K POETIKE PREMENY POSTÁV V ĽUDOVÝCH ROZPRÁVKACH
(Trojruža)

Ľudové rozprávky si v rámci umeleckej literatúry zachovávajú osobitý význam. Sú pre ne charakteristické špecifické druhy postáv a situácií, vďaka ktorým je tento druh rozprávania vo všeobecnosti ponímaný ako archetyp prózy vôbec. Osobitne množstvo nezvyčajne stvárnených bytostí – duchov, šarkanov, stríg, strigôňov, čiernych paničiek, trpaslíkov a obrov – dokumentuje zmysel takýchto narácií pre neurčitosť až bizarnosť výrazu, úsilie konštituovať aj také predstavy individuality, ktoré svojou formálnou originalitou, tvarovou nestálosťou a výnimočnosťou navodzujú stav významovej neohraničenosti a nejednoznačnosti. Na rozdiel od novodobej prózy má ľudová rozprávka vo svojom pláne miesto pre takých hrdinov, ktorých vonkajšia podoba akoby nemohla byť s určitosťou vymedzená. Nachádzame tu postavu čerta, pre ktorú je charakteristické prelínanie ľudského a animálneho, ale aj strigu, čo neobmedzene mení svoju podobu hneď na zviera, vec, rastlinu, kameň alebo mrak na oblohe. Spomínajú sa tu obri a trpaslíci, vymykajúci sa svojou veľkosťou normalitnému ľudskému stvárneniu a často sa tu možno stretnúť aj s postavou draka, ktorá je formálne neuzavretá, hrozivá svojou neohraničenosťou, schopnosťou pribúdať a narastať akoby bez konca.

Nie každá postava v rozprávke sa mení, niektoré však potenciálne môžu byť takmer všetkým. S rovnakou disproporciou sme konfrontovaní aj v prípade hypertrofujúcich životných funkcií Dlhého, Širokého, Bystrozrakého, Miesiželeza a Valibuka alebo v podobe takmer neobmedzenej účinnosti celého radu čarovných predmetov. Aby znamenali viac, vystupujú takéto veci v rozprávkach vo forme deminutív, akoby ešte mali narásť. Nie je pre ne charakteristická zvyčajná tvarová a funkčná ohraničenosť objektu, ktorého podoba je nemenná, definitívne ohraničená, nehybnosť predmetu prístupného voľne, komukoľvek, ale skôr nevyčerpateľnosť živého organizmu, ktorý sa ako „hrnček, var“ vymyká svojim opisom. Takéto veci nie sú výsledkom neutrálneho pozorovania, ale predstavujú hodnotu samy osebe. V istej chvíli sa môžu vymknúť spod kontroly a prejaviť až nebezpečne vitálne, aby tak dali najavo, že porozumieť tomu, čo sa vôkol nás deje, nemôže každý.

Hrdina býva v ľudovej próze vystavený dôsledkom vlastnej telesnosti. Ak má uspieť, musí niečo prežiť, viac alebo menej sa zmeniť, odpútať od štandardného prístupu k predmetom. Nemôže natrvalo zostať ako iní. Dozvedieť sa niečo naozaj dôležité smie iba v prípade, že odstúpi od vžitého zvyku a stratí svoju zvyčajnú podobu. Ak potom obráti pozornosť k tomu najnižšiemu, zdanlivo bezcennému, je prekvapený schopnosťou naoko banálnych javov odkazovať na celok vnímateľného sveta. Takáto bytostná, fyzická spätosť postáv s ich bezprostredným okolím dovoľuje, aby prevraveli holúbky, myška, lavička alebo piecka. Schopnosť prehovoriť vlastným hlasom sa v príbehoch tohto druhu prisudzuje aj zvieratám a veciam. V rozprávkach sa ešte dôsledne nerešpektujú hranice medzi živým a neživým, vysokým a nízkym, medzi špecificky ľudskými situáciami a tými, ktoré sú v jazyku vyhradené pre vecnú lexiku. V konečnom dôsledku sme tak konfrontovaní s prostredím, ktorého dôležitou črtou sú na jednej strane pevné pravidlá rozprávania, zároveň s tým však aj výrazná premenlivosť a nestálosť podoby postáv. Zvyčajná odlišnosť ľudí, zvierat a vecí nie je zaručená ani samozrejmá. Vzhľad hrdinu tu ľahko podlieha zmene.

