V próze Astrid Lindgrenovej Pipi Dlhá Pančucha vystupuje veľa rozmanitých postáv: policajti a zlodeji, rodičia i deti, vznešené dámy aj pouliční bitkári či cirkusoví artisti. V ich správaní sú celkom pochopiteľné rozdiely. Mimo tohto súboru diferencií sa však v texte možno stretnúť aj s takými postojmi, ktoré sa výrazne vymykajú zo zvyčajných stereotypov. Ich predstaviteľkou je protagonistka celej prózy - Pipi Dlhá Pančucha. Toto dievča si počína neobyčajne zvláštne, spôsob, akým uvažuje, akoby nebol objektívne podmienený. Zatiaľ čo ostatné postavy sú viazané pravidlami svojej úlohy: zlodeji myslia a konajú spôsobom, akým ľudia tohto druhu zvyknú postupovať, a žiaci na výlete sa zas správajú ako deti za rovnakých okolností, u Pipi je to inak. Jej funkcia v texte nie je jednoznačne identifikovateľná: vie deťom navariť a napiecť ako starostlivá matka, aj ich učiť ako učiteľka, súčasne sa s nimi hrať ako dieťa, aj ich ochrániť ako policajt. Úlohou požiarnikov je to, čo ona vykoná len tak, v jedno nedeľné popoludnie, keď nevie, čo robiť. Na rozdiel od nich je však Pipi "záchrankyňou životov", len keď treba. viac
ĽUDSKÉ TELO UPROSTRED PODROBNOSTÍBásnické texty Jána Ondruša neustále vyvolávajú úvahy o ich možnom význame. Jednu z príčin nezvyčajného, často expresívneho vyznenia týchto básní možno vidieť v postavení, aké v nich zaujímajú obrazy rozličného telesného utrpenia. Dá sa povedať, že ľudské telo je v textoch tohto autora ustavične podrobované skúškam: raz je rezané nožom, inokedy prešívané šijacím strojom alebo prerastané drôtom. Opisy rozličných telesných zranení, ako je rez črepinou, ostrím, tŕňom, ihlou a následná chrasta alebo stopa, akú dokáže na pokožke zanechať vlas, istým spôsobom vrcholia vo výhľadoch do vlhkej zeme hrobov, v ktorej sa s definitívnou platnosťou strácajú fyzické proporcie a odlišnosti a neživé telá tu už voľne splývajú, pripomínajúc „závity spojitej nádoby" (Nemecká prehliadka ). viac
VEDOMIE SEBA SAMÉHO AKO TVORIVÝ AKTZačiatkom dvadsiateho storočia bolo v uliciach starého Lisabonu vídať nevýraznú postavu muža, akých boli v tom čase stovky: celý v čiernom, s pohľadom ukrytým za sklami okuliarov. Asi takto, aj niekoľko ráz za deň, míňali Fernanda Pessou jeho súčasníci na schodoch, u holiča, v kaviarni alebo v obchodnej kancelárii, kde spoľahlivo evidoval čísla objednávok. Iba niektorí z nich však mali toľko prezieravosti, aby ho rozoznali od ostatných a za banálnym výzorom úradníka vytušili výnimočnú osobnosť. viac
ZDANLIVÁ SKUTOČNOSŤ OZAJSTNÝCH ČINOVÚstrednou postavou prózy Gustava Flauberta nie je, ako by sme to mohli čakať po prečítaní prvých kapitol románu, tichý vidiecky lekár, ale jeho krásna manželka. V porovnaní s Charlesom, ktorý stále niečo robí: najprv študuje a neskôr každý deň na koni obchádza pacientov v okolí dvoch francúzskych vidieckych mestečiek, má Emma Bovaryová dosť priestoru uvažovať o sebe a stať sa vďaka tomu ústrednou postavou celého románu. V centre pozornosti umeleckého textu sa tak, po koľký raz už, ocitá postava, ktorá venuje svoj čas literatúre, v jej prípade ľúbostným románom. Akoby bola pendantom ďalšieho dôležitého čitateľa – Dona Quijota. Zdá sa, že by práve ona mohla byť tou, ktorú osamelý rytier vôkol seba tak naliehavo hľadá. viac
