Aké zneuznané a ohrdnuté by sa mohlo cítiť svetlo, keď dopadá na svet. Aká skromná v porovnaní s miliónmi rokov slnečných dní na Zemi je odozva na ne. Sú tu, samozrejme, rastliny a s nimi bohatá tradícia pestro tvarovaných listov a farebných kvetov otáčajúcich sa za slnkom, potom prekvapené žmurknutia, pohľady do diaľky, či z veľkej výšky, maľby na stenách, obrazy, knihy, ktoré však bez pomoci vždy zhasli, obrazovky, svietiace zvnútra navonok. Predovšetkým je tu však všetko to svetlo ukryté hlboko pod zemou, v telách kedysi živých organizmov, ktoré zachovávajú pamiatku na nespočetné jasné dni stratené v dávnej minulosti. O tom, aké oslnivé boli, sa možno presvedčiť aj dnes, keď niečo z toho začne horieť a oni náhle opäť jasne zažiaria.
Zrak je priamym dôsledkom svetla, nielen toho, ktoré je práve vidieť, ale celých tisícov rokov svetla bez odozvy. Ten, kto dnes niečo vôkol seba pozoruje, je na konci dlhej reťaze nevyužitých príležitostí, podnetov, na ktoré nik nereagoval. Ak má pokračovať, musí, aspoň do istej miery, aj on sám prejsť podobnou cestou. Z pohľadu tých, ktorí ešte stále nič nevidia, zakopáva o kamene, žije čudne, a nevysvetliteľne. Na tom, že je všade tma, sa v minulosti rovnako ako dnes dalo dobre zhodnúť. On však nevyhľadáva zhodu, celým telom reaguje na niečo, čo odpradávna vyvoláva pochybnosti, o čom sa nedá jednoducho presvedčiť. A tak odchádza zdanlivo bezdôvodne, na dobre mienené rady aj naliehavé volanie neodpovedá.