Opustená Ľudmila dlho nariekala, čo si ona už teraz počne? Nemala sa, chudinka, kde podieť, nuž sa postavila neďaleko zámku k jednému sedliackemu dvoru a vyrástla tam na krásny topoľ (Radúz a Ľudmila). 1

S náhlou zmenou vonkajšej podoby postáv sa možno stretnúť aj v modernej autorskej literatúre, ľudová próza však metamorfózam tohto druhu prisudzuje inú funkciu. Premena človeka na zviera, neživú vec alebo rastlinu tu nepredstavuje iba zvláštnu figúru, odchýlku na pozadí konvencionálnej skutočnosti, ale je reálna, mysliteľná ako čokoľvek iné. Nemá postavenie náhodnej udalosti a stáva sa legitímnou, štylisticky bezpríznakovou cestou k naplneniu celého prehovoru. Protagonista rozprávky, na rozdiel od rytierov stredovekých eposov, nebojuje iba o vlastné meno, ale aj o svoju podobu. Jeho fyzická integrita nie je zaručená, má len obmedzenú platnosť a ani on sám ju často nevie predpokladať. Telo ako dôležitá opora sebauvedomovania postáv býva v ľudovej próze nestabilné, neisté a ľahko podlieha zmene. O tom istom sa uvažuje ako o dievčati, a vzápätí nato v intenciách rastliny mužského rodu. K takejto komplexnej premene dochádza bez vysvetlenia, v rámci jedinej vety, akoby toto riešenie bolo prirodzené a samozrejmé. Rozprávkové podanie umožňuje, aby sa aspoň v obmedzenej miere predtým rozlíšené javy opäť stali jedným: ľudia skamenievajú a kamene ožívajú, postavy sa premieňajú na jablone, oblaky, ba dokonca pšeničný lán so žencom alebo kostolík plný mušiek s kňazom, ktorý tým muškám káže. Súbor zvyčajných zrozumiteľných formálnych atribútov správania ľudí v prostredí takejto prózy stráca na význame, čo umožňuje premenu viditeľnej podoby rozprávkových postáv. Úlohy sú podľa zistení V. J. Proppa v ľudovej próze dôležitejšie ako ich vykonávatelia, „funkcií je neobyčajne málo a postáv neobyčajne mnoho“. 2 Ľudské činy tak ešte nie sú výlučným dielom ľudí. Hrdinovia rozprávok sú nahraditeľní. Nevyberajú si, čo urobia, ale správajú sa ako súčasť nevyhnutného sledu udalostí. Vedomie seba samého, ale aj času a priestoru, ako na to poukázal vo svojom výskume jazykových foriem Ernst Cassirer, je viazané na určitú predstavu vlastného tela. 3 Nestálosť a premenlivosť podoby postáv v ľudovej próze možno preto hodnotiť ako prejav nevyhraneného zmýšľania človeka o sebe samom. Mnohoznačnosť a zložitosť vedomia sa tu prejavuje somaticky: narúšaním tvaru ľudského tela, jeho labilitou a nedostatočnou určitosťou. Jednotlivec ako veľmi špecifická predstava predpokladá adresné vymedzenie v priestore a v systéme tejto prózy nemá ešte svoje pevné miesto. Premenlivosť vonkajšej podoby postáv dokumentuje také chápanie skutočnosti, v ktorom je človek ešte pomerne rozptýleným javom, nereprezentuje pevný bod a nespoznáva sa, ako to býva v modernej próze, uprostred jediného tela, ale sám pre seba je vo veľkej miere tým, čo ho obklopuje.

Konanie postáv v ľudových rozprávkach je limitované, viazané súvislosťami, ktoré nepoznajú. Vo svete chápanom ako kruh nemôžu vlastnými činmi voľne disponovať. Človek tu ešte nie je mierou všetkých vecí, neznamená viac ako iné javy a toto svoje postavenie musí rešpektovať. Situácia, keď sa individuálna akcia potláča a chápe iba ako súčasť procesu všadeprítomnej premeny, keď aj vlastná podoba je predmetom zápasu, nedovoľuje postavám definitívne sa odlíšiť od ostatných objektov, jasne sa rozoznávať medzi nimi. Ak uvážime, že v štandardných epických prejavoch býva protagonistom obyčajne ten, kto má na seba najviac času, a vie preto o sebe viac ako iní, možno povedať, že rozprávkový héros nie je takýmto suverénom vlastného príbehu. Neuvažuje o sebe, nerozumie si a iné, najčastejšie animálne postavy o ňom vedia viac než on sám. Svoju úlohu vníma ako hádanku, je aj ďalej, než je, a čímsi iným ako tým, čím sa javí. Vo svojom úsilí do veľkej miery závisí od okolia a vlastnú budúcnosť nemá v moci. Sám nevedomý, môže konať správne vďaka pozornosti niekoho iného. Nevystupuje ako agens výpovede, a pokiaľ nachádza, čo hľadal, tak preto, lebo šiel, „kam ho dve oči viedli“. Nelen zviera, na ktorom sa vezie, ale dokonca jeho vlastné telo je informovanejšie a cieľavedomejšie ako on sám.

