ZDANLIVÁ SKUTOČNOSŤ OZAJSTNÝCH ČINOV
(Gustave Flaubert – Pani Bovaryová)

Ústrednou postavou prózy Gustava Flauberta nie je, ako by sme to mohli čakať po prečítaní prvých kapitol románu, tichý vidiecky lekár, ale jeho krásna manželka. V porovnaní s Charlesom, ktorý stále niečo robí: najprv študuje a neskôr každý deň na koni obchádza pacientov v okolí dvoch francúzskych vidieckych mestečiek, má Emma Bovaryová dosť priestoru uvažovať o sebe a stať sa vďaka tomu ústrednou postavou celého románu. V centre pozornosti umeleckého textu sa tak, po koľký raz už, ocitá postava, ktorá venuje svoj čas literatúre, v jej prípade ľúbostným románom. Akoby bola pendantom ďalšieho dôležitého čitateľa – Dona Quijota. Zdá sa, že by práve ona mohla byť tou, ktorú osamelý rytier vôkol seba tak naliehavo hľadá.

Ale Cervantesov hrdina je iný. Tomuto na všetko odhodlanému pozorovateľovi sa darí povýšiť banálne objekty a situácie na veľkolepú hru, vďaka čomu môže prežiť dobrodružstvo kdekoľvek, podstúpiť to, čo potrebuje, aj na tých najobyčajnejších miestach. Vlastné nadšenie mu dovoľuje všade objavovať niečo zvláštne, vidieť svet taký, aký býva v knihách. Na rozdiel od neho Flaubertova čitateľka nie je spokojná s tým, čo ju obklopuje. Správa sa ako divák rozčarovaný zlým predstavením. Zdá sa jej, že na tom, čo vníma, nenesie žiadnu vinu, a má preto právo žiadať od okolia rovnako veľké gestá, aké poskytuje sentimentálna próza. Arteficiálna monumentalita ľúbostných románov ju sputnáva, nedovoľuje jej čítať aj niečo iné mimo svojich znakov. Žena, ktorá sa nevie „vynadívať na kostýmy, dekorácie, osoby, maľované stromy, čo sa chveli, keď niekto prešiel popri nich, na zamatové barety, plášte, meče, celú tú zdanlivú skutočnosť“, 1 je po tom, čo odloží knihu, nevyhnutne sklamaná, lebo očakáva od živej reči istotu, akú môže poskytnúť iba text. Naozaj spokojná je iba v takom prostredí, kde význam udalostí možno kontrolovať, napríklad v divadle.

Ako pasívny pozorovateľ nedokáže „uveriť tomu, čo sa neprejavovalo v konvenčných formách“ (s. 35). Oceňuje najmä neprirodzené situácie. Nežne ohmatáva krásne atlasové väzby a „oslneným zrakom“ sa díva „na mená neznámych autorov, ktorí sa pod svoje diela podpisovali obyčajne ako grófi alebo vikomti“ (s. 31). Opovrhujúc tým, čo ju obklopuje, prehliada ľudí, ktorí sú jej oddaní a tak ako Justin, malá dcérka či manžel ju ticho obdivujú. Očakávajúc od okolia to, čo si môže poskytnúť iba ona sama, nevenuje pozornosť drobným podnetom, ktoré by ju mohli urobiť šťastnou. Obdivuje monumentálne úkazy. More miluje pre jeho búrky a trávu, iba ak je rámcovaná zrúcaninami. Rada by sa vydávala o polnoci, pri pochodniach. Vyhľadáva dojmy, ktoré by ju strhli, odpútali od toho, čo, ako sa nazdáva, dôverne pozná. V manželstve sa správa prepiato, raz takmer vulgárne, inokedy zbožne. „Želá si zároveň zomrieť i bývať v Paríži“ (s. 47). O vlastné dieťa neprejavuje veľký záujem, ale to jej nebráni túžiť po tom, byť mníškou v nemocnici. Lásku si predstavuje ako búrlivý cit, ktorý prichádza „zrazu, s hromobitím a bleskami ako nejaký uragán“ (s. 75).

