V posledných rokoch sa na prvé stránky novín pomedzi politické spravodajstvo čoraz viac dostávajú informácie o extrémne narastajúcej teplote ovzdušia a iných meteorologických anomáliách. Venovať pozornosť počasiu pritom bolo až donedávna skôr výnimkou.
Ako čitatelia sme boli zvyknutí brať údaje o teplote vzduchu a rýchlosti vetra ako informácie o síce premenlivom, no opakujúcom sa a v podstate istom pozadí ľudských činov. To, že je takéto chápanie správne, nás večer čo večer presviedčalo aj televízne spravodajstvo. Správy o pohyboch mohutných oblakov, teplého a studeného frontu v ňom prichádzali na rad až potom, čo sa obšírne opísali presuny jednotiek v niektorom z mnohých prebiehajúcich vojenských konfliktov.
Nielen filmy s vyznaniami lásky na pozadí bezoblačnej oblohy, aj renesančné portréty s otvorenými oknami a výhľadmi do diaľky, či barokové plátna plné hustej tmy využívali počasie skôr ako výpravnú kulisu. Aj historici mu venovali pozornosť iba neochotne. Vo svojich analýzach sa zameriavali viac na stratégiu úspešných vojvodcov. A pritom to isté počasie, ktoré dnes tak skromne vypĺňa prázdny priestor na záberoch z rodinných dovoleniek, v minulosti preukázateľne zmenilo chod dejín. Napríklad vtedy, keď v podobe tuhej zimy prispelo v Rusku k porážke Napoleonovej armády a neskôr aj desiatok nacistických divízií. Veľká Británia by tiež mohla a snáď aj mala postaviť pomník nielen svojim odvážne útočiacim admirálom, ale aj konkrétnej búrke, ktorá dokázala rozmetať celé španielske invázne loďstvo, a zabezpečila tak tejto ostrovnej krajine nezávislosť.
Počasie je jediná skutočná, tisícročiami overená globálna mocnosť. Na rozdiel od ľudí, ktorí o zmene hovoria, deň za dňom mlčky koná. Dejiny prinášajú mnoho príkladov o tom, že sa k nám správa trpezlivejšie a rozumnejšie, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. V počasí je veľa ľudského. Celé milióny rokov si vystačilo s vlastným hromobitím, bez potreby bojových scén plných ozajstného násilia a je isté, že raz, keď sa dejiny skončia, v podobe vetra rozfúka ich prach.
Ak teda v posledných rokoch nášmu počasiu prestávame rozumieť, mali by sme spozornieť. Ten istý veľkolepý súbor dejov akoby už nebol celkom na našej strane, nečakane vystupuje do popredia a nie je už viac tým mocným, no spoľahlivým partnerom našich činov.
Ak je to tak, je vhodná doba začať posudzovať vlastné správanie sa s väčším odstupom. Prejavom “nafúkanosti” by sme odteraz nemali dávať viac priestoru než aký máva v meteorologickom spravodajstve a väčšmi než zamračeným a nahnevaným ľuďom by sme mali venovať pozornosť osviežujúcemu letnému dažďu alebo pokojnému sneženiu ako nesamozrejmým a nedoceneným prejavom vľúdnej tváre nášho sveta.

Spôsob, akým sa ľudia premiestňujú po uliciach, je osobitým druhom neverbálnej komunikácie. Ak majú niekam dôjsť, jednoducho nemôžu inak, musia sa vyjadriť. Začnú, napríklad, zoširoka, v takom prípade nekráčajú do cieľa tou najkratšou cestou, ale vyberú sa povedzme cez park, pristavia sa pri čomsi novom, ochotne postupujú aj veľajšími ulicami. Ich prejav tak získava určitú komplexnosť, ujíma sa rôznych zákutí, výhľadov, pozorne pritom obchádzajú pouličné lampy, zaparkované autá, to všetko ich však, pochopiteľne, od pôvodného cieľa trochu vzďaľuje. Kráčajú dlho, dôkladne, cez cestu prechádzajú nenáhlivo, všímajú si výklady obchodov alebo niečo iné. Pri takomto prístupe sa môže ľahko stať, že ochota zahrnúť do výsledku priveľa podrobností, vyjadriť sa čo najpresnejšie, ich zavedie nesprávnym smerom a oni najprv chybne odbočia, potom začnnú váhať akoby zabudli, kam mal pôvodne namierené, čo chceli povedať.