„Teraz tu prenocujeme pod tou skalou; ja sa pôjdem cez noc pásť a nechám ti kantár v ruke. Keby si ma potreboval, potras tým kantárom, hneď som ti tu. Ty si ľahni, a čo sa ti bude snívať, to si zamerkuj! Bude sa ti snívať, že máš jedno krídlo z muchy. To drž mocne, a keď sa prebudíš, povedz: Nech som taký ako mucha a mám krídla! Hneď sa na takého spravíš. A potom vyleť na tú skalu! Tam nájdeš priechod. Tým priechodom sa dostaneš ku dverám a kľúčovou dierkou vnídeš do prvej a potom aj do druhej izby; ale že potom dobrý pozor daj na seba!“ (Svetovládny rytier) 4

Piecka alebo lavička sa pred pocestnými zjavujú nečakane, bez vysvetlenia ako závažné udalosti. Napriek tomu, že sa obracajú na prichádzajúcich so svojou žiadosťou pomerne naliehavo, ich úlohou podľa všetkého nie je dosiahnuť niečo určité. Ak im aj hrdina pomôže, ony ďalej neprestávajú prosiť o to isté. To, čo sa v rozprávkach komunikuje a opakovane demonštruje, podľa všetkého nie je tým, na čo sa naozaj myslí. Predmetom ľudovej prózy nie sú veci, ale náš vzťah k nim. Úlohou postavy preto ani tak nie je dosiahnuť cieľ, ale skôr zaujať stanovisko, prejaviť sa, vlastnými činmi demonštrovať spôsob, akým myslí.

Trojnásobné opakovanie motívov v ľudovej próze problematizuje intencionálny postup vpred, nedovoľuje naplno rozvinúť teleológiu príbehu, zabraňuje, aby sa v stále tom istom objavilo niečo nové. Monotónnosť rozprávkového podania spochybňuje konanie postáv ako akt ich vôle a umožňuje spoznávať to, čo sa deje, ako niečo, čo už bolo. Celok vnímateľného sveta tu predchádza svoje časti a budúcnosť je už dopredu daná. Neautonómne postavenie jednotlivého bráni aktérom konať priamo, bez okľuky. Ich pohyb vpred získava obradný, „zaoblený“ charakter. Môže sa naplniť, iba ak sa spája s čímsi dôležitejším, než je deklarovaný cieľ. Potvrdzuje sa tak spätosť ľudovej prózy s úplnosťou, ktorú novodobá, sebavedomo direktívna literárna konštrukcia iba hľadá. Zaujatie nepomenovaným a nediferencovaným tautologickým celkom v pozadí jednotlivých javov ovláda tieto texty do tej miery, že ich, napriek vzájomným odlišnostiam, možno čítať ako jedinú, stále sa opakujúcu správu. V kontexte umeleckej literatúry predstavuje tento druh narácií premenlivé a pohyblivé, formálne nestabilné prostredie, v ktorom sa diferencujúca energia vedomia podriaďuje bytostnej účasti na predmete, kde sa priestor nezjednodušuje, ale personifikuje a zútulňuje, nadobúdajúc podobu kruhu. Nekoná a nemyslí sa tu s úmyslom dosiahnuť zreteľný výsledok, ale skôr potvrdiť predpokladanú skrytú súvislosť vecí. Neprekvapuje preto, že aj útek detí pred zlou macochou v rozprávke neprebieha priamo, ale má podobu zložitého rituálu.

„Ale sa ty,“ povedá, „nič neboj! Len keď prídeme domov, ja budem macochu pýtať, aby ma kus začesala. Ty prídeš do izby a uchytíš mi stužku. Ja vybehnem za tebou a potom oba spolu utečieme“ (Jelenček, s. 274).

V porovnaní s inými druhmi narácií je ľudová próza nepluralitným prostredím, doménou kauzality, ktoré nepripúšťa náhodu, niet tu miesta pre mnoho vecí: hrdina sa zachráni "na jednej doske", v zámku je všade tma, "iba v jednej izbe svetlo" a v nej "stôl prikrytý pre jedného". Rozhodovanie a osobná voľba sú obmedzené. Skutočnosť sa predstavuje ako živý, premenlivý celok, ktorý vzdoruje svojim opisom, akoby nemala dno. Niet v nej nedôležitých okolností, zbytočných alebo bezvýznamných podrobností. Aj ten najmenší, zdanlivo banálny úkaz sa v rozprávke predstavuje ako prekvapujúco úplný. Maličkosť tu má ďalekosiahle následky. Ritualizovaný pohyb postáv zaobľuje vnímanú realitu, dokumentujúc jej zviazanosť s tým, čo sa priamo neartikuluje, i keď predpokladá: dominanciu jediného absolútneho celku v pozadí toho, čo ľudské oko trpezlivo eviduje. Činy jednotlivých postáv sa tu ešte podobajú zakriveným dráham nebeských telies, ktoré aj napriek veľkým hmotám a vzdialenostiam nie sú autonómne, ale prejavujú príťažlivosť a prekvapujúcu jednotu, potvrdzujúc svoju spätosť s ešte väčšími útvarmi, než sú ony samy. Ľudská situácia prestáva byť neprehľadnou, jej význam však nie je prístupný nezainteresovanému pozorovaniu, ale vyžaduje si osobnú angažovanosť konkrétneho človeka, jeho priamu účasť na tom, čo je vidieť. Premena sa stáva nevyhnutnou, lebo umožňuje protagonistovi príbehu prežiť to, čomu nevenoval pozornosť, vnímať udalosti spôsobom, aký si predtým nevedel predstaviť. Tak je to aj s postavou Janka v piesni Trnava, Trnava.

