Svet je nebezpečný, tvrdý a chladný, hovoria rukavice. Ale ony sú na to dobre pripravené, zima ani ostré predmety ich neprekvapia. Rukavice preto vládnu tomuto svetu: dotýkajú sa jemných kožených volantov, biele, bez poškvrny vykúkajú z rukávov smokingov, niekedy len tak ležia, ležérne pohodené na kreslách potiahnutých jemnou kožou, inokedy vytŕčajú z kabeliek plných drobných vecí.
Ešte sú tu iné, robustné rukavice. Pozošívané z kusov hrubej tkaniny a neoporacovanej kože sa po celé dni dotýkajú ťažkých želiez, rozhorúčených držiakov a zaprášených kusov betónu. Silikónové rukavice, také, ktoré neprepustia nič zvonku dovnútra, sú zas v dennodennom kontakte s leptavými kyselinami alebo handrami nasiaknutými špinou. Vecne, takmer ľahostajne sa dotýkajú aj krvi alebo otvorených rán.
Rukavice nezvyknú hrávať na gitare alebo na klavíri, nemaľujú. Nikdy by sa tak ako ruky radostne nezaborili až po lakte do mäkkej hliny. A samozrejme. Rukavice takmer vôbec nič nepíšu, nielen báseň, či filozofickú úvahu, ani poznámku do notesa. Keď potom zaznie hudba, sú to opäť ruky, ktoré jej tlieskajú. Na rozdiel od rukavíc, vždy pôsobia až detsky naivne. Svetu vôkol seba aj napriek drobným poraneniam neprestávajú dôverovať. A preto, rovnako ako v minulosti aj dnes vstupujú do rukavíc bez akýchkoľvek pochybností.