mäso rozličných zvierat - od ľudského po konské." 4
Tolstoj nemá veľa pochopenia pre zámernú, racionálnu činnosť. Pripomína, že "všetci šli, hoci nevedeli, kam a načo idú" (s. 591). Všíma si absurdnosť správania ľudí ako napríklad, keď husári, idúc na smrť, obdivujú Pierrov klobúk, dokazuje, že to, čo sa vôkol nás deje, napriek zložitej symbolike a zvláštnym rituálom nie je výsledkom ľudského rozhodnutia. Zdôrazňuje nezmyselnosť borodinskej bitky, fakt, že nemala pre žiadnu zo strán ani ten najmenší význam. Upozorňuje, aké márne boli Napoleonove dispozície a aké zbytočné zas rozkazy veliteľa Moskvy - grófa Rastopčina. V individuálnej akcii pútajúcej pozornosť nevidí žiaden zmysel a prirovnáva ju k trieske, čo padla do súkolia, trepoce sa, púta našu pozornosť, pripadá nám dôležitá, a pritom nemá iný význam než ten, že prekáža kolesám v ich chode. Cieľ, čo ako vznešený, vníma ako obdobu prázna. Ľudské vedomie je preň priveľmi strnulé, vidí v ňom masku, ktorá zakrýva tak, že niečo ukazuje. Sláva a obdiv sú mu podozrivé. Jeho pozornosť pútajú nevýrazní ľudia, o ktorých sa veľa nehovorí, napríklad nerozhodný a nepredvídateľný Dochturov, ktorého, ako je to pre argumentáciu v tomto texte príznačné, prirovnáva ku "koliesku, čo sa tichučko krúti" (s. 533). Podľa neho "jedine neuvedomelá činnosť prináša ovocie a človek, ktorý hrá nejakú úlohu v historickej udalosti, nikdy nechápe jej význam. Ak sa ho však usiluje pochopiť, je prekvapený márnosťou svojho úsilia" (s. 436).
Tolstého postavy rozprávajú neisto, cítia, že "slovami nemôžu vyjadriť to, čo chápu" (s. 489), a preto často bezradne mlčia alebo vyslovia čosi, čo vlastne ani nechcú povedať, prípadne za ne hovorí niekto iný, tak ako Andrej Bolkonskij za Tušina alebo knieža Vasilij za hanblivého Pierra. Vlastná jednoznačnosť, rovnako ako predstava osobného šťastia, sa u nich spája s pocitmi viny, a tak nachádzajú uspokojenie v podrobovaní sa jedna druhej. Túžiac vystúpiť z obmedzení, ktoré im dávajú tvar, rezignujú na vlastné "ja". Šťastie nachádzajú v sebaobetovaní a utrpení. Veci sa oddávajú celé, tak ako Nataša Pierrovi v manželstve. Podobne ako úspešne hospodáriaci Nikolaj Rostov majú na pamäti celok, nie časti. V mene úplnosti, ktorá ich presahuje a ktorú nejasne tušia, zaujaté vlastnou bezvýznamnosťou, objavujú záľubu v rozhovoroch o obyčajných veciach, napríklad o ponožkách. Banálnosť a prízemnosť ich uspokojuje tak ako umierajúceho Andreja Bolkonského opatrovateľky, ktoré pletú pančuchy.
Tolstého vzťah k jazyku charakterizujú prekvapujúco veľké pochybnosti. Jeho sympatie sú na strane tých, ktorí nemyslia svoje slová priveľmi vážne. S obdivom a porozumením hovorí v tejto súvislosti o Kutuzovovi a jeho schopnosti vydávať nezmyselné rozkazy, hovoriť iba tak, do vetra. Opisuje ho ako tučného, záhaľčivého starca, ktorý "pohŕda rozumom, ale aj vedomosťami" (s. 188) a počas bojov si kráti čas čítaním románu. Vidí v ňom skúseného starého muža, ktorý vie, že "všetko príde v pravej chvíli tomu, kto vie čakať" (s. 190), blahosklonného pozorovateľa bez ambícií pripomínajúceho viac zenového mnícha než generála obrovskej armády. Tolstoj vie, že tento vojak, ktorému je cudzí rozruch a zvyčajná štábna aktivita, sa nezhoduje "s falošnou predstavou európskeho hrdinu, zdanlivo usmerňujúceho ľudí, ktorého vymysleli dejiny" (s. 616). Jeho zásluhu na ruskom úspechu nevidí "v nejakom geniálnom strategickom manévri, ako sa tomu hovorí, ale v tom, že jedine on chápal význam toho, čo sa deje" (s. 494). Kutuzov má podľa Tostého nad nepriateľom i vlastnou generalitou prevahu, lebo "na základe životných skúseností dospel k presvedčeniu, že myšlienky a slová, do ktorých sú myšlienky zaodiate, nie sú hybnou silou ľudí", a preto ustavične vraví celkom nezmyselné slová, hovorí to, "čo mu slina priniesla na jazyk" (s. 615).