Trnava, Trnava, čos´ taká boľavá, keď od teba tečie vodenka krvavá. Netečie, netečie, ešte len začína, utopil sa Janko s čiernyma očima. A keď sa už topil, kamarátom volal: Kamaráti moji, už som sa vám schoval. Už som sa vám schoval do tej hlbočiny, keď som si nevšímal chudobnej dievčiny. 5

Protagonisti ľudových rozprávok aj piesní bývajú systematicky vystavovaní nevyhnutnosti vlastnej premeny. Podobnosť nevšímavých čiernych očí a hlbokej mútnej vody, ktorá neberie na nikoho ohľad, nie je náhodná, ale má svoje opodstatnenie. Rovnako ako situácia topiaceho sa a toho, koho prehliadajú, neberú na vedomie. Spojitosti, ktoré zvyčajne vnímame ako nemotivované, tu zákonite súvisia. Janko "s čiernyma očima" sa stráca kamarátom z dohľadu, lebo aj on si "nevšímal chudobnej dievčiny". Pretože bol ľahostajný k človeku bez majetku, sám sa ocitá v postavení toho, kto nevlastní nič, ani len sám seba, koho nevidieť. Úlohou tragickej udalosti je rozšíriť možnosti uvedomovaného priestoru vertikálnym smerom, konfrontovať postavu s intenzitou zdanlivo bežnej ľudskej situácie, vytrhnúť ju z pôvodnej letargie, otupenosti a prílišného spoliehania sa na objektivitu a faktickosť javov, ktoré ju obklopujú. Svet sa správa voči nej nezrozumiteľne do tej miery, do akej bola nepozorná. Osud v takomto texte napĺňa úlohu prirodzenej korekcie, má postavenie inštitúcie, ktorá zaručuje, že napriek povrchnosti vlastného vnímania napokon každý dospeje k požadovaným dojmom.

Vlastným telom si rozprávkový hrdina nemôže byť istý. Jeho organizmus nie je predmetom, ktorý mu patrí, ale rozmerným a mnohotvárnym prostredím, nemá postavenie faktu a môže sa samostatne prejavovať. Premena postáv odhaľuje prekvapujúcu podobnosť ľudskej situácie s položením zvierat alebo rastlín, ktoré nevšímavo míňame povedľa plotov alebo ciest. Opustená Ľudmila bezradne postávajúca pri sedliackom dvore svojou osamelou vertikalitou pripomína topoľ, na ktorý sa premení, a lesné jahody sú stratené v tráve ako deti, čo zbierajúc ich, blúdia lesom. Napĺňajú sa tak relácie, ktoré bývajú mysľou potlačené, ako nedôležité a neefektívne odsunuté na perifériu. Na pozadí konvencionalizovaných rozdielov sa k slovu dostáva vnímanie, ktoré vylučuje náhodu a skutočnosť chápe ako nedeliteľný celok, v ktorom sa všetko živé na seba trochu podobá. Ak pristúpime na systém takéhoto pozorovania, svet odrazu vidíme inak, už nie v podobe súboru presne rozlíšených objektov, ale ako priestor rozmanitých analógií. S prekvapením si tak môžeme uvedomiť, že aj najmodernejšie vojenské lietadlá dodržiavajú vo vzduchu rovnaké rozostupy ako divé husi a s rastúcim počtom áut na diaľniciach ich tvary čoraz viac pripomínajú dažďové kvapky. Vychádzajúc z Paracelsa a iných autorov poukazujúcich na prekvapujúcu podobnosť rastlín a telesných orgánov, ktorých činnosť svojimi účinkami môžu upravovať, napríklad jadra vlašského orecha a ľudského mozgu, Michel Foucault tento analogický prístup k svetu označuje ako "absolútne istý a priehľadný jazyk", stav, keď "mená spočívali na označovaných veciach, ako je sila vpísaná do levovho tela, panovačnosť do pohľadu orla". 6 Zatiaľ čo v európskej literárnej tradícii sa toto archetypálne hľadisko postupne ocitá v úzadí, stále živé je vo východných filozofických koncepciách a pregnantne sa prejavuje najmä v orientálnej medicíne a diagnostike. 7

Cieľ rozprávkových narácií podľa všetkého nespočíva v nejakom didaktizujúcom poučení, ale skôr v nezvyčajnom nastavení a naladení vnímania zúčastnených, v špecifickom obraze ľudského položenia, ktorý navodzujú texty tohto druhu. Skúsenosť, ako ju predstavuje rozprávka, je plná prehliadaných súvislostí. Osoby a veci v nej nie sú striktne od seba oddelené a ani k cieľu sa tu nepostupuje najkratšou možnou cestou, ale okľukou. Pasívne postavenie hrdinu uprostred všemocného sujetu nie je samoúčelné, ale nastoľuje osobitú verziu ľudskej situácie. Samotné telo, ako na to poukazujú rozprávky, je pre človeka tiež iba určitým položením, okolnosťami sui generis. Jeho premena akoby predznamenávala nevyhnutnosť kognitívneho zlyhania, potrebu nastoliť taký stav, keď človek prekvapí sám seba. Impulzom na obrat bývajú obyčajné veci. Ľudová próza predstavuje ďalekosiahle následky elementárnych situácií, každodenných, zdanlivo bezvýznamných činností: napitia sa vody, odtrhnutia kvetu, česania vlasov alebo nočného spánku, to jest súboru takých okolností, v rámci ktorých sme odkázaní na vlastné telo. Demonštruje spätosť tých najvznešenejších predstáv so samotnou fyzickou prítomnosťou človeka. Potvrdzuje centrálne postavenie ľudského organizmu ako predpokladu, okolo ktorého je usporiadaný celý komplex našich pojmov a postojov, kultúra vôbec. Ako významotvorné vykresľuje okolnosti, ktoré sa viac či menej týkajú tejto premisy.