Čas na ulici pripomína hravého psíka. Pred tými, ktorí sa ponáhľajú, stále uteká, a k tým, ktorí z nejakého dôvodu spomalili, sa po chvíli sám vracia, aby pri nich napokon zostal stáť. Nielen ľudské telo ako veľmi intímne prostredie, ale aj široká zastavaná krajina a vysoká modrá obloha sú dokonale uspôsobené nato, aby sa dokázali pripôsobiť akémukoľvek spôsobu vnímania. Skutočnosť je pripravená dať nám všetkým za pravdu. Pre nahnevaných má pripravené údery hromu, jasnožlté blesky križujúce zamračenú oblohu, pre rozosmiatych dlhé slnečné dni s prevoňaným ovzduším. Podobne ako stúpa alebo klesá hustota kostí v tele v závislosti od toho, či s niečím bojuje, udiera nohami do zeme a rukami povedzme do vreca s pieskom alebo sa vyhýba dotykom a vznáša v bezváhovom stave kdesi na obežnej dráhe, aj otvorený priestor sa dokáže prispôsobiť každému človeku jednotlivo, v závislosti od spôsobu, akým myslí. Vôkol tých, ktorí si pri chôdzi veselo popiskujú okamžite vytvorí množstvo malých vecí a ich humorných kombinácií. Tým, ktorí sa cítia byť na smrť unavení, zas kladie ohľaduplne do cesty drevené lavičky, či aspoň dlhé železné zábradlia a múry, o ktoré sa dá oprieť. V konečnom dôsledku tak hocaký zanedbaný dvor je dostatočne veľkým výsekom sveta nato, aby si v ňom našli miesto akékoľvek úvahy o jeho zmysle.

Sú miesta, ku ktorým si obvykle vykračujeme s chuťou, ale aj také, ktoré vyhľadávame neochotne. Celé to rytmické pouličné dianie sa dá vnímať ako sled energických posunkov. Ľudské počínanie je tak iba zdanlivo plné prekvapení, v skutočnosti sa v ňom už prostredníctvom chôdze určitým smerom dopredu ohlasuje, čo sa stane. Premiestňovať sa v priestore si vyžaduje istým spôsobom svoje úmysly zverejniť. Zatiaľ čo váhavému kroku ľudí na prechádzke zodpovedá skôr dialóg, živá reč, nehybnosť vodičov pohybujúcich sa dopredu vo vymedzených jazdných pruhoch pripomína monotónne deklamovanie náboženských textov. Mesto je vďaka našej prítomnosti v ňom stále plné slov a vecí, vznešených aj celkom ordinárnych. Nebyť budov, ciest, ale aj kľučiek, úchytiek, tlačidiel zvončekov a iných podrobností by vlastne ani nebolo kam ísť, čo povedať. Bez detailov, vyžadujúcich si aj od dospelých ľudí detsky dôverčivé dotyky, by ich chôdza nemala zmysel. Aj vďaka nim je taká pestrá. Iba máloktorý z nás je, našťastie, taký strohý, aby sa po ceste aspoň na chvíľu pri čomsi nepristavil, kamsi v reči neodbočil, podchvíľou na chodníku netrpezlivo nepobehol. Naše správanie sa v uliciach je napriek svojej účelovosti a zdanlivej objektivite až vyčerpávajúco presnou výpoveďou o nás samých. Nech už sa vyjadrujeme o čomkoľvek, pohybujeme ktorýmkoľvek smerom, viac povieme vždy o sebe. Nik z nás vlastne nemusí písať básne. Úplne by stačilo, keby sme uverejnili svoje kráčanie do schodov, otváranie a zatváranie dverí, spôsob, akým miešame cukor v káve alebo odhŕňame si vlasy z čela.

Ráno je všetko nové. Byt, veci, aj ľudia, ktorí sa uprostred nich prebúdzajú a nepresvedčivo pohybujú, váhavo preberajú k prvému rozhovoru nad šálkou. Ak v takých chvíľach zasvieti slnko, vtedy sa zdá byť jasné, že nový deň je vlastne príležitosťou začať od začiatku, umytý a čistý.

Ráno je všetko možné. Denné svetlo nás spolu s predmetmi robí jasnými, preniká dovnútra miestností, zachádza do škár, pod postele. Rozdiely, ktoré sa za súmraku stali neurčitými, sú opäť zreteľné. Ráno sa svet zdá byť najzrozumiteľnejší, najjasnejší, aký len môže byť. Priestor sa pred nami veľkoryso otvára, je hrejivý a svetlý. Myseľ nie je poznačená nedôverou. Otvorenosť ju neľaká. Deň, ktorý nemal meno ani číslo, sa stáva pondelkom alebo štvrtkom, získava miesto v dlhom slede dní, týždňov, mesiacov a rokov a aj ten, kto ešte pred chvíľou nechápal ani len to, kde je a ako sa volá, si je odrazu istý, že vie, čo treba spraviť, kam má ísť.

Kráčať do spálne sa snáď ešte dá dôležito, ale usnúť v nej možno iba ako dieťa. Znamená to najprv si sadnúť, skloniť hlavu, prestať sa brať vážne, ľahnúť si na bok, obklopený mäkkými vankúšmi tiež zmäknúť, schúliť sa do klbka. Polihávajúc na posteli sa človek ešte chvíľu môže cítiť bohatý, významný, hľadieť cez okno do upravenej záhrady, vychutnávať chladivú sviežosť jemných tkanín, kvalitu materiálov a tvarov vôkol seba, ale spánok si žiada na všetko to zabudnúť. Večer, potme, usínajúci ľudia prekvapujúco ochotne strácajú na dôležitosti, v ich správaní už niet miesta pre zložité spoločenské roly, dokonca ani pre nich samých. Ležia nehybne, so zavretými očami bez záväzkov a zodpovednosti. Človek nemusí byť poslancom, aby ho za to, čo povie počas spánku nebolo možné pohnať pred súd. Tých, ktorí boli odsúdení na smrť, preto pred výkonom popravy vždy najprv zobudia. Ako žiakov pred odchodom do školy ich preberú k vlastnému menu, postavia a nechajú umyť, nasýtia. S pomocou väzenských šiat a chladných chodieb ich prinútia prevziať zodpovednosť toho, kto sa previnil, a nesmie si preto nielen robiť, čo sa mu páči, ale už ani ďalej žiť.

