Čas pre počasie

V posledných rokoch sa na prvé stránky novín pomedzi politické spravodajstvo čoraz viac dostávajú informácie o extrémne narastajúcej teplote ovzdušia a iných meteorologických anomáliách. Venovať pozornosť počasiu pritom bolo až donedávna skôr výnimkou.
Ako čitatelia sme boli zvyknutí brať údaje o teplote vzduchu a rýchlosti vetra ako informácie o síce premenlivom, no opakujúcom sa a v podstate istom pozadí ľudských činov. To, že je takéto chápanie správne, nás večer čo večer presviedčalo aj televízne spravodajstvo. Správy o pohyboch mohutných oblakov, teplého a studeného frontu v ňom prichádzali na rad až potom, čo sa obšírne opísali presuny jednotiek v niektorom z mnohých prebiehajúcich vojenských konfliktov.
Nielen filmy s vyznaniami lásky na pozadí bezoblačnej oblohy, aj renesančné portréty s otvorenými oknami a výhľadmi do diaľky, či barokové plátna plné hustej tmy využívali počasie skôr ako výpravnú kulisu. Aj historici mu venovali pozornosť iba neochotne. Vo svojich analýzach sa zameriavali viac na stratégiu úspešných vojvodcov. A pritom to isté počasie, ktoré dnes tak skromne vypĺňa prázdny priestor na záberoch z rodinných dovoleniek, v minulosti preukázateľne zmenilo chod dejín. Napríklad vtedy, keď v podobe tuhej zimy prispelo v Rusku k porážke Napoleonovej armády a neskôr aj desiatok nacistických divízií. Veľká Británia by tiež mohla a snáď aj mala postaviť pomník nielen svojim odvážne útočiacim admirálom, ale aj konkrétnej búrke, ktorá dokázala rozmetať celé španielske invázne loďstvo, a zabezpečila tak tejto ostrovnej krajine nezávislosť.
Počasie je jediná skutočná, tisícročiami overená globálna mocnosť. Na rozdiel od ľudí, ktorí o zmene hovoria, deň za dňom mlčky koná. Dejiny prinášajú mnoho príkladov o tom, že sa k nám správa trpezlivejšie a rozumnejšie, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. V počasí je veľa ľudského. Celé milióny rokov si vystačilo s vlastným hromobitím, bez potreby bojových scén plných ozajstného násilia a je isté, že raz, keď sa dejiny skončia, v podobe vetra rozfúka ich prach.
Ak teda v posledných rokoch nášmu počasiu prestávame rozumieť, mali by sme spozornieť. Ten istý veľkolepý súbor dejov akoby už nebol celkom na našej strane, nečakane vystupuje do popredia a nie je už viac tým mocným, no spoľahlivým partnerom našich činov.
Ak je to tak, je vhodná doba začať posudzovať vlastné správanie sa s väčším odstupom. Prejavom “nafúkanosti” by sme odteraz nemali dávať viac priestoru než aký máva v meteorologickom spravodajstve a väčšmi než zamračeným a nahnevaným ľuďom by sme mali venovať pozornosť osviežujúcemu letnému dažďu alebo pokojnému sneženiu ako nesamozrejmým a nedoceneným prejavom vľúdnej tváre nášho sveta.