Ľudia väčšinou nie sú radi, ak čomusi nerozumejú. Ochotne si preto obliekajú aj zle padnúce uniformy. Naznačujú síce niekedy, že by chceli vedieť aj viac, žiť inak, ale nie je to tak. Radšej sa mýlia ako by mali znovu pociťovať neistotu. Považujú za zbytočné pridlho uvažovať nad významom vecí a seba samých, a sústreďujú sa skôr na možnosť orientovať sa v tom, čo sa zdá byť už ako staré, rokmi overené svetre a všeobecne akceptovateľné obleky dobre zrozumiteľné. Situáciu každého človeka tak možno pomerne vyčerpávajúco opísať pomocou veľkých a malých predmetov, slov a nástrojov, s ktorými je v každodennom kontakte: schodov, do ktorých najprv energicky, neskôr už sťažka stúpa, okien, cez ktoré hľadieva von, ulíc, po ktorých zvyčajne chodieva, aj lyžičiek, ktorými po celé roky zamyslene krúži v káve. Možno povedať, že po čase sa vôkol každého vyprofiluje určitá suma vecí a im zodpovedajúcich pohybov, postojov a gest. Celkom osobité miesto v tomto smere zaujíma nábytok, ale aj predmety, ktorých sa návštevníci cukrární s obľubou dotýkajú končekmi prstov, či dokonca perami, napríklad keď oblizujú drobné dezertné vidličky, vášnivo ohmatávajú kostené gombíky, celí skrehnutí od zimy sa chytajú horúcich šálok, zabárajú prsty až na koniec rukavíc, trasúc sa od zimy objímajú samých seba v kabátoch.
Nielen každodenné postoje, dokonca reč jednotlivých ľudí býva pevne zviazaná s konkrétnymi predmetmi. A tak aj počas súkromných rozhovorov systematicky ako príklepové vŕtačky a zo široka ako kuchynské mlynčeky popisujú, čo práve v ten deň robili, prípadne, čo ešte plánujú urobiť, ako pevné šnurovacie topánky pridávaju aj to, kde už boli a kam ešte pôjdu. A ak sa zdá, že už niet čo dodať, prehľadne ako sklenené poháre a do hĺbky ako polievkové nabračky sa rozhovoria o tom, čo v ten deň jedli a pili. Byť trpezlivým poslucháčom znamená postupne dopriať sluch aj zimným pneumatikám, ľahkým ozdobným závesom a niekedy dokonca vagónom zoradeným do dlhých vlakových súprav. Niekto po celé roky nespomennie paraván, iný mandolínu. Stretnúť sa s niektorými z ľudí je ako naraziť na široký tehlový múr, hovoriť s inými je ako otvoriť dvere na rušnú ulicu. Ohraničenosť obvyklého ľudského vnímania akoby zodpovedala relatívne ustáleným telesným proporciám, v ktorých sa realizuje, je taká pevná ako schopnosť jej nositeľa uchopiť niečo do rúk, niekam sa pohnúť alebo čosi zjesť. A táto archetypálna fyzická situovanosť uvažovania, potreba zhodnoverniť počas reči určitý obraz skutočnosti sám pred sebou pomocou drobných pohybov rúk a tváre akoby sa v prejavoch jednotlivých osôb naprieč tematickým a vzdelanostným rozdielom stále vracala, čo celkom prirodzene vedie k záveru, že práve ona, a nie všetky tie čísla, pojmy, fakty a informácie, o ktorých hovoria, je pravým cieľom ich uvažovania.
Zdá sa, že s rovnakou dômyselnosťou, s akou si ľudia v rôznych klimatických pásmach budujú príbytky z veľmi rôznorodých materiálov, dokážu pritom využiť drevo, kameň, hlinu, ale aj zvieracie kosti, kože, či dokonca sneh, jednoducho to, čo je práve po ruke, aj spomedzi slov a vecí si každý po celé roky vyberá také, ktoré sa mu hodia. Vystužuje svoje stanoviská ak už nie pevnými odbornými termínmi, tak aspoň masívnym nábytkom. Na dosiahnutie hrejivého pocitu istoty a prevahy vlastného názoru nad okolím netreba chodiť ďaleko, stačí obrátiť sa tomu, čo ma znepokojuje, chrbtom. Ak sa niekto potrebuje s pyšným opovrhnutím rozhorčovať nad nedokonalosťou ostatných ľudí, dbá o to, aby on prechádzal cez prechody vždy iba na zelenú. To množstvo stále sa objavujúcich a dobrovoľne podstupovaných ohraničení nie je samoúčelné. Kruh, či už veľký alebo malý, je stále kruhom. Ako sťahujúce sa oko slučky nie je úlohou predsudkov tých, ktorí sú vo vnútri, obmedziť, ale hlavne ochrániť, poskytnúť im ilúziu interpretačnej istoty, bezpečného útočiska, miesta, v ktorom, ako keď sú vo svojej izbe, medzi vlastnými skriňami, budú za každých okolností čosi znamenať. Takéto uzavreté, útulné vedenie plné kategorických postojov vehementne demonštrovaných navonok predstavuje podľa všetkého hlbokú ľudskú potrebu a súvisí so snahou niekam v otvorenom priestore, ktorý je schopný pohltiť akékoľvek množstvo ľudských krokov, patriť, cítiť sa niekde, aj za cenu, že je to pasca, naozaj doma.
Každý človek je ako okenný rám viac alebo menej uväznený vo svojom pohľade na svet a táto skutočnosť je málokedy taká zrejmá ako vtedy, keď s názormi tých druhých zanietene bojuje. Nikomu ani nezíde na um žiadať od oblokov obrátených do tmavého dvora, aby v nich bolo vidno niečo iné než nádoby s odpadom a zanedbané trávniky, s rovnakou mierou pochopenia ľudských smútkov sa však už nedá počítať. Vyrovnať sa s odlišnými názormi iných ľudí akoby bolo predsa len ťažšie než konfrontovať sa s obmedzeniami, k akým nás nútia úzke lavice alebo sporo osvetlené chodby. A pritom, ak majú rozmanité postoje ľudí a vecí niečo spoločné, potom je to skutočnosť, ako ťažko sa dokážu zmeniť. Pod dojmom z množstva rozhovorov, ale aj križovatiek a krivoľakých ulíc, je ľahké dospieť k presvedčeniu, že banálny dialóg o počasí je azda najohľaduplnejším druhom konverzácie, zároveň najuniverzálnejším spôsobom, ako opísať raz horúcim slnkom, inokedy studeným vetrom rámcovanú ľudskú situáciu. Je prekvapujúce, prečo si táto starobylá žánrová forma nenašla doteraz výraznejšie miesto v repertoári divadiel, prečo nevznikla nielen krátka jednoaktovka, ale hneď celé výpravné operné dielo plné komparzu, plechových hromov a bleskov, vĺn z priehľadného šifónu, pričom libreto by sa obmedzovalo výlučne na dlhé úvahy o tom, či zajtra spŕchne a kedy asi udrú prvé mrazy. Vysloviť sa o počasí bolo odjakživa veľmi ľudské ani nie tak kvôli tomu, čo sa v takých chvíľach povie, ale skôr preto, čomu všetkému sa pri tých nekonečne dlhých rečiach o bielych oblakoch, sivej hmle, neutíchajúcom vetre a neznesiteľnej horúčave dá vyhnúť. Ak sa dvaja ľudia na scéne chytia pevne za ruky a rozhovoria o tom, ako im je teplo, zima, ako ich teší slnečné ráno, či hviezdna noc, nemusia dodať už nič, a ich reč je napriek tomu zvláštnym spôsobom úplná.