Jej prístup k svetu je kolísavý, raz odovzdaný, inokedy priveľmi horlivý. Trpiac nedostatkom očakávaných dojmov, v ňom Emma Bovaryová blúdi. Radšej sa nechá klamať, ako by pociťovala neistotu. Spoliehajúc sa na ľudí a veci, ktoré si to nezaslúžia, prehliada to, čo naozaj potrebuje. Aj vo vzťahu k svojim milencom však napokon pociťuje rovnakú prázdnotu ako v manželstve. Banálnosť a nuda, pred ktorými uniká, ju napokon dostihnú. A tak aj cesta za jedným z nich, od ktorej „si neprestajne sľubovala hlbokú blaženosť“, ju núti priznať si, že „necítila nič neobyčajného“ (s. 204). Kým ona postupuje vo vzťahu k mužom mechanicky, vychádzajúc z kníh a teórií, ktoré vo veci lásky pokladá za správne, jej manželovi, ktorý nad tými istými románmi zaspáva, sa darí z celkom obyčajných vecí získať omnoho viac potešenia. Zatiaľ čo ona sa usiluje dozvedieť, čo vlastne v živote znamenajú slová „blaho“, „vášeň“ a „opojenie“, ktoré sa jej v knihách videli také krásne, on nachádza radosť v maličkostiach: v spôsobe, akým sa jeho manželka skláňa nad papier pri kreslení alebo v rýchlosti, s akou počas hry udiera na klávesy klavíra, či v pohľade na jej slamený klobúk zavesený na obločnej kľučke alebo na guľôčky, ktoré uhnietla z chlebovej striedky.

Predmetom tohto románu, ukazuje sa, nie je svet ako taký, ale rozdielne predpoklady jeho vnímania. Gustave Flaubert sleduje rozmanité spôsoby, akými ľudia chápu to isté. Rozdiely objavuje najmä v miere osobnej iniciatívy voči konkrétnym, zdanlivo málo reprezentatívnym maličkostiam, ktoré sa týkajú iba jednotlivého človeka, a prebiehajú preto takmer nepovšimnute. Názor, ktorý nachádza oporu v sentimentálnej próze, je vysoko konvencionalizovaný až schématický, vedený utilitárnymi dôvodmi. V úplnosti ho reprezentuje vedomie Emmy Bovaryovej, ktorej „duch, pri všetkom rojčení praktický, mal rád kostol pre kvety, hudbu pre slová, romance a literatúru pre vášnivé vzruchy“ (s. 32). S pomocou sentimentálnych kníh môže Emma Bovaryová zavádzať samu seba. Unikajúc pred pochybnosťami, stotožňuje sa s úspešnými predstaviteľkami takýchto textov, lebo sa chce podieľať na ich jednoznačnosti. Svojou vecnosťou jej ľúbostné romány dovoľujú kontrolovať vlastné vnímanie. V porovnaní so svetom, voči ktorému sú modelom, predstavujú určité východisko, lebo špecifickým spôsobom ohraničujú množstvo toho, čo môže byť myslené.