Prostredníctvom premeny postáv nás ľudové rozprávky opakovane odkazujú na potlačenú afinitu javov, ktoré zvyčajne vnímame oddelene, a spochybňujú rozdiely medzi nimi ako cestu k pochopeniu ich významu. V protiklade s klasickou gréckou a rímskou epikou sa tu odstupy a rôzne diferencie, šaty a šperky predstavujú ako neveľmi spoľahlivá opora poznania sveta. Zatiaľ čo autorská literatúra sa náhlym zmenám podoby postáv dôsledne vyhýba, ľudová tvorba postupuje inak. Premena ako presadenie sa nečakanej súvislosti, hľadiska, ktoré nik nepredpokladal, tu nie je iba nepríjemným nedopatrením, nič neznamenajúcim narušením poriadku, ale zákonitým prejavom behu sveta a spoľahlivým spôsobom, ako mu porozumieť.

Tak je to i v rozprávke Trojruža, ktorá si napriek pravdepodobnej inšpirácii príbehom z prostredia mimo ľudovej tvorby zachováva znaky insitného slovesného diela. 8 V istej chvíli sa aj tu udeje závažná premena: tam, kde ležalo predtým bezvýznamné telo mŕtveho zvieraťa, stojí odrazu krásny mládenec - pán celého hradu. Tento obrat je náhly a zároveň úplný. V jednej chvíli sa zmení všetko a spolu s princom ožije aj okolie s jeho obyvateľmi. Zázračné odkliatie je dielom najmladšej z troch dcér bohatého kupca. Pre ňu samu však neznamená tak veľa, lebo v jej očiach bol mládenec hodný obdivu aj vtedy, keď mali iní z neho strach. Iba ona sama dokázala pristupovať k jeho odpudivému zvieraciemu zovňajšku s dôverou, akoby to bol ktosi nielen živý, ale aj krásny, hodný bozku a objatia.

Zázračná premena jednej z postáv s definitívnou platnosťou rieši otázku platnosti dvoch pohľadov na svet, ktoré dávajú o sebe v texte vedieť. Reprezentujú ich na jednej strane dve staršie obchodníkove dcéry, ktoré si uvedomujú iba zvyčajné rozdiely, a na druhej strane jeho najmladšie dieťa so zmyslom pre skrytú podobnosť vecí. Rozdielnosť oboch hľadísk sa prejaví hneď na začiatku. Zatiaľ čo dve staršie dcéry na otcovu ponuku priniesť im niečo z cesty do ďalekých krajín reagujú bez zaváhania, mladšia sa zdráha vysloviť svoje želanie a správa sa opatrnejšie, akoby išlo o vyslovenie čohosi závažnejšieho, než je odpoveď na banálnu otázku. Kým dve staršie dcéry si pýtajú to isté: nové šaty a šperky, veci, ktorých hodnota je presne ohraničená, objektívne daná a žiadať ich i priniesť by mohol aj niekto iný, najmladšia chce to, čo si môže priať iba ona - šťastný návrat svojho otca. Až podvoľujúc sa jeho naliehaniu, si pýta tri ruže na jednej stopke, to jest čosi obyčajné a zároveň živé, pominuteľné, premenlivé, a vďaka tomu významovo neohraničené. Zatiaľ čo dve staršie dcéry chcú predmety, ktorých status je vysoký a všeobecne akceptovaný, najmladšia si, paradoxne, želá priniesť "z ďalekých krajín, čo naposled aj doma nájsť môže (s. 189), a popiera tak zmysel cesty samotnej.

Žiadosti starších dcér sa dá iba ťažko niečo vyčítať, chcú to, čo by si zvolila väčšina ľudí, ich stanovisko možno pokladať za normalitné. V rámci príbehu sa však takýto štandardný prístup k svetu založený na rešpektovaní objektívnej hodnoty vecí ako zaručenej cesty k ich poznaniu a zdroju vlastnej istoty opakovane spochybňuje. Vracajúci sa otec má síce koráby naplnené vzácnym tovarom, pre svoju najmladšiu dcéru však nevezie nič, "bo v celom zámorí, čo by bol ako ihlu vyzeral, nenašiel, čo táto žiadala si" (s. 189). Ako sa ukazuje, získať šaty pre dve staršie dcéry nebolo ťažké, dar pre tú najmladšiu si však vyžaduje iný, aktívnejší, nepomerne osobnejší prístup.