Historické osobnosti sú pre Tolstého iba "nálepkami, ktoré dávajú udalosti meno a ktoré – podobne ako nálepky – nemajú s udalosťou takmer nič spoločné" (s. 15). Sám osebe človek podľa neho nemôže veľa znamenať. Jednotlivca, aj toho najvýznamnejšieho, vníma ako neuvedomelý nástroj „na dosahovanie historických, všeľudských cieľov“ (s. 14). V ťažení proti klasickej predstave individuality sa obracia voči jednej z jej opôr - Napoleonovi Bonapartemu. Ten podľa neho iba "hrá sám pred sebou úbohú komédiu" (s. 677) a zdá sa nám byť vodcom armády asi tak, "ako sa figúra vyrezaná napredku člna, zdala divochom silou, čo poháňa čln" (s. 517). Vo svojej próze francúzskeho cisára systematicky zbavuje významu. Opisuje napríklad, ako mu myká ľavým lýtkom a on sa pokúša dať tomuto pohybu nejaký zmysel. Má veľkú moc, obrovskú armádu, chce dobyť Rusko, a pritom nedokáže zabrániť mimovoľnej kontrakcii svalov. Bezbrannosť francúzskeho cisára a vojvodcu voči faktu vlastnej telesnosti umožňuje Tolstému demonštrovať bezmocnosť ľudského intelektu, jeho stratenosť v nezmernej samozrejmosti fyzických javov. Jeho Napoleon sa mýli už tým, že prichádza v mene "zdravého rozumu" (s. 281). Zdá sa mu, "že všetko na svete závisí iba od jeho vôle" (s. 31). Chce vylúčiť náhodu. Akoby vystúpil z prózy Henri Beylea – Stendhala, jedného zo svojich vojakov: je štylizovaný, upravený, svoje city si vždy premyslí a vyjadrí na tvári s vedomím historickej chvíle. Ľudské telo pyšne prirovnáva k stroju alebo hodinám, obľubuje definície, autor Vojny a mieru v ňom však opäť vidí obyčajné zviera, koňa, "čo ťahá gepeľ a domnieva sa, že to robí pre seba" (s. 280). Ako umelcovi je Tolstému vlastný nadhľad nad formami. Na rozdiel od ľudí, ktorí nepochybujú o skutočnosti všetkého, čo vidia, sa pozerá na veci a javy s dešpektom. Nie je naivným divákom, nehľadí poslušne, kam treba, vie, že to, čo ľuďmi hýbe, nie sú iba oni sami. So zaujatím si všíma neposlušné lýtko francúzskeho cisára a pri opise defilé ruského cára pred nastúpenými vojskami zas celú pozornosť venuje panovníkovmu vzpínajúcemu sa žrebcovi. Na jazdcoch, aj tých najvýznamnejších, akoby ho zaujímali najmä ich kone a na ľuďoch vôbec to, čím sú pripútaní k zemi: ich nohy, ale aj topánky, čižmy a ponožky. Obdivovať čísi klobúk by bolo z jeho pohľadu rovnako nezmyselné, ako nechať sa uniesť pri charakteristike človeka jeho vysokým spoločenským postavením. Ľudia, ako ich on vidí, pripomínajú bájnych kentaurov, sú mnohoznačnejší, animálnejší a prízemnejší, než by chceli. Aj počas tanca, keď ich obklopuje množstvo nádherných rób, lesknúcich sa vecí a oni sebavedomo vystupujú na špičky, nemôžu zakryť svoju spätosť s tým, čo je omnoho väčšie, faktickejšie než oni sami.
Vo svojej próze Kozáci Tolstoj opisuje dedinu s veľkou kalužou uprostred cesty, ktorú “ľudia obchádzajú už bohviekoľko rokov”. 5 Uvedomuje si, že miestni obyvatelia si s touto prekážkou sami nedokážu poradiť. Neambiciózny prístup kozákov k tomu, čo ich obklopuje, akoby však na pozadí rusko-francúzskeho vojenského súperenia autorovi odhaľoval svoj skrytý zmysel. Nečinnosť, nedostatok fungujúcej infraštruktúry, odstupov, vonkajškov a foriem vôbec tak už nie je deficitom, ustupovanie pred nepriateľom nie je prehrou, ale nadobúda význam, lebo jeho prostredníctvom sa prejavuje to, čo dovtedy zostávalo skryté, nevyslovené. Poznanie je pre človeka dostupné už nie vonku: na povrchu kníh, budov, vecí, lesklých šiat alebo rovných ciest, ale v úzkej spolupráci s vlastným telom, za cenu bolestnej skúsenosti a utrpenia. Aj sama rozsiahlosť ruskej krajiny akoby potvrdzovala oprávnenosť takéhoto prístupu k svetu: vďaka tomu, že ju celú takmer nie je v ľudských silách obsiahnuť, dovoľuje nebrať fakty, ktoré by boli inde, vo väčšmi ohraničenom priestore nespochybniteľné, na vedomie, a tak ju vlastne nemožno ani dobyť. Pripomína mohutné telo, tajomne akumulovanú fyzickú extenziu, ktorej parametre dovoľujú nereagovať na podnety zvonku, lebo tie, dokonca aj keď majú podobu obrovskej a dobre organizovanej armády, sa v nej vždy bez odozvy stratia.