Emma Bovaryová bezvýhradne dôveruje výpravným scénam, bohatým dekoráciám a ornamentom, inscenovaným udalostiam, vo svojom vzťahu k svetu závisí od zdanlivo zaručenej hodnoty týchto vecí. Neuvedomujúc si vlastné kompetencie, cíti sa byť v spôsobe, akým chápe, závislá od objektu. Zmýšľanie o ňom nemá vo svojej moci, a tak dojmy, ktoré vyhľadáva, sú pre ňu nerozlučne späté s istými slovami a predmetmi, podmienené presne definovaným prostredím. Má dojem, „že šťastie sa akiste rodí na niektorých miestach na zemi, tak ako rastline sa darí iba v určitej pôde a všade inde hynie“ (s. 33). Zdá sa jej, že radovať sa možno iba „na balkóne švajčiarskeho domčeka“ alebo „vo švédskom letohrádku“ (s. 33) a „dlhé objatia, slzy stekajúce pri lúčení...“ sa nedajú oddeliť „od balkónov veľkých kaštieľov..., od budoárov s hodvábnymi záclonami a hrubým kobercom, od stolíkov plných kvetov, od lôžok na pódiu a ani od trblietavých drahokamov a livrejí so šnúrami“ (s. 46). Keďže si svoje vlastné pocity vysvetľuje ako výsledok pôsobenia vonkajších vplyvov, napriek relatívnemu pohodliu často trpí nudou a formálnym nedostatkom. Ako herec, ktorý dokáže hrať len v divadle, aj ona vie byť sama sebou iba za určitých okolností. Správa sa tak, akoby si vlastné dojmy musela kupovať, objednáva množstvo ozdobných predmetov, o ktorých čítala v románoch: gotické kľačadlo, vzácne látky, cestovné potreby, ktoré nepoužije. V túžbe prežiť čosi neopakovateľné, veľké, nakupuje drahé a celkom zbytočné veci, hromadí kulisy, jej vyznania milencovi však celkom príznačne končia spolu s listami iných žien v starej škatuli od remešských suchárov.

Nielen ústredná postava, ale ľudia ako takí v tomto texte pripomínajú nehybné predmety, napríklad „pohrebný záves na dverách“ ( s. 81). Ani netušia, ako veľmi sa svojou schopnosťou zostávať zamyslene stáť na veci podobajú. Ich myšlienky a činy v texte možno sledovať podobne ako iné objekty: svadobný stôl, „biele kalikové záclony, obrúbené červenou lemovkou“, kyvadlové hodiny, „žltozelené tapety, na vrchu okrášlené girlandou bledých kvetov“ alebo „kabát s malým golierom“ a „pár kožených gamaší, pokrytých ešte zaschnutým blatom“ (s. 27). Ľudia, ako ich vidí Gustave Flaubert, radi snívajú, jeden z nich si dokonca „v duchu zariadil byt“ (s. 87). Či už v obavách alebo s radosťou - často myslia na budúcnosť, existujú do značnej miery iba vo svojich predstavách, v mysli. Pohybujúc sa uprostred bohato tvarovanej kultúry, zostávajú v zajatí toho, čo vidia. Aj napriek rozmanitosti, ktorú evidujú, sú oklamaní, hypnotizovaní vlastnými predstavami, lebo nevedia, že si ich myslia. Pripomínajú návštevníkov študovní, ktorí sa do tej miery pohrúžili do kníh, až zabudli, že čítajú.

"Slovo,“ hovorí Wilhelm von Humboldt, „núti počúvajúceho vytvoriť pojem vlastnými silami." 2 Flaubertov text možno v tomto duchu chápať ako intenzifikáciu noetickej funkcie. Emmu Bovaryovú predstavuje na pozadí prehliadaných a nedocenených javov, z ktorých každý mohol byť pre ňu dôležitý. Upozorňuje na mentálny, tvorivý charakter ľudskej situácie. Byť rozumný značí pozorovať a hodnotiť, už nielen existovať, ale čosi sám pre seba znamenať. „Pro člověka,“ konštatuje Ferdinad de Saussure, „přirozená není mluvená řeč, ale schopnost vytvářet jazyk, tj. systém zřetelných znaků odpovídajících zřetelným idejím.“ 3 Gustave Flaubert vo svojej próze necháva prevládnuť opis, lebo predmetom jeho záujmu nie sú veci alebo ľudia, ale ich význam, zdanlivá skutočnosť ozajstných činov. Postavy v tomto románe nie sú obklopené tým, čo „je“, ale sumou toho, čo chápu, nežijú vo svete faktov, ale vzťahov, uprostred jazyka. Predmetom záujmu tohto autora je schopnosť ľudí vnímať, tvoriť predstavy, uvedomovať si svet a seba. Odhodlaní hovoriť, zdôverujú sa jeden druhému, ale aj psovi, polenám v kozube a hodinovému kyvadlu. Vedia ich zaujať nielen slová, ale i do žerava rozpálené kliešte, dážď, hrkot okovaných kolies. Spomínajú na dávnych známych, ale i na svietniky, žasnú nad vetami aj nad nehybnosťou nábytku a pokojom vecí.