Boháč v ľudovej próze pripomína sýteho človeka. Pri pomyslení na to, čím všetkým je a čo znamená, získava na istote. Ako ten, kto sa najedol, pochybuje o sebe menej, veď jeho telo vzrástlo, oťaželo. Nevidí dôvod sa zmeniť. Vlastníctvo, ktoré sa vo všeobecnosti poníma ako presvedčivý zdroj uistenia sa o vlastnom význame, je však v rozprávke chápané inak. Objektívny, zdanlivo bezpečný, rutinným spôsobom vnímaný fundament vecí a faktov, ktorého nemennosť a spoľahlivosť je inštitucionálne zaručená, sa tu spochybňuje a predstavuje ako dlhodobo neudržateľný. A tak na mieste, kde by dej "reálne", povedzme v nejakej modernej próze, bezproblémovo pokračoval, sa v príbehu tohto druhu strhne búrka, koráby, ktoré "už boli neďaleko brehu" (s. 190), rozmetá a kupca vyvrhne na neznáme skaliská. Jeho situácia sa závažným spôsobom mení. Potreba vyhovieť starším dcéram si vyžadovala, aby bol bohatý a mal veľa toho, čo chcú iní ľudia, ak má však obdarovať najmladšiu, nevyhnutne stráca dary pre tie staršie a s nimi všetko, čo ho robí váženým v očiach iných. Aby mohol nájsť to, čo si želá ona, musí sa dramaticky zmeniť, byť zbavený zvyčajných vonkajších atribútov, lodí aj vlastného mena, zachrániť si iba holý život, a vrátiť sa tak, odkázaný na elementárny fakt fyzickej existencie, na začiatok.

Hľadisko, ktoré bolo možné spočiatku nebrať vážne, je čoraz ťažšie prehliadnuť. Zmýšľanie najmladšej dcéry sa ukazuje byť neobyčajne dôsledné a zmysluplné. S radosťou vybieha v ústrety otcovi, keď sa od neho staršie sestry s nevôľou odvracajú. Osud akoby jej nemal čo vziať. Slovami: "A veď som si aj sama na príčine, načo som si žiadala tú ružu?“ (s. 193) preberá na seba povinnosť, nesplnením ktorej by sa neprehrešila voči platnej norme. Bez hnevu a reptania prijíma v udalostiach dôsledky spôsobu, akým vníma. Vďaka zodpovednosti, s akou sa venuje aj zdanlivo nezmyselnej a neodôvodnenej situácii, postupne začína pre ňu nadobúdať význam aj to, čo inak vyvoláva iba opovrhnutie. Rovnako neštandardne si počína aj na hrade, strašného medveďa si obľúbi a po čase "bez neho ani byť nemohla" (s. 194). Preto keď jedného dňa kvety v záhrade zvädnú a tajomný obyvateľ hradu sa neukáže, dievčina, hoci môže, neodíde, ale vydá sa svojho spoločníka hľadať. Pri ružovom kre ho objaví mŕtveho, a ani to nie je pre ňu dôvod vrátiť sa domov, naopak, začne sa tomu mĺkvemu a nehybnému zvieraciemu telu láskavo prihovárať, obloží ho kvetmi a napokon pobozká.

Nešťastím postavy, ktorá sa v rozprávke premení na odpudivú bytosť, je skutočnosť, že zatiaľ čo ona sama o sebe uvažuje ako o človeku, nik iný v nej túto hodnotu nerozpoznáva. Uväznená v hrozivej podobe uprostred pustého zámku môže nachádzať svoju pravú tvár iba postupne, spočiatku nepriamo, mimo vlastného tela, napríklad v ružiach, o ktoré sa každý deň stará. Ich prítomnosť v záhrade je potvrdením platnosti toho, čo nevidieť. Aj nevinné odtrhnutie jedinej stonky má preto ďalekosiahle následky. Stratu kvetov môže vyvážiť iba bytosť, ktorá sa na ne podobá, lebo dokáže akceptovať prítomnosť ich starostlivého opatrovníka rovnako prirodzene a bez predsudkov. Aby mohla čarami znetvorená postava začať existovať plnohodnotne ako človek, musí sa nájsť ten, kto ju bude dostatočne autonómne vnímať. Konečné odkliatie je v ľudských silách, predpokladá však konkrétnu interpretačnú iniciatívu. Predstavuje akt objektivizácie, náhly nástup k všeobecne akceptovateľnej, normalitnej podobe vecí. Robí viditeľným a čitateľným to, čo bolo predtým nemysliteľné. Vďaka všímavosti ústrednej postavy tak môže byť začarovaný princ opäť aj navonok, pre iných tým, čím bol po dlhé roky iba sám pre seba. To, čo pochopila najmladšia dcéra, odrazu môžu poznať všetci.

