Pruh snehu na chodníku rozdelený prekvapujúco ostrým rezom akoby podľa pravítka na topiaci sa a taký, ktorý sa nijako nemení, môže pôsobiť záhadne. Vysvetlenie je však jednoduché, a keď slnko vyjde spoza mraku, ukáže sa, že jeho lúčom iba stál v ceste neďaleký plot. Po chvíli si možno niekto z chodcov všimne aj to, že čiary, ktoré na asfalte zanechal roztopený sneh, sa svojím tvarom presne zhodujú s tými, aké vidno na fotografiách slnečných erupcií v astronomických encyklopédiách.
Každodenný život pripomína školu a ľudia chodia po uliciach zamyslene ako žiaci na hodinách matematiky, keď spočítavajú jablká alebo porovnávajú rýchlosť vlakov, aby zistili, ktorý z nich príde do stanice prvý, aj keď žiadnych jabĺk, ani vlakov niet. Fakty, s ktorými sú bez prestania konfrontovaní, sú iba príkladmi skutočnosti, ich úlohou nie je donekonečna existovať, ale naučiť ich určitým spôsobom myslieť. Deň je plný viac alebo menej pochopených vysvetlení. Pri nich, rovnako ako v biblických podobenstvách, nie je dôležité, či niekde naozaj žil otec, ktorý mal márnotratného syna alebo či nejaký pastier skutočne pásol ovce a jedna z nich sa mu zatúlala. Na hodnote toho, o čom sa dozvedáme, by sa nič podstatné nezmenilo ani vtedy, ak by sme zistili, že nič z toho sa nikdy nestalo a ani ten, komu sú mnohé múdre slová pripisované, v skutočnosti nikdy nebol.
Podstatné nie sú samotné okolnosti, ale to, aby dokázali zmeniť náš pohľad na svet. Udalosti, ktorých sme počas života súčasťou, nie sú určené iba nato, aby boli nami citlivo zaznamenané, ale aj nejako pochopené. Existencia sa pre človeka nemôže stať samozrejmou ako pre mačky, či dokonca nudiť ho, pokiaľ o sebe naozaj vie. Čím sústredenejší je, keď svieti slnko a padá dážď, tým viac chápe znakovú povahu podobných javov, a čas, ktorý by možno vták alebo strom iba niekde prečkal, si môže aj nejako vysvetliť. Znaky v knihách sú v tomto netrpezlivejšie ako vietor, pripomínajú zvláštne atmosférické úkazy, ktoré nás nástojčivejšie než iné upozorňujú na gnómickú povahu každodennosti. Na to, že aj náš život je čohosi príkladom a niekto iný mu preto môže porozumieť viac ako my sami. Presvedčenie ľudí o tom, že vo chvíľach, keď jedia, pijú, počítajú dni, hodiny a kilometre, žijú skutočný život, sa potom javí rovnako malicherne, ako keď príslušník nejakej sekty z textu vyberie podrobnosti, na ktorých skutočnosti si potom nadovšetko zakladá. Ako keby ktosi v úsilí založiť nové náboženstvo zanovito trval na tom, že Janko z domácej úlohy mal v taške presne dve jablká a že Peter skutočne cestoval rýchlikom o 12.45 k babke.