Archeológovia musia byť veľmi trpezliví. Sklonení k zemi opatrne odhŕňajú vrstvu za vrstvou, aby z nej uvoľnili drobné úlomky budov a predmetov. Keď potom starostlivo skladajú črepy rozbitých nádob, nerobia to preto, že by sa nemali z čoho napiť. To, čo hľadajú, nie sú veci samotné, ich pratické funkcie, ale pohľad na ne. Pokúšajú sa uvidieť ich opäť tak, ako to bolo možné kedysi dávno. Kúsok po kúsku rekonštruujú vnímanie, ktoré si vynútilo určitý tvar džbánu, spôsob života zachytený v podobe lyžice a ihly. Telá ľudí, ktorí tie predmety vytvorili, aj tých, ktorí ich dennodenne brali do rúk, sa už dávno rozpadli na prach ale ich vnímanie je v podobe drobných fragmentov stále prítomné.
V múzeách rozmerné sklá bránia návštevníkom dotýkať sa vystavených predmetov a nútia ich, aby k nim pristupovali nezvyčajne veľkoryso, akoby to boli knihy. Fragmentom dávno minulých banálnych životov sa tak s odstupom storočí dostáva takej pozornosti, o akej sa ľuďom, ktorým patrili, ani len nesnívalo. Veď komu by už napadlo uprene pozorovať poháre v kuchyni alebo po celé minúty z rôznych uhlov skúmať gombíky na košeli? Počínanie, ktoré by sa vo svojej dobe iste chápalo ako čudácke sa však dnes ukazuje ako to naozaj správne. Praktický život získava s odstupom času nečakane abstraktný rozmer. Prekvapujúce je, že tí istí ľudia, ktorí v múzeu ešte ako tak chápu, že možno obdivovať aj staré lyžice a hrnce, sa po príchode domov dopúšťajú stále tej istej chyby ako generácie pred nimi. K predmetom vôkol seba pristupujú nevšímavo, až ľahostajne. Nik z návštevníkov múzea po príchode domov nehľadí dlhšie na vlastný vysávač, neskúma viac rohožku pred dverami, neobzerá si úchytky na zásuvkách, hriankovač ani rýchlovarnú konvicu v kuchyni.
Tak, ako sú hviezdy dokonalým zhmotnením síl, ktoré ich vytvorili, aj veci vôkol nás predstavujú určité, i keď nie tak jasné stanovisko. Každý predmet umožňuje nielen istým spôsobom konať, ale aj pozrieť sa na svet spôsobom, ktorý dovolil, aby vznikol. Jeho podoba môže byť rovnako ako u ľudí prejavom skromnosti i pyšnej okázalosti, jemnej elegancie a citlivosti, aj hrubej bezohľadnosti. Je tu preto, aby bola objavená, aby ju ktosi vzal nielen do rúk, ale aj na vedomie. To, čo je na svete najvzácnejšie, sa dá iba vidieť. V takých chvíľach, keď sa vecí vôkol nás prestávame dotýkať a začíname ich pozorovať, sa aj z obitej kávovej šálky, kľúčov alebo vŕzgajúcej stoličky stávajú takmer nedosiahnuteľné objekty. Strácajú obvyklú zrozumiteľnú účelovosť a začínajú sa podobať na záhadné vesmírne objekty, ktoré sú od nás tak ďaleko, že ich jednoducho nie je možné použiť na niečo praktické, žiadne dieťa si ich nikdy nevloží do úst. Umelecké diela pripomínajú hviezdy. Svojou nezrozumiteľnosťou a ušľachtilou nedosiahnuteľnosťou vzdorujú naivným dotykom, mentálnemu automatizmu a rezignovanej bezmyšlienkovitosti, s akou po príchode domov stláčame elektrické vypínače a kľučky na dverách. Naliehavejšie ako iné veci nás upozorňujú, že pravou úlohou nočnej oblohy, ale aj jednoduchých predmetov vôkol nás je nás trochu osvietiť, že účel tohto sveta vlastne nie je dôležitý, dôležitý je význam, ktorý dovoľuje vytvoriť.
Zdalo by sa, že ľudia sú kvôli možnosti pozerať na veci vôkol seba inak ako zvyčajne pripravení urobiť veľa. Cestujú kvôli tomu do vzdialených krajín a kupujú si vzácne obrazy, a to napriek tomu, že slnko zapadá za horizont všade bezplatne a hodnota plátna a farieb na ňom tvorí iba nepatrný zlomok konečnej ceny maľby. To, čo je na obrazoch, ale aj exotických krajinách vzácne, je pri istej miere sústredenia úplne zadarmo. Veci samotné sú iba svedectvom toho prístupu k svetu, ktorý ich stvoril, nie sú s ním natrvalo späté. Podobne ako iné znaky, predstavujú určité stanoviská. Spôsob, akým pristupujeme aj k tým najobyčajnejším z nich, zodpovedá miere zaujatia, s akou pristupujeme sami k sebe. Čím dlhšie na ne dokážeme hľadieť, tým viac máme nad čím premýšľať. Zdá sa, že najvzácnejšie sú vtedy, keď sú vzdialené, nedostupné, umiestnené za sklom vo výklade a môžeme sa na ne iba pozerať. Veci si kupujeme z netrpezlivosti, aby sme sa ich mohli doma do sýtosti dotýkať. Po čase ich však už nevšímavo berieme do rúk a myslíme pritom na niečo iné, dokonca na nič. Ako ľudia, ktorí sa pokúšajú zabudnúť na vlastné zlyhania, ich z regálov a vitrín odkladáme do hlbokých zásuviek a veľkých tmavých skríň.
Ľudská situácia je vlastne amatérsky archeologická. V obchodných domoch možno nájsť veľké regály a hlboké kontajnery, v ktorých stále niekto niečo hľadá. Úlohou pestrých šiat, rozmanitých sladkých či slaných pochúťok nie je nás iba zaodieť a zasýtiť, to by dokázalo aj obyčajné tričko a chlieb. Všetky tie predmety a jedlá nám slúžia nato, aby sme trochu pozdvili samých seba, aby sme boli s ústami plnými čokolády odrazu plní dojmov. Od neznámych krajín ako od nových topánok očakávame, že v nich budeme môcť byť chvíľu iní. Nielen kokosové tyčinky sľubujú chuť raja, aj autá a počítače si vyberáme skúmajúc pocity, ktoré v nás dokážu vyvolať. Neustálemu nakupovaniu zodpovedá nepretržité cestovanie. V každej chvíli sa vraj vo vzduchu nachádza približne pol milióna ľudí, veľká časť ľudstva práve teraz čosi nakupuje. Hromadenie vecí je hromadením prísľubov, ktoré v skutočnosti nik nemôže za nás samotných splniť. Z nového auta alebo ponad nové hrnce sa však ľudstvo napriek tomu stále znovu a znovu pokúša hľadieť na svet inak.