Kráčať do spálne sa snáď ešte dá dôležito, ale usnúť v nej možno iba ako dieťa. Znamená to najprv si sadnúť, skloniť hlavu, prestať sa brať vážne, ľahnúť si na bok, obklopený mäkkými vankúšmi tiež zmäknúť, schúliť sa do klbka. Polihávajúc na posteli sa človek ešte chvíľu môže cítiť bohatý, významný, hľadieť cez okno do upravenej záhrady, vychutnávať chladivú sviežosť jemných tkanín, kvalitu materiálov a tvarov vôkol seba, ale spánok si žiada na všetko to zabudnúť. Večer, potme, usínajúci ľudia prekvapujúco ochotne strácajú na dôležitosti, v ich správaní už niet miesta pre zložité spoločenské roly, dokonca ani pre nich samých. Ležia nehybne, so zavretými očami bez záväzkov a zodpovednosti. Človek nemusí byť poslancom, aby ho za to, čo povie počas spánku nebolo možné pohnať pred súd. Tých, ktorí boli odsúdení na smrť, preto pred výkonom popravy vždy najprv zobudia. Ako žiakov pred odchodom do školy ich preberú k vlastnému menu, postavia a nechajú umyť, nasýtia. S pomocou väzenských šiat a chladných chodieb ich prinútia prevziať zodpovednosť toho, kto sa previnil, a nesmie si preto nielen robiť, čo sa mu páči, ale už ani ďalej žiť.
V noci, ležiac v posteliach, sme vlastne všetci nevinní, lebo o sebe nevieme. Väčšiu časť života trávime takto, ako deti. Pravidelne usíname od únavy na mäkkých matracoch, a niekedy aj vo vlakoch s hlavou vyvrátenou dozadu a s bezbranne otvorenými ústami. Počas dní striedame zamestnania, manželstvá alebo iné roly, získame rôzne tituly, ocenenia, preukazy totožnosti, osvedčenia riadiť automobil alebo niečo iné. Do tej miery, do akej nechápeme zmysel našej prítomnosti vo svete, sú však všetky naše košele a obleky, montérky a uniformy vlastne iba ďalšími pyžamami. Umožňujú nám stotožniť sa so snom, nech už je akýkoľvek. Zdá sa, že práve vďaka tomu, že vlastne nikdy do dôsledkov nebudeme vedieť, kto sme a čo činíme, si stále zachovávame nevinnosť. Sme detskí a milí, aj keď kričíme, bijeme vôkol seba a nevieme sa dohodnúť. Hráme sa na dospelých, mocných, dobre informovaných ľudí ako na Indiánov. A tak k nám treba pristupovať. Nedbať na to, čo sme povedali, a keď sme priveľmi rozrušení vlastným hnevom, milo sa nám prihovoriť.