Ak niekto nabáda iných, aby zhromažďovali svoje poklady nie tu, na zemi, ale v nebi, možno to chápať aj tak, že ich volá k tomu, aby upustili v predstavách od vecí samotných, a venovali viac pozornosti ich významu, ideálnej podobe, akú nadobúdajú v mysli.
Šťastie u ľudí nezávisí natoľko od podnetov a faktických predpokladov ako od schopnosti ich dostatočne oceniť a správne vyhodnotiť. Ak by niekto vyhral zájazd okolo sveta, ktorý by spočíval v tom, že by ho na letisku uspali, spiaceho vyložili v New Yorku, potom v Londýne a nechali by ho vyspať sa aj v Japonsku, aby sa napokon prebudil na tom istom letisku, z ktorého vycestoval, asi by o taký zájazd nemal záujem. Uvedomovanie si seba samého v novom prostredí patrí k tomu, čo si ľudia na cestovaní najviac cenia. Nohy, ruky, dokonca žalúdok často trpia, ale myseľ, tá sa raduje z neobvyklých dojmov. Čo na tom záleží, ak všetci vedia o niekom, že je mladý, bohatý, a iste aj šťastný, ak on to chápe inak? Situácia nevedomého človeka pripomína nepretržitý spánok, nelíši sa od položenia malého dieťaťa, o ktorom všetci vedia, ako sa volá, kde býva, koľko má rokov, len ono samo nič z toho o sebe ani len netuší. Aj susedia majú z jeho prítomnosti vo svete viac, hocikto z okoloidúcich, keď sa nakloní nad kočík vidí, aké je to dieťa pekné, len ono stále plače a nemá zo seba žiadne potešenie.
Význam odjakživa strháva ľudí: radi preto vášnivo diskutujú, radia sa, vedú dlhé vojny, a to všetko kvôli tomu, čo si zvieratá, keď prechádzajú štátne hranice, ani len nevšimnú. Ľudia však potrebujú, aby ich činy a slová mali „nejaký význam“, s cestovnými kanceláriami kvôli tomu putujú po pamätihodných miestach. Už od detstva ochotne prijímajú chválu a ťažko sa zmierujú s kritikou. Ak sa niektorému človeku povzbudenia od iných ľudí nedostáva, často to končí tak, že obráti svoju pozornosť voči niekomu z nich a v úsilí znížiť jeho význam, keď už nevie, ako ďalej, zhodí mu aspoň čiapku z hlavy.
Náhrobné kamene potvrdzujú, ako veľmi si väčšina ľudí želá, aby mali význam aj po smrti. Ten je však priveľmi prchavým javom, nedá sa chytiť do rúk, ani vytesať do kameňa. No zároveň platí, že práve ľudia ním môžu jeden druhého obdarovať, a môžu si ho, keď bez pozdravu prechádzajú vôkol seba, aj odoprieť. Najmä mať niečo alebo niekoho rád znamená znovuobnovovať na pozadí zreteľných rozlíšení potlačenú podobnosť javov. Takýto zhodnocujúci prístup si však vyžaduje aj zodpovedajúcu mieru osobného zaujatia, a je preto vzácny, naučiť sa kodifikovaným rozdielom, či dokonca nenávistne sa voči niekomu s pomocou hrubých slov alebo ostrých zbraní vymedziť, môže oproti tomu každý.
Niekedy o človeku počuť, že „sa robí dôležitým“. Už samotné toto slovné spojenie naznačuje, že vlastný význam nie je ľuďom ľahostajný. Každý sa chce nejako volať, chce „čosi znamenať“. A tak si starostlivo češe vlasy, dlho vyberá auto, pekné šaty, do uší alebo okolo krku si upevňuje kúsky trblietavých lesklých vecí zvláštnych na pohľad. Ak by niekto hľadal, čím sa význam toho-ktorého človeka mení, od čoho závisí, potom zistí, že je to najmä dielo. Každý je hodnotený podľa toho, čo “dosiahol” s akým úsilím a konaním sa v mysli iných jeho život spája. Ak mu však to, čo reprezentuje, stále nepostačuje, potom sa „robí dôležitým“, správa sa, akoby zastupoval nejaký vzdialený, bližšie nešpecifikovaný úrad, akoby čosi veľké vykonal.
Niektorí ľudia sú poverení udeľovať význam iným. Králi tak rozdeľujú svoje výsady a tituly, sudcovia vyhlasujú svoje rozsudky a učitelia dávajú deťom v škole známky. Z času na čas sa roly vymenia a tí, ktorí boli marginalizovaní, odrazu môžu prísne posudzovať svojich bývalých sudcov. Nikdy však nenastáva taký stav, kedy by bol význam ich samých a sveta navôkol ľuďom úplne ľahostajný. Ten, kto má schopnosť objavovať ho aj v obyčajných veciach, stále vyvoláva údiv akoby vedel privolať dážď. Najslobodnejšími sa ľudia stávajú vtedy, keď vo svojom význame nezávisia od pozornosti iných, keď si svoju vlastnú myseľ a z nej vyplývajúce možnosti uvedomia. V takých chvíľach prekonávajú závislosť od konkrétnych predmetov, javov a udalostí vôkol seba a začínajú vnímať svet ako súbor znakov. Prestávajú aj nerozumne konať, lebo to čitateľom neprislúcha.
Ľudské vedomie pripomína oblohu v určitej kvalite. Počas dospievania podlieha náladám ako jarné počasie a niektorí ľudia aj neskôr akoby žili vysoko v horách, ich život je plný vzrušujúcich zvratov, iní sú po celé dni obklopení letným jasom, ďalší zas akoby sa natrvalo ocitli v cudzom chladnom prostredí, na miestach plných skrytých nebezpečenstiev, kam po celé mesiace nedosiahne slnko. Spôsob, akým sa každý človek vo svete prejavuje, sa v plnej miere, a zároveň veľmi presne, do detailov manifestuje už v jeho vedomí. Celý život, aj to, čo ešte len príde, sa ohlasuje v jeho myšlienkach. Vo vlasnom vnímaní je tak každý vystavený poryvom počasia, aké si zaslúži.
Biblický text opisuje, ako bola objavená v dejinách ľudstva azda najefektívnejšia cesta v dosahovaní a distribúcii významu. Podáva svedectvo o tom, ako človek, ktorý sám nič nemal a žiaden úrad nereprezentoval, dokázal utíšiť obrovský hlad ľudí po vlastnom význame, nasýtiť tých, na ktorých sa žiadnych vyberaných jedál, pekných šiat a budov nedostávalo. Keď spolu so svojím bizarným sprievodom plným otrhaných bezmených ľudí prechádzal krajinou, mohol z pohľadu niektorých pripomínať vajce, ktoré sa vybralo na vandrovku. Stačilo však, aby začal hovoriť a diali sa zázraky. Nielen kráľ vo svojom vyzdobenom zámku, každý sa odrazu mohol stať synom božím. Ak sa dovtedy hodnota každého odvíjala od jeho schopnosti víťaziť nad inými, preľstiť a prežiť svojich protivníkov ako Odysseus, odteraz už mohli ľudia jeden druhého uľahčene objať, smrť viac už nebola medzi nimi potrebná a človeku v dosahovaní významu nemohla zabrániť. Stala sa jednoduchou bodkou, o ktorú sa ich slová mohli oprieť.