Svet, ako ho vidíme, nás zvyčajne necháva ľahostajnými, lebo nevieme, že sme jeho tvorcami. Ťažko merateľný, sotva postrehnuteľný spôsob, akým sa nám jednotlivosti v ňom prihovárajú, je dôležitejší než predmety samotné. Opisujúc prázdne sudy, vyradené poľnohospodárske náradie, ale aj množstvo iných „zaprášených vecí, pri ktorých sa nedalo uhádnuť, na čo boli“, 4 Gustave Flaubert predstavuje ľudskú situáciu ako neustály tvorivý problém. Nazeraná z pohľadu jednotlivca má otvorený, viac substantívny ako slovesný charakter. Znamená príležitosť ocitnúť sa uprostred množstva jednotlivostí, z ktorých každá, nech už je to spôsob zastrihnutia nechtov alebo zaborenie prstov do čalúnenia lóže, môže byť dôležitá. Predmety a javy ho zaujímajú do tej miery, do akej sú schopné čosi znamenať. Ich úlohou nie je iba distribuovať určité predstavy, ale umožniť, aby boli vytvorené. V rámci románu sa schopnosť slov čosi znamenať zvyšuje. Vďaka tomu aj veta „na večeru mali kúsok teľaciny so šťaveľom“ (s. 43) nadobúda nečakaný význam. Tematická vrstva, ktorú väčšinou v próze identifikujeme, tu akoby chýbala. Recepcia, ktorú reprezentuje Emma Bovaryová, zbožňujúca príbehy, „čo majú spád“ (s. 63), v tomto texte nenachádza veľkú oporu. Na arteficiálny charakter diela sme počas čítania upozorňovaní tak, že niektoré slová v ňom sú vysádzané kurzívou. Flaubertova próza je tak vhodnou príležitosťou uvedomiť si vnímanie samotné. Vyznačuje sa osobitou akcentáciou pozornosti. To, čím sme obklopení, predstavuje ako dôsledok nášho pohľadu. Svet podáva už nie ako súbor definitívne určených vecí, ale vzťahov, nevidí v ňom iba východisko a oporu zmyslového zaujatia, ale metodologický problém. Gustave Flaubert nám umožňuje uvedomovať si veci a deje pomalšie. Spolu s ním môžeme sledovať ich rastúci význam. Ako príklad možno uviesť podrobný opis zvláštnej čiapky Charlesa Bovaryho.

Patrila medzi tie zložité prikrývky hlavy, v ktorých sa nájdu prvky baranice, hulánskej čiapky, okrúhleho klobúka, vydrovky alebo nočnej čapice, slovom, medzi tie žalostné predmety, čo nemou ošklivosťou zapôsobia tak hlboko ako tvár idiota. Bola oválna, spevnená kosticami a začínala sa obrubou z troch pruhov, podobných klobásam; potom sa striedali kosoštvorce zo zamatu a králičej kožušiny, oddelené červenými pásikmi, ďalej prišlo čosi ako vrecko, ktoré sa končilo mnohouholníkom, podloženým lepenkou a zložito podšitým šujtášom; z neho visel na tenučkej šnúrke strapček zo zlatých nitiek v podobe žaluďa. Bola nová; štítok sa ligotal (s. 7 – 8).

Pozornosť, akú autor venuje opisu novej, zložito zdobenej pokrývky hlavy mladého Charlesa chvíľu predtým, ako padne na zem a celá trieda sa pustí do smiechu, nie je samoúčelná. Dokumentuje zviazanosť ľudských osudov s ich elementárnymi podrobnosťami. Upozorňuje na možný závažný dosah maličkostí, zdanlivo banálnych javov. Každodennosť predstavuje ako súbor množstva podnetov, ktoré zvyčajne zostávajú nepovšimnuté. Demonštruje skutočnosť, že schopnosť reálnych objektov čosi znamenať nemôže byť stanovená raz a navždy, lebo závisí od pozornosti množstva konkrétnych ľudí. Hneď od počiatku, na prvej strane románu, sme tak konfrontovaní s vnímateľným svetom ako sumou prekvapujúco veľkého počtu detailov a jemných rozlíšení. Je zrejmé, že autor tohto textu má zmysel pre eleganciu drobných, sotva postrehnuteľných súvislostí, pre ten subtílny spôsob samozrejmej nehybnosti, s akým sa pre nás stávajú dôležitými šaty, budovy alebo jednotlivé časti ľudského tela.