V noci, ležiac v posteliach, sme vlastne všetci nevinní, lebo o sebe nevieme. Väčšiu časť života trávime takto, ako deti. Pravidelne usíname od únavy na mäkkých matracoch, a niekedy aj vo vlakoch s hlavou vyvrátenou dozadu a s bezbranne otvorenými ústami. Počas dní striedame zamestnania, manželstvá alebo iné roly, získame rôzne tituly, ocenenia, preukazy totožnosti, osvedčenia riadiť automobil alebo niečo iné. Do tej miery, do akej nechápeme zmysel našej prítomnosti vo svete, sú však všetky naše košele a obleky, montérky a uniformy vlastne iba ďalšími pyžamami. Umožňujú nám stotožniť sa so snom, nech už je akýkoľvek. Zdá sa, že práve vďaka tomu, že vlastne nikdy do dôsledkov nebudeme vedieť, kto sme a čo činíme, si stále zachovávame nevinnosť. Sme detskí a milí, aj keď kričíme, bijeme vôkol seba a nevieme sa dohodnúť. Hráme sa na dospelých, mocných, dobre informovaných ľudí ako na Indiánov. A tak k nám treba pristupovať. Nedbať na to, čo sme povedali, a keď sme priveľmi rozrušení vlastným hnevom, milo sa nám prihovoriť.

Kultúra je súborom tvarov, hladkých povrchov a rovných plôch, ktoré ako napnuté hladiny jazier existujú iba v našich predstavách, v tom vysnenom svete, kde už nie je jedno, ale ešte ani to druhé. Príroda má tú vlastnosť, že v nej všetko spolu tesne súvisí, ľudia sú jej prirodzenou súčasťou, no zároveň stále znovu a znovu kosia trávu, strihajú si nechty, umývajú ruky, češú vlasy, ale aj pília drevo, zametajú podlahy, bielia steny. Po celé roky trpezlivo obnovujú hranice, ktoré rovnako ako ich myšlienky o svete, neboli a nie sú samozrejmé. Miestom, kde sa toto formujúce úsilie realizuje najefektívnejšie, je ľudská myseľ. Práve v nej môžu naše predstavy existovať voľne, bez obvyklej ťarchy fyzického jestvovania. Uvažovanie svojou nehmatateľnosťou pripomína oblohu. Každý človek, aj ten najpraktickejší, je nevyhnutne, vo svojej podstate, hlboko vo svojej mysli, už tým, že o čomsi premýšľa, veľmi idealistický.

Kultúra je súborom odstupov. Človek existuje uprostred nich, obklopený množstvom viac alebo menej jemných rozlíšení, tým, čo si uvedomuje. A tak čokoľvek položíme večer pred seba na biely porcelánový tanier, prestáva byť iba jedlom a môže vyniknúť ako obraz na stene galérie. Príbor nás núti zachovávať určitú vzdialenosť, nedotýkať sa predmetu nášho záujmu priamo, pristupovať k nemu sprostredkovane, a uvedomovať si vďaka tomu viac. Dôstojný život je možný vďaka kultúre a jej odstupom. Pravým zmyslom vecí a pravidiel, ktoré ju tvoria, je udržiavať v nás predstavu vlastnej hodnoty, nedovoliť nám padnúť až nadol, podopierať nás po celé roky, trpezlivo zvíhať nahor počas únavy alebo spánku tak, ako to vie len nábytok.

Ľudia väčšinou nie sú radi, ak čomusi nerozumejú. Ochotne si preto obliekajú aj zle padnúce uniformy. Naznačujú síce niekedy, že by chceli vedieť aj viac, žiť inak, ale nie je to tak. Radšej sa mýlia ako by mali znovu pociťovať neistotu. Považujú za zbytočné pridlho uvažovať nad významom vecí a seba samých, a sústreďujú sa skôr na možnosť orientovať sa v tom, čo sa zdá byť už ako staré, rokmi overené svetre a všeobecne akceptovateľné obleky dobre zrozumiteľné. Situáciu každého človeka tak možno pomerne vyčerpávajúco opísať pomocou veľkých a malých predmetov, slov a nástrojov, s ktorými je v každodennom kontakte: schodov, do ktorých najprv energicky, neskôr už sťažka stúpa, okien, cez ktoré hľadieva von, ulíc, po ktorých zvyčajne chodieva, aj lyžičiek, ktorými po celé roky zamyslene krúži v káve. Možno povedať, že po čase sa vôkol každého vyprofiluje určitá suma vecí a im zodpovedajúcich pohybov, postojov a gest. Celkom osobité miesto v tomto smere zaujíma nábytok, ale aj predmety, ktorých sa návštevníci cukrární s obľubou dotýkajú končekmi prstov, či dokonca perami, napríklad keď oblizujú drobné dezertné vidličky, vášnivo ohmatávajú kostené gombíky, celí skrehnutí od zimy sa chytajú horúcich šálok, zabárajú prsty až na koniec rukavíc, trasúc sa od zimy objímajú samých seba v kabátoch.