V rozprávkach, akou je Trojruža, situácia postáv závisí od ich predstavivosti, je daná spôsobom, akým zmýšľajú. Kým najmladšia dcéra venuje pozornosť obyčajným, zdanlivo bezvýznamným, a tak prehliadaným javom, udeľujúc im dovtedy nepoznanú dôležitosť, dve staršie sestry vedia oceniť iba to, čo všetci, vo svojom vnímaní sveta a samých seba sú závislé od šperkov a drahých šiat. Ani vlastnému otcovi sa nevedia potešiť, ak prichádza bez korábov i tovaru, a nechcú naň "ani hľadieť" (s. 191). Sú zaujaté zdanlivo istým, presne rozlíšeným a hierarchizovaným svetom faktov. Nedokážu pochopiť vlastnú spätosť s tým, čo vidia a vnímajú. V dôsledku takéhoto pasívneho prístupu napokon nevedia oceniť ani len to, z čoho sa radujú ostatní – krásneho princa – a idú puknúť „od jedu a závisti“ (s. 195), a tak nielenže sa netešia z mála, ale uniká im aj to veľké. Pretože si chceli byť samy sebou priveľmi isté, napokon strácajú na význame.

Okolnosti, za akých postavy súčasnej literatúry bez väčšej námahy existujú, nútia rozprávkových hrdinov napnúť všetky sily: aby sa zjavil princ, musí niekto pobozkať mŕtveho medveďa, ak sa má zjaviť krásna žena, ktosi musí divú kačku pevne zovrieť v náručí. Nielen kultúra, ale samotná ľudská podoba podľa všetkého nebola pôvodne taká samozrejmá, aká sa nám javí dnes. Jej objav a postupné zhodnocovanie predpokladá konkrétnu interpretačnú iniciatívu. Človek ako uvedomelá bytosť sa dosahuje zásahom zvonku. Jeho prítomnosť vyžaduje, aby ju ktosi vzal na vedomie. Ľudská situácia tak nemá faktický, ale skôr procesuálny, mentálny charakter. Zložité deformácie postáv, s ktorými sa stretávame v ľudových rozprávkach, možno chápať ako spôsob vyrovnávania sa s jej rozmanitosťou. Prirodzeným vyústením tejto ambície je postupný presun kompetencií z neartikulovaného celku na jednotlivé časti textu. Odklínanie, ako ho poznáme z rozprávok, istým spôsobom vrcholí v oslobodzujúcom osamostatnení sa postavy v novodobom prozaickom texte, dokumentujúc tak proces tvarovej aj funkčnej emancipácie ľudskej mysle a postupného presadenia sa ľudí uprostred nimi vnímanej skutočnosti. Miera, s akou hlavné sujetové objekty objavujú v sebe schopnosť nezávisle existovať, samostatne myslieť a konať, však nie je samozrejmá. Jedna z najperspektívnejších a zároveň najproblematickejších čŕt novodobej literatúry – rastúca autonómnosť postáv ľudí, ich čoraz väčšia telesná integrita a nezávislosť od celku prózy – je dielom nesamozrejmej schopnosti jednotlivca akceptovať prítomnosť aj toho, čo sa všeobecne nepredpokladá. Formálna neurčitosť, s akou sme konfrontovaní v ľudovej próze, nepriamo odkazuje na dnešný reálny svet. Súčasné predstavy a pojmy, rozmanité istoty, ktoré distribuuje aj literatúra, sa tu predstavujú ako relatívne. Skutočnosť v podobe súboru objektívnych faktov a novodobý napohľad definitívny človek pred nás predstupujú v nečakane neurčitom svetle, a tak demonštrujú, ako vznikli. V tom, o čom dnes takmer nepochybujeme, v predmetoch a pojmoch, ktoré nás dennodenne obklopujú, vďaka príbehom, akým je Trojruža, môžeme spoznávať dielo pozornosti konkrétnych ľudí.

Nadobudnúť určitý postoj k objektu, ako to dokumentuje rozprávka, v konečnom dôsledku znamená závažným spôsobom meniť jeho podobu, a preto nie veci ako také, ale skôr proces ich vzniku, náš vzťah k nim je naozaj dôležitý. Zatiaľ čo údaje dokáže zhromažďovať aj prístroj, interpretovať ich, byť zaujatý tým, čo nás obklopuje, vie iba človek. Pravdu nemožno poznávať odosobnene, sprostredkovane, pochopiť ju značí istým spôsobom sa poznávaného aspoň v minimálnej miere zúčastniť. Kým v odborných prejavoch sú aj ľudia nazeraní ako veci, v ľudovej piesni alebo rozprávke sa i neživé predmety môžu stať ľuďmi. Úlohou takýchto narácií nie je zúčastnených objektívne informovať, ale zmeniť, vytvoriť dostatok podnetov na ich náhle zaujatie detailom. V porovnaní s teóriami, ktoré svet vysvetľujú pomocou abstraktných pojmov, rozprávkový text pripomína reč človeka, ktorý sa vyjadruje konkrétne, bez zovšeobecnení: nehovorí o ľudstve, ale o Jankovi, neabstrahuje od jednotlivostí a zdanlivo zbytočne hmatateľných podrobností, ale vytvára predpoklady na to, aby bolo možné udalosti počas rozprávania zopakovať, znovu prežiť.