Vo svojej próze systematicky zachytáva rozmanité podrobnosti: kvapky vody, škáry v dreve, muchy na stole alebo drobné kropaje potu, všíma si, “ako sa pohybujú kovové krúžky po žŕďkach postele” (s. 15), registruje potešenie, s akým si Emmin otec mieša kávu s koňakom. Jeho pozornosť pútajú elementárne okolnosti ľudských činov, také situácie, ktoré sú evidentné až pri nezvyčajne vysokom rozlíšení, a preto prebiehajú zväčša nenápadne a zostávajú nedocenené. Pozorne zaznamenáva skutočnosť, že Charles Bovary v detstve rád pomáhal pri zvonení, aby sa tak mohol zavesiť “celým telom na povraz” (s. 11), všíma si, aký veľký význam má pre hráča domina príležitosť “klopkať malými kockami z baranej kosti s čiernymi bodkami” (s. 12 – 13), s akým až takmer zmyselným rozrušením môže byť spojené obyčajné stlačenie kľučky na dverách. Vysoké vidí ako neoddeliteľne späté s nízkym, mnohotvárne podoby správania ľudí sleduje v úzkej spätosti s faktom ich telesnosti. Uvedomujúc si nevyhnutnú súvislosť vznešených predstáv s ordinárnymi predmetmi, vecičkami sveta, zaznamenáva prelínanie vyznaní lásky svojich postáv s banálnymi prejavmi ich materiálnej podoby.

Gustave Flaubert vo svojej próze zhromažďuje podrobný súpis elementárnych okolností zrozumiteľnej existencie. Zachytáva najmä také situácie, v rámci ktorých sa ľudské telo redukuje na znak. Všíma si privoľný golier košele odhaľujúci “kožu medzi nákrčníkom a hrdlom”, naliehavosť, s akou “konček ucha vykúkal spod kučery vlasov” (s. 75), celkom osobitú, možno povedať systematickú pozornosť však venuje ľudským prstom a nechtom, a to až do tej miery, že osudy hlavnej postavy by bolo možné nahradiť opisom jej manikúry. Emmine “bledé nechty”, “lesklé, na koncoch úzke, čistejšie než dieppska slonovina a ostrihané do mandľového tvaru” (s. 16), prekvapia Charlesa pri jeho zoznámení sa s budúcou manželkou. Mnohoznačné, plné neresti ich možno zazrieť v divadle, vo chvíli, keď nimi hlavná predstaviteľka, unesená mužom na javisku, “škrabkala zamat v lóži” (s. 162). Polámané ich zas možno vidieť v závere prózy, hneď po tom, ako zúfalá, sklamaná a všetkými odmietnutá s priveľkým chvatom otvára zámku. Je zrejmé, že to, čo sa tak nástojčivo manifestuje v súkromnom telesnom mikrosvete ústrednej postavy, nie sú správy z periférie, ale fragmenty vnímateľnej skutočnosti, na ktorých ako na modeloch možno sledovať celý jej príbeh. Nezvyčajne presná informácia o tom, že “minula za mesiac štrnásť frankov za citróny na čistenie nechtov” (s. 92), je v tomto zmysle dôležitá.