Nielen každodenné postoje, dokonca reč jednotlivých ľudí býva pevne zviazaná s konkrétnymi predmetmi. A tak aj počas súkromných rozhovorov systematicky ako príklepové vŕtačky a zo široka ako kuchynské mlynčeky popisujú, čo práve v ten deň robili, prípadne, čo ešte plánujú urobiť, ako pevné šnurovacie topánky pridávaju aj to, kde už boli a kam ešte pôjdu. A ak sa zdá, že už niet čo dodať, prehľadne ako sklenené poháre a do hĺbky ako polievkové nabračky sa rozhovoria o tom, čo v ten deň jedli a pili. Byť trpezlivým poslucháčom znamená postupne dopriať sluch aj zimným pneumatikám, ľahkým ozdobným závesom a niekedy dokonca vagónom zoradeným do dlhých vlakových súprav. Niekto po celé roky nespomennie paraván, iný mandolínu. Stretnúť sa s niektorými z ľudí je ako naraziť na široký tehlový múr, hovoriť s inými je ako otvoriť dvere na rušnú ulicu. Ohraničenosť obvyklého ľudského vnímania akoby zodpovedala relatívne ustáleným telesným proporciám, v ktorých sa realizuje, je taká pevná ako schopnosť jej nositeľa uchopiť niečo do rúk, niekam sa pohnúť alebo čosi zjesť. A táto archetypálna fyzická situovanosť uvažovania, potreba zhodnoverniť počas reči určitý obraz skutočnosti sám pred sebou pomocou drobných pohybov rúk a tváre akoby sa v prejavoch jednotlivých osôb naprieč tematickým a vzdelanostným rozdielom stále vracala, čo celkom prirodzene vedie k záveru, že práve ona, a nie všetky tie čísla, pojmy, fakty a informácie, o ktorých hovoria, je pravým cieľom ich uvažovania.

Zdá sa, že s rovnakou dômyselnosťou, s akou si ľudia v rôznych klimatických pásmach budujú príbytky z veľmi rôznorodých materiálov, dokážu pritom využiť drevo, kameň, hlinu, ale aj zvieracie kosti, kože, či dokonca sneh, jednoducho to, čo je práve po ruke, aj spomedzi slov a vecí si každý po celé roky vyberá také, ktoré sa mu hodia. Vystužuje svoje stanoviská ak už nie pevnými odbornými termínmi, tak aspoň masívnym nábytkom. Na dosiahnutie hrejivého pocitu istoty a prevahy vlastného názoru nad okolím netreba chodiť ďaleko, stačí obrátiť sa tomu, čo ma znepokojuje, chrbtom. Ak sa niekto potrebuje s pyšným opovrhnutím rozhorčovať nad nedokonalosťou ostatných ľudí, dbá o to, aby on prechádzal cez prechody vždy iba na zelenú. To množstvo stále sa objavujúcich a dobrovoľne podstupovaných ohraničení nie je samoúčelné. Kruh, či už veľký alebo malý, je stále kruhom. Ako sťahujúce sa oko slučky nie je úlohou predsudkov tých, ktorí sú vo vnútri, obmedziť, ale hlavne ochrániť, poskytnúť im ilúziu interpretačnej istoty, bezpečného útočiska, miesta, v ktorom, ako keď sú vo svojej izbe, medzi vlastnými skriňami, budú za každých okolností čosi znamenať. Takéto uzavreté, útulné vedenie plné kategorických postojov vehementne demonštrovaných navonok predstavuje podľa všetkého hlbokú ľudskú potrebu a súvisí so snahou niekam v otvorenom priestore, ktorý je schopný pohltiť akékoľvek množstvo ľudských krokov, patriť, cítiť sa niekde, aj za cenu, že je to pasca, naozaj doma.