Prostredníctvom premeny postáv v ľudovej próze možno demonštrovať podmienky, v akých vznikala základná klasifikácia nami vnímaných javov a súčasne sústredenie, ktoré s ňou bolo pôvodne späté. Zaznamenáva sa tak chápanie skutočnosti, ktoré nedisponuje ešte novodobou sumou odstupov, ale pokúša sa čeliť množstvu dojmov s minimálnymi prostriedkami. Zdá sa, že tieto elementárne situácie sú v ľudskej mysli neustále aktualizované. Poznávanie skutočnosti sa začína aj dnes stále odznovu privlastnením si vlasného tela ako priestoru základnej evidencie a opory neobmedzeného množstva úvah o jej zmysle. Skutočnosť, že aj v súčasnosti vyjadrujeme neodkladné predstavy pomocou výrazov, ktoré predpokladajú samotnú našu fyzickú prítomnosť, napríklad slovami: „Mám to na jazyku,“ naznačuje, že banálne okolnosti konkrétneho jestvovania neprestávajú byť oporou tých najdôležitejších objavov. Ľudská každodennosť je plná neartikulovanej dôvery v telo, v zmysluplnosť fyzickej existencie, spája sa s množstvom drobných, a preto zvyčajne prehliadaných predmetov a javov. Nik ráno nezhľadúva po byte šperky, ale rozhliadajúc sa premýšľa, kde má okuliare, papuče, pohár s vodou. Ľudia, ktorí sa prebudili, sú podľa všetkého stále v rovnakom položení. Svedčí o tom nielen pozornosť, aká sa v ľudových piesňach a rozprávkach venuje takým prostým veciam, ako sú jabĺčko, čižmičky alebo červená šatka, ale kultúra vôbec. Vo chvíľach, keď si nie sme sami sebou istí, obraciame pozornosť k banálnym faktom a dotýkame sa svojich vlasov, chytáme si do prstov ucho alebo nos. Konfrontovať sa so svetom je stále najefektívnejšie v dosahu vlastného tela. Dejiny umenia a vedy dávajú v tomto ľudovým tvorcom za pravdu.

Autori básní netvoria svoje verše v dokonalých podmienkach, kdesi uprostred nákladných kulís, tak ako sa neskôr recitujú, zvyčajne pri tom nemajú na sebe oblek a nehrá im hudba. Ani vedecké objavy nedisponujú veľkolepými okolnosťami. Príbehy, ktoré sú s nimi späté, pripomínajú rozprávky. Dôležité miesto v nich zaujímajú nielen pojmy „kvapalina“, „gravitácia“, či „penicilín“, ale aj také javy, ako je vaňa naplnená vodou, jabloň plná dozrievajúcich plodov či neporiadok, špina a pleseň. Aj filozofické skúmania, ako to potvrdzujú úvahy Ludwiga Wittgensteina, sú naozaj dôležité, iba ak ich možno aplikovať v bezprostrednom okolí ľudského tela, v súlade s jeho neokázalou každodennou prítomnosťou, v starobylo „rozprávkovom“ svete rúk a nôh, mysliac napríklad na stolárske náčinie „v nějaké skřínce s nářadím: je tu kladivo, kleště, pilka, šroubovák, metr, nádoba na klih, klih, hřebíky a šrouby“. 9 Veľké objavy, zdá sa, predpokladajú existenciu prekvapujúco malých vecí. Každodennosť je priestorom zákonitostí, ktoré si potrebujeme, i keď zriedkakedy vieme dôslednejšie uvedomiť. Aby mala reč opodstatnenie, musí mať stále „hlavu a pätu“, týkať sa situácie konkrétneho človeka. Možno sa v nej zaobísť bez zložitých pojmov, ale bez osobných alebo ukazovacích zámen nie. Hovoriť zmysluplne predpokladá nachádzať potvrdenie vznešených cieľov: viet a ich logických dôsledkov vo vlastnej skúsenosti, dávať im za pravdu celým telom. Byť prekvapený v minulosti aj dnes vyžaduje priznať spätosť s veľmi konkrétnymi javmi, otvoriť sa elementarite každodenného života. Ľudské myslenie, aspoň to, ktoré nechce klamať, nemôže napriek odstupom, ktorými disponuje, zabudnúť na situácie, z ktorých vzišlo, ale potrebuje sa k nim neustále vracať.

POZNÁMKY

1 Dobšinský, P.: Prostonárodné slovenské povesti I. Bratislava, Tatran 1973, s. 84.
2 Propp, J. V.: Morfológia rozprávky. Bratislava, Tatran 1971, s. 30.
3 Cassirer, E.: Filosofie symbolických forem I. Jazyk. Praha, Oikoymenh 1996, s. 217.
4 Dobšinský, P.: Prostonárodné slovenské povesti I. Bratislava, Tatran 1973, s. 355.
5 Slovenský spevník. Martin, Obzor 1968, s. 137.
6 Foucault, M.: Slová a veci. Bratislava, Pravda 1987, s. 93.
7 Napríklad: Kushi, M.: Orientální diagnostika. Praha, Pragma 1991.
8 Dobšinský, P.: Prostonárodné slovenské povesti III. Bratislava, Tatran 1973, s. 189 – 195.
9 Wittgenstein, L.: Filosofická zkoum