Štíhle a bledé nechty Emmy Bovaryovej akoby o nej prezrádzali viac, než môže povedať ona sama. To, po čom túžila, sa stáva zreteľným vo chvíli, keď si uvedomíme, ako detsky radostne “prstom odtískala široké vytapetované dvere” v divadle (s. 160) alebo “končekom prsta prechádzala sa na mape po hlavnom meste” (s. 45), že ju na Leónovi spočiatku zaujali práve jeho nechty, “dlhšie, ako bolo zvykom v Yonville” (s. 70), a aj prvé spoločné chvíle budúcich milencov sa odohrávali mlčky, takmer bezmyšlienkovite: on “krútil v prstoch slonovinové puzdro” a ona “pichala ihlou alebo kedy-tedy nechtom skladala záhyb na plátne” (s. 78). To, čím bola Emma Bovaryová, akoby sa celé koncentrovalo v tých najvzdialenejších priestoroch jej materiálnej existencie, na miestach, kde, v podobe štíhlych prstov zakončených dlhými nechtami predĺženými ihlou takmer do jediného bodu, jej ruka osamelo ústi do priestoru. Práve tu, kde sa jej telo zahnané do krajnosti ako v divadle zužuje na minimum a prenikavo končí, ona sama nadobúda postavenie znaku. Dramatický osud a rozporuplnú povahu ústrednej postavy, jej ochotu prinášať v mene určitej predlohy aj tie najvyššie obete tak možno v texte sledovať hneď od začiatku, vo chvíľach, keď “šila, pichala sa do prstov, potom si ich dvíhala k ústam a sala krv” (s. 16).

Nielen protagonistka románu, aj iné postavy poznajú rozkoš snenia, Emma Bovaryová je však hlavným reprezentantom tohto úsilia. Spomedzi všetkých ona jediná trvá na tom, aby sa uskutočnili knihy, a je verná určitej, i keď sentimentálnej predstave. Svoju rolu napĺňa do dôsledkov a posledných päť frankov hádže slepcovi, ktorého odpudivá tvár s dvomi prázdnymi jamkami miesto očí, s živým mäsom, čo z nich viselo, ju vždy ľakala. Ako pravý rytier je ochotná skôr zomrieť, než pripustiť, aby isté pojmy nemali zmysel. Emma Bovaryová verí tomu, že slová môžu niečo znamenať, ľudia vôkol nej však hovoria najmä preto, že si na to zvykli. Táto sentimentálna čitateľka je odhodlaná stretnúť človeka, akého vôkol nej niet. Je zrejmé, že by ho vedela pochopiť, aby ho však mohla nájsť, na to musí byť celkom sama, lebo ten muž je iba predstavou. Hoci veľmi túži po tom, aby bol svet taký ako v knihách, napokon ich predsa musí odložiť. Jej partneri nie sú ochotní plniť svoju úlohu rovnako odhodlane, ani jeden nie je ochotný dlhodobo ju vidieť takú, akou túži byť.

Snaha Emmy Bovaryovej riadiť sa v láske textom v konečnom dôsledku vyznieva rovnako absurdne ako úsilie jej manžela s pomocou odbornej medicínskej literatúry vyrovnať “konskú nohu” sluhovi z hostinca. Túžiac po živote románových postáv, zosobňuje tragiku svojej fyzickej ohraničenosti. Vlastná telesnosť ju obťažuje ako hrozivý žobrák, ktorý sa chytá koča pri jej cestách za milencom. Vstupuje do jej vznešených gest rovnako neodbytne, ako sa do Rodolphových ľúbostných vyznaní počas poľnohospodárskej výstavy miešajú útržky správy o chove dobytka. Emmin osud v tom pripomína príbeh slečny de la Valliére, s ktorým sa stretla ešte ako dieťa na maľovaných tanieroch v hostinci – vysvetľujúce texty boli vtedy kde-tu prerušené, zoškrabané nožmi a vidličkami. Aj ona chvíľu predtým, ako si vkladá do úst arzenik, počuje spoza tenkej steny štrngot príborov z jedálne.