Každý človek je ako okenný rám viac alebo menej uväznený vo svojom pohľade na svet a táto skutočnosť je málokedy taká zrejmá ako vtedy, keď s názormi tých druhých zanietene bojuje. Nikomu ani nezíde na um žiadať od oblokov obrátených do tmavého dvora, aby v nich bolo vidno niečo iné než nádoby s odpadom a zanedbané trávniky, s rovnakou mierou pochopenia ľudských smútkov sa však už nedá počítať. Vyrovnať sa s odlišnými názormi iných ľudí akoby bolo predsa len ťažšie než konfrontovať sa s obmedzeniami, k akým nás nútia úzke lavice alebo sporo osvetlené chodby. A pritom, ak majú rozmanité postoje ľudí a vecí niečo spoločné, potom je to skutočnosť, ako ťažko sa dokážu zmeniť. Pod dojmom z množstva rozhovorov, ale aj križovatiek a krivoľakých ulíc, je ľahké dospieť k presvedčeniu, že banálny dialóg o počasí je azda najohľaduplnejším druhom konverzácie, zároveň najuniverzálnejším spôsobom, ako opísať raz horúcim slnkom, inokedy studeným vetrom rámcovanú ľudskú situáciu. Je prekvapujúce, prečo si táto starobylá žánrová forma nenašla doteraz výraznejšie miesto v repertoári divadiel, prečo nevznikla nielen krátka jednoaktovka, ale hneď celé výpravné operné dielo plné komparzu, plechových hromov a bleskov, vĺn z priehľadného šifónu, pričom libreto by sa obmedzovalo výlučne na dlhé úvahy o tom, či zajtra spŕchne a kedy asi udrú prvé mrazy. Vysloviť sa o počasí bolo odjakživa veľmi ľudské ani nie tak kvôli tomu, čo sa v takých chvíľach povie, ale skôr preto, čomu všetkému sa pri tých nekonečne dlhých rečiach o bielych oblakoch, sivej hmle, neutíchajúcom vetre a neznesiteľnej horúčave dá vyhnúť. Ak sa dvaja ľudia na scéne chytia pevne za ruky a rozhovoria o tom, ako im je teplo, zima, ako ich teší slnečné ráno, či hviezdna noc, nemusia dodať už nič, a ich reč je napriek tomu zvláštnym spôsobom úplná.

Pruh snehu na chodníku rozdelený prekvapujúco ostrým rezom akoby podľa pravítka na topiaci sa a taký, ktorý sa nijako nemení, môže pôsobiť záhadne. Vysvetlenie je však jednoduché, a keď slnko vyjde spoza mraku, ukáže sa, že jeho lúčom iba stál v ceste neďaleký plot. Po chvíli si možno niekto z chodcov všimne aj to, že čiary, ktoré na asfalte zanechal roztopený sneh, sa svojím tvarom presne zhodujú s tými, aké vidno na fotografiách slnečných erupcií v astronomických encyklopédiách.

Každodenný život pripomína školu a ľudia chodia po uliciach zamyslene ako žiaci na hodinách matematiky, keď spočítavajú jablká alebo porovnávajú rýchlosť vlakov, aby zistili, ktorý z nich príde do stanice prvý, aj keď žiadnych jabĺk, ani vlakov niet. Fakty, s ktorými sú bez prestania konfrontovaní, sú iba príkladmi skutočnosti, ich úlohou nie je donekonečna existovať, ale naučiť ich určitým spôsobom myslieť. Deň je plný viac alebo menej pochopených vysvetlení. Pri nich, rovnako ako v biblických podobenstvách, nie je dôležité, či niekde naozaj žil otec, ktorý mal márnotratného syna alebo či nejaký pastier skutočne pásol ovce a jedna z nich sa mu zatúlala. Na hodnote toho, o čom sa dozvedáme, by sa nič podstatné nezmenilo ani vtedy, ak by sme zistili, že nič z toho sa nikdy nestalo a ani ten, komu sú mnohé múdre slová pripisované, v skutočnosti nikdy nebol.

Podstatné nie sú samotné okolnosti, ale to, aby dokázali zmeniť náš pohľad na svet. Udalosti, ktorých sme počas života súčasťou, nie sú určené iba nato, aby boli nami citlivo zaznamenané, ale aj nejako pochopené. Existencia sa pre človeka nemôže stať samozrejmou ako pre mačky, či dokonca nudiť ho, pokiaľ o sebe naozaj vie. Čím sústredenejší je, keď svieti slnko a padá dážď, tým viac chápe znakovú povahu podobných javov, a čas, ktorý by možno vták alebo strom iba niekde prečkal, si môže aj nejako vysvetliť. Znaky v knihách sú v tomto netrpezlivejšie ako vietor, pripomínajú zvláštne atmosférické úkazy, ktoré nás nástojčivejšie než iné upozorňujú na gnómickú povahu každodennosti. Na to, že aj náš život je čohosi príkladom a niekto iný mu preto môže porozumieť viac ako my sami. Presvedčenie ľudí o tom, že vo chvíľach, keď jedia, pijú, počítajú dni, hodiny a kilometre, žijú skutočný život, sa potom javí rovnako malicherne, ako keď príslušník nejakej sekty z textu vyberie podrobnosti, na ktorých skutočnosti si potom nadovšetko zakladá. Ako keby ktosi v úsilí založiť nové náboženstvo zanovito trval na tom, že Janko z domácej úlohy mal v taške presne dve jablká a že Peter skutočne cestoval rýchlikom o 12.45 k babke.

