Svet je nebezpečný, tvrdý a chladný, hovoria rukavice. Ale ony sú na to dobre pripravené, zima ani ostré predmety ich neprekvapia. Rukavice preto vládnu tomuto svetu: dotýkajú sa jemných kožených volantov, biele, bez poškvrny vykúkajú z rukávov smokingov, niekedy len tak ležia, ležérne pohodené na kreslách potiahnutých jemnou kožou, inokedy vytŕčajú z kabeliek plných drobných vecí.

Ešte sú tu iné, robustné rukavice. Pozošívané z kusov hrubej tkaniny a neoporacovanej kože sa po celé dni dotýkajú ťažkých želiez, rozhorúčených držiakov a zaprášených kusov betónu. Silikónové rukavice, také, ktoré neprepustia nič zvonku dovnútra, sú zas v dennodennom kontakte s leptavými kyselinami alebo handrami nasiaknutými špinou. Vecne, takmer ľahostajne sa dotýkajú aj krvi alebo otvorených rán.

Rukavice nezvyknú hrávať na gitare alebo na klavíri, nemaľujú. Nikdy by sa tak ako ruky radostne nezaborili až po lakte do mäkkej hliny. A samozrejme. Rukavice takmer vôbec nič nepíšu, nielen báseň, či filozofickú úvahu, ani poznámku do notesa. Keď potom zaznie hudba, sú to opäť ruky, ktoré jej tlieskajú. Na rozdiel od rukavíc, vždy pôsobia až detsky naivne. Svetu vôkol seba aj napriek drobným poraneniam neprestávajú dôverovať. A preto, rovnako ako v minulosti aj dnes vstupujú do rukavíc bez akýchkoľvek pochybností.  

Aké zneuznané a ohrdnuté by sa mohlo cítiť svetlo, keď dopadá na svet. Aká skromná v porovnaní s miliónmi rokov slnečných dní na Zemi je odozva na ne. Sú tu, samozrejme, rastliny a s nimi bohatá tradícia pestro tvarovaných listov a farebných kvetov otáčajúcich sa za slnkom, potom prekvapené žmurknutia, pohľady do diaľky, či z veľkej výšky, maľby na stenách, obrazy, knihy, ktoré však bez pomoci vždy zhasli, obrazovky, svietiace zvnútra navonok. Predovšetkým je tu však všetko to svetlo ukryté hlboko pod zemou, v telách kedysi živých organizmov, ktoré zachovávajú pamiatku na nespočetné jasné dni stratené v dávnej minulosti. O tom, aké oslnivé boli, sa možno presvedčiť aj dnes, keď niečo z toho začne horieť a oni náhle opäť jasne zažiaria.

Zrak je priamym dôsledkom svetla, nielen toho, ktoré je práve vidieť, ale celých tisícov rokov svetla bez odozvy. Ten, kto dnes niečo vôkol seba pozoruje, je na konci dlhej reťaze nevyužitých príležitostí, podnetov, na ktoré nik nereagoval. Ak má pokračovať, musí, aspoň do istej miery, aj on sám prejsť podobnou cestou. Z pohľadu tých, ktorí ešte stále nič nevidia, zakopáva o kamene, žije čudne, a nevysvetliteľne. Na tom, že je všade tma, sa v minulosti rovnako ako dnes dalo dobre zhodnúť. On však nevyhľadáva zhodu, celým telom reaguje na niečo, čo odpradávna vyvoláva pochybnosti, o čom sa nedá jednoducho presvedčiť. A tak odchádza zdanlivo bezdôvodne, na dobre mienené rady aj naliehavé volanie neodpovedá.