Románom Vojna a mier Lev Nikolajevič Tolstoj rieši ontologické otázky. Dejiny rusko-francúzskeho vojnového konfliktu využíva ako rozmerné laboratórium, s pomocou ktorého demonštruje, čo by malo byť pre nás dôležité. O priamo protikladných situáciách uvažuje tak, akoby sa v ničom neodlišovali. Šaty a slová podľa neho nie sú dostatočne presvedčivé a ani podoba ľudí a vecí nie je istá, ale iba podmienená a on upozorňuje na jej možnú zmenu. Relatívnosť ľudského položenia ho neuspokojuje. Jeho nároky na skutočnosť sú absolútne. Takýto štatút je ochotný priznať iba tomu, čo nezávisí od niečej mysle. Človeka samotného, jeho činy a kultúru chápe ako prírodný úkaz. Nevidí v ňom uvedomelého jednotlivca, ale živú bytosť, zmätené zviera uväznené vo svojich vlastných predstavách, metaforické stelesnenie čohosi väčšieho, úplnejšieho. Spôsob, akým sa uvažujúci jednotlivec orientuje vo svete a v sebe samom, chápe ako mylný. Jeho vernosť vlastným predstavám hodnotí ako sebaklam. Za jedinú zmysluplnú cestu k poznaniu pokladá odmietnutie tejto roly a opätovné odovzdanie sa skúsenosti, a tak obetu ako takú, bez akýchkoľvek úvah o jej význame. Zmysel ruskej rezignácie na konvenčné, zrozumiteľné predstavy o svete vidí v nezmieriteľnom oddaní sa spolupatričnosti s čímsi dôležitejším, skutočnejším, než sú tvrdenia, ktoré platia v knižniciach, s tým, čo je dostupné ani nie tak tomu, kto premýšľa, ale skôr tomu, kto žije. Vďaka tejto nekompromisnosti môže Pierre Bezuchov neprijať osud väzňa rovnako ako ruská armáda rolu porazených. Francúzi, ktorých Tolstoj prirovnáva k šermiarom, dožadujúcim sa súboja podľa zaužívaných pravidiel, sú tak napriek mnohým víťazstvám neúspešní a stratení, lebo sa im nedarí prinútiť svojho stále ustupujúceho súpera k rovnakým predstavám o skutočnosti. Ciele a metódy, o zmysle ktorých inde nemali dôvod pochybovať, tu vyznievajú nečakane absurdne. Ocitajú sa síce v protivníkovom hlavnom meste, ale to je prázdne.
Vďaka románu Vojna a mier možno sledovať, akým spôsobom sa v nezanedbateľnej časti ruskej literárnej tradície zobrazuje ľudské vedomie a do akej miery sa predstavuje ako žiaduce. Zdá sa, že v rámci jazyka ako súboru základných rozlíšení, ktoré ponúkajú jednotlivcovi istú totožnosť, dovoľujú mu ohraničiť sa a identifikovať, vyznať v samom sebe, je román Vojna a mier prostredím, kde sa táto možnosť významným spôsobom spochybňuje. Tolstoj nie je prvým, kto si uvedomuje osamelosť a bezbrannosť jednotlivého človeka. Na rozdiel od iných ho však „věčné mlčení těch nekonečných prostorů“ 6 neskľučuje. Vo svojom texte nepripúšťa zodpovednosť za to, čo vidí, ale predpokladá skutočnosť, o podobe ktorej nerozhoduje. Jeho zámerom príbeh, čo ako rozsiahly, nepostačuje a svoj text dopĺňa rozsiahlymi komentármi. Je priveľmi autoritatívny, aby v duchu známeho kréda iba svedčil, a má v úmysle za nás aj rozhodnúť. Chce určiť, k akým záverom máme pri čítaní jeho prózy dospieť. S istým zadosťučinením možno preto konštatovať, že popretie významu jednotlivca a iných predstáv v tomto texte, ale aj neskoršie autorovo odsúdenie vlastnej epickej tvorby dovoľuje klásť si otázku, do akej miery je práve literatúra oporou našich predstáv o sebe, nakoľko spoluurčuje hranice mysliteľného a či nie sú aj niektoré naše najsamozrejmejšie postoje a pohnútky, o ktorých zmysle nepochybujeme, možné práve vďaka nej.
POZNÁMKY
1 Tolstoj, L. N.: Vojna a mier 2. Bratislava, Tatran 1987, s. 582. 3 Kafka, F.: Aforismy. Praha, Torst 1991, s. 44. 4 Tolstoj, L. N.: Vojna a mier 2. Bratislava, Tatran 1987, s. 583. 5 Tolstoj, L. N.: Kozáci. Bratislava, 1971, s. 27. 6 Pascal, B.: Myšlenky. Praha, Mladá fronta 2000, s. 66.