Archeológovia musia byť veľmi trpezliví. Sklonení k zemi opatrne odhŕňajú vrstvu za vrstvou, aby z nej uvoľnili drobné úlomky budov a predmetov. Keď potom starostlivo skladajú črepy rozbitých nádob, nerobia to preto, že by sa nemali z čoho napiť. To, čo hľadajú, nie sú veci samotné, ich pratické funkcie, ale pohľad na ne. Pokúšajú sa uvidieť ich opäť tak, ako to bolo možné kedysi dávno. Kúsok po kúsku rekonštruujú vnímanie, ktoré si vynútilo určitý tvar džbánu, spôsob života zachytený v podobe lyžice a ihly. Telá ľudí, ktorí tie predmety vytvorili, aj tých, ktorí ich dennodenne brali do rúk, sa už dávno rozpadli na prach ale ich vnímanie je v podobe drobných fragmentov stále prítomné.

V múzeách rozmerné sklá bránia návštevníkom dotýkať sa vystavených predmetov a nútia ich, aby k nim pristupovali nezvyčajne veľkoryso, akoby to boli knihy. Fragmentom dávno minulých banálnych životov sa tak s odstupom storočí dostáva takej pozornosti, o akej sa ľuďom, ktorým patrili, ani len nesnívalo. Veď komu by už napadlo uprene pozorovať poháre v kuchyni alebo po celé minúty z rôznych uhlov skúmať gombíky na košeli? Počínanie, ktoré by sa vo svojej dobe iste chápalo ako čudácke sa však dnes ukazuje ako to naozaj správne. Praktický život získava s odstupom času nečakane abstraktný rozmer. Prekvapujúce je, že tí istí ľudia, ktorí v múzeu ešte ako tak chápu, že možno obdivovať aj staré lyžice a hrnce, sa po príchode domov dopúšťajú stále tej istej chyby ako generácie pred nimi. K predmetom vôkol seba pristupujú nevšímavo, až ľahostajne. Nik z návštevníkov múzea po príchode domov nehľadí dlhšie na vlastný vysávač, neskúma viac rohožku pred dverami, neobzerá si úchytky na zásuvkách, hriankovač ani rýchlovarnú konvicu v kuchyni. 

Tak, ako sú hviezdy dokonalým zhmotnením síl, ktoré ich vytvorili, aj veci vôkol nás predstavujú určité, i keď nie tak jasné stanovisko. Každý predmet umožňuje nielen istým spôsobom konať, ale aj pozrieť sa na svet spôsobom, ktorý dovolil, aby vznikol. Jeho podoba môže byť rovnako ako u ľudí prejavom skromnosti i pyšnej okázalosti, jemnej elegancie a citlivosti, aj hrubej bezohľadnosti. Je tu preto, aby bola objavená, aby ju ktosi vzal nielen do rúk, ale aj na vedomie. To, čo je na svete najvzácnejšie, sa dá iba vidieť. V takých chvíľach, keď sa vecí vôkol nás prestávame dotýkať a začíname ich pozorovať, sa aj z obitej kávovej šálky, kľúčov alebo vŕzgajúcej stoličky stávajú takmer nedosiahnuteľné objekty. Strácajú obvyklú zrozumiteľnú účelovosť a začínajú sa podobať na záhadné vesmírne objekty, ktoré sú od nás tak ďaleko, že ich jednoducho nie je možné použiť na niečo praktické, žiadne dieťa si ich nikdy nevloží do úst. Umelecké diela pripomínajú hviezdy. Svojou nezrozumiteľnosťou a ušľachtilou nedosiahnuteľnosťou vzdorujú naivným dotykom, mentálnemu automatizmu a rezignovanej bezmyšlienkovitosti, s akou po príchode domov stláčame elektrické vypínače a kľučky na dverách. Naliehavejšie ako iné veci nás upozorňujú, že pravou úlohou nočnej oblohy, ale aj jednoduchých predmetov vôkol nás je nás trochu osvietiť, že účel tohto sveta vlastne nie je dôležitý, dôležitý je význam, ktorý dovoľuje vytvoriť.

Zdalo by sa, že ľudia sú kvôli možnosti pozerať na veci vôkol seba inak ako zvyčajne pripravení urobiť veľa. Cestujú kvôli tomu do vzdialených krajín a kupujú si vzácne obrazy, a to napriek tomu, že slnko zapadá za horizont všade bezplatne a hodnota plátna a farieb na ňom tvorí iba nepatrný zlomok konečnej ceny maľby. To, čo je na obrazoch, ale aj exotických krajinách vzácne, je pri istej miere sústredenia úplne zadarmo. Veci samotné sú iba svedectvom toho prístupu k svetu, ktorý ich stvoril, nie sú s ním natrvalo späté. Podobne ako iné znaky, predstavujú určité stanoviská. Spôsob, akým pristupujeme aj k tým najobyčajnejším z nich, zodpovedá miere zaujatia, s akou pristupujeme sami k sebe. Čím dlhšie na ne dokážeme hľadieť, tým viac máme nad čím premýšľať. Zdá sa, že najvzácnejšie sú vtedy, keď sú vzdialené, nedostupné, umiestnené za sklom vo výklade a môžeme sa na ne iba pozerať. Veci si kupujeme z netrpezlivosti, aby sme sa ich mohli doma do sýtosti dotýkať. Po čase ich však už nevšímavo berieme do rúk a myslíme pritom na niečo iné, dokonca na nič. Ako ľudia, ktorí sa pokúšajú zabudnúť na vlastné zlyhania, ich z regálov a vitrín odkladáme do hlbokých zásuviek a veľkých tmavých skríň.