Neschopnosť splácať dlhy nezabráni Emme Bovaryovej uvažovať po svojom. Nesiaha na knihy, ktoré ju až doteraz viedli, ale ničí vlastné telo. Sklamaná každodennou skúsenosťou sa od neho definitívne odvracia. Jej sémantická disponovanosť prejavujúca sa už predtým na konci nechtov, tak dramaticky narastá. Emma Bovaryová z vlastného rozhodnutia nasleduje svoje prsty. Ona, voľakedy obdivuhodne krásna, prechádza premenou. Ako v rozprávke postupne stráca pôvodný tvar, aby sa stala iba znakom. Vo veľkých bolestiach ustupuje na perifériu vlastnej fyzickej existencie, postupne opúšťa svoje telo. Toto znehybnenie, zbavenie sa všetkého zbytočného ju oddeľuje od ostatných postáv. Iba táto žena je v románe sama do tej miery, že umiera. Nič netušiac, stáva sa tým, po čom po celý čas túžila. Natrvalo sa ocitá v knihe. Ona, ktorá oddane čítala romány, je odrazu sama schopná čosi znamenať.

Zvláštne bolo, že hoci Bovary ustavične myslel na Emmu, zabúdal jej podobu; a zúfal si, keď cítil, ako mu jej obraz uniká z pamäti, hoci sa všemožne usiloval ho zadržať. Jednako, každú noc sa mu o nej snívalo; bol to vždy rovnaký sen: približoval sa k nej, ale keď ju chcel objať, rozpadla sa mu v náručí na prach (s. 250).

V centre pozornosti Gustava Flauberta je žena, ktorá túži po istote iba o čosi viac než väčšina ľudí. Mohlo by sa zdať, a spočiatku tomu všetko nasvedčuje, že by bolo správnejšie sústrediť sa na jej manžela. Emma Bovaryová je však protagonistkou románu plným právom, keďže spomedzi zúčastnených postáv má práve ona najviac príležitostí dokumentovať vlastnú ilúziu, reprezentovať bezvýchodiskovosť toho vnímania a prístupu k svetu, ktorý nie je vlastný iba jej. Možno povedať, že získava na význame do tej miery, do akej stráca materiálnu podobu. Tragická smrť dáva tejto postave definitívny tvar. Koniec robí jej osud čitateľným. Spôsobuje, že schopnosť Emmy Bovaryovej čosi znamenať sa zvyšuje. Ľudské telo sa v príbehu tejto krásnej ženy predstavuje ako strhujúca, zároveň však nie veľmi spoľahlivá opora našich predstáv. Je zdrojom veľkého uspokojenia a neistoty zároveň. Závislosť od jeho premenlivého faktu možno obmedziť azda iba presunutím ťažiska do samotnej mysle, ktorá nehľadá vyrovnanosť mimo seba, ale vo vlastnej schopnosti tvorivým spôsobom čeliť akejkoľvek situácii.

Fyzická podoba Emmy Bovaryovej sa tak v predstavách jej manžela rozpadá na prach, ale predmety, ktorým bola nablízku, sú schopné pre neho jej prítomnosť aktualizovať. Ona už žiadne veci nepotrebuje, ale to, že nimi bola dennodenne obklopená, zostáva, tento fakt sa ukazuje byť dôležitejší ako predmety samotné a ich pôvodný účel. Charles Bovary sa chodieva pozerať na šaty nebohej manželky, sadá si oproti jej prázdnemu kreslu. Jeho predstavivosť nachádza oporu v rovnako drobných veciach ako za jej života: pri pohľade na skrinku so šitím, na stužku, čo sa niekde povaľovala, ba i na špendlík, ktorý ostal v štrbine stola. Takmer všetok inventár domu musí predať, aby uhradil dlžoby, manželkinu spálňu však necháva nedotknutú. Akoby jej tak nevedomky z drobností, ktoré by si ona sama sotva všimla, staval sochu.

POZNÁMKY

1 Flaubert, G.: Pani Bovaryová. Bratislava, Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry 1964, s. 162.
2 Humboldt, W. von: O rozmanitosti stavby ľudských jazykov a jej vplyve na duchovný rozvoj ľudského rodu. Bratislava, Veda 2000, s. 135.
3 Saussure, F. de: Kurs obecní lingvistiky. Praha, Odeon 1989, s. 47.
4 Flaubert, G.: Pani Bovaryová. Bratislava, Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry 1964, s. 27.