Spôsob, akým sa ľudia premiestňujú po uliciach, je osobitým druhom neverbálnej komunikácie. Ak majú niekam dôjsť, jednoducho nemôžu inak, musia sa vyjadriť. Začnú, napríklad, zoširoka, v takom prípade nekráčajú do cieľa tou najkratšou cestou, ale vyberú sa povedzme cez park, pristavia sa pri čomsi novom, ochotne postupujú aj veľajšími ulicami. Ich prejav tak získava určitú komplexnosť, ujíma sa rôznych zákutí, výhľadov, pozorne pritom obchádzajú pouličné lampy, zaparkované autá, to všetko ich však, pochopiteľne, od pôvodného cieľa trochu vzďaľuje. Kráčajú dlho, dôkladne, cez cestu prechádzajú nenáhlivo, všímajú si výklady obchodov alebo niečo iné. Pri takomto prístupe sa môže ľahko stať, že ochota zahrnúť do výsledku priveľa podrobností, vyjadriť sa čo najpresnejšie, ich zavedie nesprávnym smerom a oni najprv chybne odbočia, potom začnnú váhať akoby zabudli, kam mal pôvodne namierené, čo chceli povedať.
Čas na ulici pripomína hravého psíka. Pred tými, ktorí sa ponáhľajú, stále uteká, a k tým, ktorí z nejakého dôvodu spomalili, sa po chvíli sám vracia, aby pri nich napokon zostal stáť. Nielen ľudské telo ako veľmi intímne prostredie, ale aj široká zastavaná krajina a vysoká modrá obloha sú dokonale uspôsobené nato, aby sa dokázali pripôsobiť akémukoľvek spôsobu vnímania. Skutočnosť je pripravená dať nám všetkým za pravdu. Pre nahnevaných má pripravené údery hromu, jasnožlté blesky križujúce zamračenú oblohu, pre rozosmiatych dlhé slnečné dni s prevoňaným ovzduším. Podobne ako stúpa alebo klesá hustota kostí v tele v závislosti od toho, či s niečím bojuje, udiera nohami do zeme a rukami povedzme do vreca s pieskom alebo sa vyhýba dotykom a vznáša v bezváhovom stave kdesi na obežnej dráhe, aj otvorený priestor sa dokáže prispôsobiť každému človeku jednotlivo, v závislosti od spôsobu, akým myslí. Vôkol tých, ktorí si pri chôdzi veselo popiskujú okamžite vytvorí množstvo malých vecí a ich humorných kombinácií. Tým, ktorí sa cítia byť na smrť unavení, zas kladie ohľaduplne do cesty drevené lavičky, či aspoň dlhé železné zábradlia a múry, o ktoré sa dá oprieť. V konečnom dôsledku tak hocaký zanedbaný dvor je dostatočne veľkým výsekom sveta nato, aby si v ňom našli miesto akékoľvek úvahy o jeho zmysle.
Sú miesta, ku ktorým si obvykle vykračujeme s chuťou, ale aj také, ktoré vyhľadávame neochotne. Celé to rytmické pouličné dianie sa dá vnímať ako sled energických posunkov. Ľudské počínanie je tak iba zdanlivo plné prekvapení, v skutočnosti sa v ňom už prostredníctvom chôdze určitým smerom dopredu ohlasuje, čo sa stane. Premiestňovať sa v priestore si vyžaduje istým spôsobom svoje úmysly zverejniť. Zatiaľ čo váhavému kroku ľudí na prechádzke zodpovedá skôr dialóg, živá reč, nehybnosť vodičov pohybujúcich sa dopredu vo vymedzených jazdných pruhoch pripomína monotónne deklamovanie náboženských textov. Mesto je vďaka našej prítomnosti v ňom stále plné slov a vecí, vznešených aj celkom ordinárnych. Nebyť budov, ciest, ale aj kľučiek, úchytiek, tlačidiel zvončekov a iných podrobností by vlastne ani nebolo kam ísť, čo povedať. Bez detailov, vyžadujúcich si aj od dospelých ľudí detsky dôverčivé dotyky, by ich chôdza nemala zmysel. Aj vďaka nim je taká pestrá. Iba máloktorý z nás je, našťastie, taký strohý, aby sa po ceste aspoň na chvíľu pri čomsi nepristavil, kamsi v reči neodbočil, podchvíľou na chodníku netrpezlivo nepobehol. Naše správanie sa v uliciach je napriek svojej účelovosti a zdanlivej objektivite až vyčerpávajúco presnou výpoveďou o nás samých. Nech už sa vyjadrujeme o čomkoľvek, pohybujeme ktorýmkoľvek smerom, viac povieme vždy o sebe. Nik z nás vlastne nemusí písať básne. Úplne by stačilo, keby sme uverejnili svoje kráčanie do schodov, otváranie a zatváranie dverí, spôsob, akým miešame cukor v káve alebo odhŕňame si vlasy z čela.