Ľudská situácia je vlastne amatérsky archeologická. V obchodných domoch možno nájsť veľké regály a hlboké kontajnery, v ktorých stále niekto niečo hľadá. Úlohou pestrých šiat, rozmanitých sladkých či slaných pochúťok nie je nás iba zaodieť a zasýtiť, to by dokázalo aj obyčajné tričko a chlieb. Všetky tie predmety a jedlá nám slúžia nato, aby sme trochu pozdvili samých seba, aby sme boli s ústami plnými čokolády odrazu plní dojmov. Od neznámych krajín ako od nových topánok očakávame, že v nich budeme môcť byť chvíľu iní. Nielen kokosové tyčinky sľubujú chuť raja, aj autá a počítače si vyberáme skúmajúc pocity, ktoré v nás dokážu vyvolať. Neustálemu nakupovaniu zodpovedá nepretržité cestovanie. V každej chvíli sa vraj vo vzduchu nachádza približne pol milióna ľudí, veľká časť ľudstva práve teraz čosi nakupuje. Hromadenie vecí je hromadením prísľubov, ktoré v skutočnosti nik nemôže za nás samotných splniť. Z nového auta alebo ponad nové hrnce sa však ľudstvo napriek tomu stále znovu a znovu pokúša hľadieť na svet inak.

Ak niekto nabáda iných, aby zhromažďovali svoje poklady nie tu, na zemi, ale v nebi, možno to chápať aj tak, že ich volá k tomu, aby upustili v predstavách od vecí samotných, a venovali viac pozornosti ich významu, ideálnej podobe, akú nadobúdajú v mysli.

Šťastie u ľudí nezávisí natoľko od podnetov a faktických predpokladov ako od schopnosti ich dostatočne oceniť a správne vyhodnotiť. Ak by niekto vyhral zájazd okolo sveta, ktorý by spočíval v tom, že by ho na letisku uspali, spiaceho vyložili v New Yorku, potom v Londýne a nechali by ho vyspať sa aj v Japonsku, aby sa napokon prebudil na tom istom letisku, z ktorého vycestoval, asi by o taký zájazd nemal záujem. Uvedomovanie si seba samého v novom prostredí patrí k tomu, čo si ľudia na cestovaní najviac cenia. Nohy, ruky, dokonca žalúdok často trpia, ale myseľ, tá sa raduje z neobvyklých dojmov. Čo na tom záleží, ak všetci vedia o niekom, že je mladý, bohatý, a iste aj šťastný, ak on to chápe inak? Situácia nevedomého človeka pripomína nepretržitý spánok, nelíši sa od položenia malého dieťaťa, o ktorom všetci vedia, ako sa volá, kde býva, koľko má rokov, len ono samo nič z toho o sebe ani len netuší. Aj susedia majú z jeho prítomnosti vo svete viac, hocikto z okoloidúcich, keď sa nakloní nad kočík vidí, aké je to dieťa pekné, len ono stále plače a nemá zo seba žiadne potešenie.

Význam odjakživa strháva ľudí: radi preto vášnivo diskutujú, radia sa, vedú dlhé vojny, a to všetko kvôli tomu, čo si zvieratá, keď prechádzajú štátne hranice, ani len nevšimnú. Ľudia však potrebujú, aby ich činy a slová mali „nejaký význam“, s cestovnými kanceláriami kvôli tomu putujú po pamätihodných miestach. Už od detstva ochotne prijímajú chválu a ťažko sa zmierujú s kritikou. Ak sa niektorému človeku povzbudenia od iných ľudí nedostáva, často to končí tak, že obráti svoju pozornosť voči niekomu z nich a v úsilí znížiť jeho význam, keď už nevie, ako ďalej, zhodí mu aspoň čiapku z hlavy.

Náhrobné kamene potvrdzujú, ako veľmi si väčšina ľudí želá, aby mali význam aj po smrti. Ten je však priveľmi prchavým javom, nedá sa chytiť do rúk, ani vytesať do kameňa. No zároveň platí, že práve ľudia ním môžu jeden druhého obdarovať, a môžu si ho, keď bez pozdravu prechádzajú vôkol seba, aj odoprieť. Najmä mať niečo alebo niekoho rád znamená znovuobnovovať na pozadí zreteľných rozlíšení potlačenú podobnosť javov. Takýto zhodnocujúci prístup si však vyžaduje aj zodpovedajúcu mieru osobného zaujatia, a je preto vzácny, naučiť sa kodifikovaným rozdielom, či dokonca nenávistne sa voči niekomu s pomocou hrubých slov alebo ostrých zbraní vymedziť, môže oproti tomu každý.