PREMENA PIERRA BEZUCHOVAV záverečných častiach románu Vojna a mier Lev Nikolajevič Tolstoj venuje pozornosť dramatickým osudom jednej z hlavných postáv - Pierrovi Bezuchovi, ktorý v preoblečení zostáva v opustenej Moskve, aby sa pokúsil zastreliť Napoleona. Pre podozrenie z podpaľačstva ho však Francúzi zatknú. A práve tu, v nepriateľskom zajatí, tento hrdina, dovtedy tápavý a neistý, neúspešne hľadajúci v priebehu celého textu zmysel okolitého diania, náhle objavuje odpovede na dovtedy neriešiteľné otázky, nadobúda vnútorný pokoj a vyrovnanosť, ktorá mu neskôr umožňuje po druhýkrát sa oženiť a žiť šťastne. viac
PODOBA AKO NAPLNENIE POVINNOSTIÚryvok Homérovho eposu zachytáva stretnutie Odyssea so svojou manželkou. Nejde však o zvyčajný spôsob zvítania sa dvoch blízkych ľudí, navyše odlúčených od seba po dlhé roky. Penelope sa jej manžel, napriek dojatiu, nechce dať spoznať, čo napokon vedie k paradoxu: musí hovoriť o sebe v treťej osobe ako o komsi cudzom, koho iba stretol, a Penelopa zas plače za svojím mužom, aj keď sedí hneď vedľa neho. Odysseova pevná rozhodnosť bráni tomu, aby si manželia padli do náručia. Namiesto prirodzených dotykov hovoria spolu spôsobom, akoby bola medzi nimi neprekonateľná vzdialenosť. viac
K VÝZNAMU VIDITEĽNOSTI V KLASICISTICKEJ PREDSTAVE KRAJINYÓdická báseň Juraja Palkoviča venovaná hore Sinec je jedným z textov, ktoré dovoľujú nahliadnuť do vysoko štylizovanej krajiny slovenskej klasicistickej poézie. Obraz vrchu, ktorý sa ľahko vznáša nad okolím, aby bezprostredne nato pevne stál uprostred iných, nie je jednoduchý. Svojimi rozmermi pripomína hrozivého obra a vzápätí starostlivú matku uprostred svojich detí. Pohľad, ktorý ponúka, pôsobí nadnesene. Nie je ľahké sa s ním stotožniť. S každým veršom sa čoraz viac vymyká skúsenosti s otvorenou krajinou. Palkovičova báseň pôsobí dokonalo, a preto chladne ako neživá vec. Ideálny svet, ktorý predstavuje, nevytvára dostatok príležitostí, aby sme sa ho mohli zúčastniť aj inak, než v úlohe divákov.viac
O TRVALEJ RADOSTILucius Aeneus Seneca, autor filozofických rozpráv, ale i tragédií, vo svojich spisoch venoval pozornosť zväčša etickým a prírodovedným otázkam. Ak by však vytvoril iba tieto diela, nemali by sme pravdepodobne dôvod pripomínať si ho viac než iných súdobých mysliteľov, s menami ktorých sa možno stretnúť v slovníkoch alebo encyklopedických príručkách. Zdá sa to byť prekvapujúce, ale najdôležitejšími sa s odstupom času nejavia Senecove odborné práce alebo drámy či jeho priama účasť na chode rímskeho cisárstva v čase vlády Caligulu, Claudia a Nera, ale súbor listov, ktoré v rokoch 63 a 64 napísal Luciliovi Iuniorovi. viac
K POETIKE PREMENY POSTÁV V ĽUDOVÝCH ROZPRÁVKACHĽudové rozprávky si v rámci umeleckej literatúry zachovávajú osobitý význam. Sú pre ne charakteristické špecifické druhy postáv a situácií, vďaka ktorým je tento druh rozprávania vo všeobecnosti ponímaný ako archetyp prózy vôbec. Osobitne množstvo nezvyčajne stvárnených bytostí – duchov, šarkanov, stríg, strigôňov, čiernych paničiek, trpaslíkov a obrov – dokumentuje zmysel takýchto narácií pre neurčitosť až bizarnosť výrazu, úsilie konštituovať aj také predstavy individuality, ktoré svojou formálnou originalitou, tvarovou nestálosťou a výnimočnosťou navodzujú stav významovej neohraničenosti a nejednoznačnosti.viac
ĽAHKÉ OBRAZY V ŤAŽKOM SVETE