Kultúra je súborom tvarov, hladkých povrchov a rovných plôch, ktoré ako napnuté hladiny jazier existujú iba v našich predstavách, v tom vysnenom svete, kde už nie je jedno, ale ešte ani to druhé. Príroda má tú vlastnosť, že v nej všetko spolu tesne súvisí, ľudia sú jej prirodzenou súčasťou, no zároveň stále znovu a znovu kosia trávu, strihajú si nechty, umývajú ruky, češú vlasy, ale aj pília drevo, zametajú podlahy, bielia steny. Po celé roky trpezlivo obnovujú hranice, ktoré rovnako ako ich myšlienky o svete, neboli a nie sú samozrejmé. Miestom, kde sa toto formujúce úsilie realizuje najefektívnejšie, je ľudská myseľ. Práve v nej môžu naše predstavy existovať voľne, bez obvyklej ťarchy fyzického jestvovania. Uvažovanie svojou nehmatateľnosťou pripomína oblohu. Každý človek, aj ten najpraktickejší, je nevyhnutne, vo svojej podstate, hlboko vo svojej mysli, už tým, že o čomsi premýšľa, veľmi idealistický.
Kultúra je súborom odstupov. Človek existuje uprostred nich, obklopený množstvom viac alebo menej jemných rozlíšení, tým, čo si uvedomuje. A tak čokoľvek položíme večer pred seba na biely porcelánový tanier, prestáva byť iba jedlom a môže vyniknúť ako obraz na stene galérie. Príbor nás núti zachovávať určitú vzdialenosť, nedotýkať sa predmetu nášho záujmu priamo, pristupovať k nemu sprostredkovane, a uvedomovať si vďaka tomu viac. Dôstojný život je možný vďaka kultúre a jej odstupom. Pravým zmyslom vecí a pravidiel, ktoré ju tvoria, je udržiavať v nás predstavu vlastnej hodnoty, nedovoliť nám padnúť až nadol, podopierať nás po celé roky, trpezlivo zvíhať nahor počas únavy alebo spánku tak, ako to vie len nábytok.