Niekedy o človeku počuť, že „sa robí dôležitým“. Už samotné toto slovné spojenie naznačuje, že vlastný význam nie je ľuďom ľahostajný. Každý sa chce nejako volať, chce „čosi znamenať“. A tak si starostlivo češe vlasy, dlho vyberá auto, pekné šaty, do uší alebo okolo krku si upevňuje kúsky trblietavých lesklých vecí zvláštnych na pohľad. Ak by niekto hľadal, čím sa význam toho-ktorého človeka mení, od čoho závisí, potom zistí, že je to najmä dielo. Každý je hodnotený podľa toho, čo “dosiahol” s akým úsilím a konaním sa v mysli iných jeho život spája. Ak mu však to, čo reprezentuje, stále nepostačuje, potom sa „robí dôležitým“, správa sa, akoby zastupoval nejaký vzdialený, bližšie nešpecifikovaný úrad, akoby čosi veľké vykonal.

Niektorí ľudia sú poverení udeľovať význam iným. Králi tak rozdeľujú svoje výsady a tituly, sudcovia vyhlasujú svoje rozsudky a učitelia dávajú deťom v škole známky. Z času na čas sa roly vymenia a tí, ktorí boli marginalizovaní, odrazu môžu prísne posudzovať svojich bývalých sudcov. Nikdy však nenastáva taký stav, kedy by bol význam ich samých a sveta navôkol ľuďom úplne ľahostajný. Ten, kto má schopnosť objavovať ho aj v obyčajných veciach, stále vyvoláva údiv akoby vedel privolať dážď. Najslobodnejšími sa ľudia stávajú vtedy, keď vo svojom význame nezávisia od pozornosti iných, keď si svoju vlastnú myseľ a z nej vyplývajúce možnosti uvedomia. V takých chvíľach prekonávajú závislosť od konkrétnych predmetov, javov a udalostí vôkol seba a začínajú vnímať svet ako súbor znakov. Prestávajú aj nerozumne konať, lebo to čitateľom neprislúcha.

Ľudské vedomie pripomína oblohu v určitej kvalite. Počas dospievania podlieha náladám ako jarné počasie a niektorí ľudia aj neskôr akoby žili vysoko v horách, ich život je plný vzrušujúcich zvratov, iní sú po celé dni obklopení letným jasom, ďalší zas akoby sa natrvalo ocitli v cudzom chladnom prostredí, na miestach plných skrytých nebezpečenstiev, kam po celé mesiace nedosiahne slnko. Spôsob, akým sa každý človek vo svete prejavuje, sa v plnej miere, a zároveň veľmi presne, do detailov manifestuje už v jeho vedomí. Celý život, aj to, čo ešte len príde, sa ohlasuje v jeho myšlienkach. Vo vlasnom vnímaní je tak každý vystavený poryvom počasia, aké si zaslúži.

Biblický text opisuje, ako bola objavená v dejinách ľudstva azda najefektívnejšia cesta v dosahovaní a distribúcii významu. Podáva svedectvo o tom, ako človek, ktorý sám nič nemal a žiaden úrad nereprezentoval, dokázal utíšiť obrovský hlad ľudí po vlastnom význame, nasýtiť tých, na ktorých sa žiadnych vyberaných jedál, pekných šiat a budov nedostávalo. Keď spolu so svojím bizarným sprievodom plným otrhaných bezmených ľudí prechádzal krajinou, mohol z pohľadu niektorých pripomínať vajce, ktoré sa vybralo na vandrovku. Stačilo však, aby začal hovoriť a diali sa zázraky. Nielen kráľ vo svojom vyzdobenom zámku, každý sa odrazu mohol stať synom božím. Ak sa dovtedy hodnota každého odvíjala od jeho schopnosti víťaziť nad inými, preľstiť a prežiť svojich protivníkov ako Odysseus, odteraz už mohli ľudia jeden druhého uľahčene objať, smrť viac už nebola medzi nimi potrebná a človeku v dosahovaní významu nemohla zabrániť. Stala sa jednoduchou bodkou, o ktorú sa ich slová mohli oprieť.

Osamelý človek je bezdôvodný. Nik mu nevolá, lebo pre to nie je žiaden dôvod, nik ho nehľadá, lebo nič z toho, čo reprezentuje osamelý človek, nik iný nepotrebuje. Nekonečný sled príčin a následkov, rozmanitých sociálnych rolí akoby sa ho už netýkal, život, ako ho on žije, nemá ľahko zrozumiteľné vysvetlenie.

Najprv zostáva stáť a po čase sa už takmer nehýbe. Odnikiaľ neprichádza, k nikomu sa nevracia, nemá, kam by chodil. Nič z toho, čo sa vôkol neho odohráva, k nemu nesmeruje. Písmená, dopravné značky, obrazovky nič dôležité neukazujú. Aj hodiny vôkol neho začínajú tikať bezdôvodne. Akoby sa ocitol sám uprostred širokej rieky.

Osamelý človek je tu pre osamelých ľudí. Potrebujú sa ako jeden kameň potrebuje druhý.