Veľká Británia je príkladom dôsledne jazykovo organizovanej krajiny. Znamená to, že v nej už nezáleží na farbe pleti, pohlaví, na tom, či má človek na hlave turban alebo niečo ešte zložitejšie, dôležité je, ako hovorí po anglicky. Prihlásenie sa k určitému akcentu predstavuje identifikáciu s určitou spoločenskou triedou a s istým spôsobom života, v prípade Škótov s hrdým národom a jeho osobitou kultúrou. Výsledkom precíznej verbálnej hierarchizácie sú celé mestá plné odlišných spôsobov prejavu a viac alebo menej upravenej artikulácie. Možno tu nájsť veľké priemyselné aglomerácie s bohatou tradíciou úsečných výrazov, útulné mestečká plné ľudí na dôchodku uhladene konverzujúcich počas hry kriketu alebo prímorské letovisko Brighton, domov sebavedomých čajok, alternatívnych umelcov aj víkendových opilcov, v ktorom sa odlišnosti v spôsobe vyjadrovania, inde tak prísne udržiavané, takmer stierajú. Ako na prehľadne usporiadanom pracovnom stole s pravítkami, kružidlami, jasne odlíšenými obalmi a farebnými papiermi v zásuvkách sú v anglickej krajine cestovateľovi k dispozícii dlhé priamky ciest s kruhovými križovatkami, udržiavané chodníky, aleje, oplotené železničné trate, presne naprojektované dopravné kanály s loďami stále tých istých rozmerov, úzke priechody cez súkromné pozemky, aj vstupy na ohradené lúky plné voľne sa pasúcich kráv i oviec a premyslené mestské štvrte, pripravené nenásilne usporiadať akokoľvek zmätené životy svojich obyvateľov. V krajine a vo vedomí sa dôsledne rešpektujú hranice. Neopakovateľná dôstojnosť hodná ochrany a záujmu sa veľkoryso pripisuje nielen ľuďom, ale aj zvieratám a rastlinám.
Angličtina je typickým predstaviteľom analytického prístupu k tvorbe slov. Každé z nich je relatívne samostatným celkom a predstavuje jednu kocku z veľkej stavebnice, s pomocou ktorej sa dajú jednoducho vytvárať aj rozsiahle texty. Hravý a konštrukčný charakter tohoto jazyka kontrastuje s vitálnou premenlivosťou slovenčiny, ktorej slová akoby vyrastali v dlhých trsoch viet jedno z druhého. Pri zmene jediného sa musia vždy trochu pozmeniť aj tie ostatné. Zatiaľ čo v angličtine je zreteľná ambícia komunikovať jeden význam jediným na to určeným slovom - jedinou “kockou", v slovenskej vete: "Stará pani Nováková odišla", sa tá istá skutočnosť, teda že máme na mysli ženu, musí vyjadriť nielen v slove "pani", ale aj vo všetkých ostatných slovách, ako keby ženy inak odchádzali a starli, akoby tento jediný fakt významne ovplyvňoval aj ich ďalšie vlastnosti a charakteristiky. Dôsledky rozdielov vo formálnej stavbe u oboch jazykov sú závažné, najmä pokiaľ si uvedomíme, že angličtina vytvorila aj určitý člen. Toto krátke, napohľad prázdne slovo umožňuje ľuďom udeliť javom vôkol seba nezvyčajnú stálosť, stabilizovať ich vo vedomí ako vo fotografickej vývojke.
Stačí krátky pobyt na upravenom anglickom vidieku a je jasné, že žiaden jazyk nepredstavuje, ako sa to niekedy tvrdí, súbor nástrojov, ale skôr určitým spôsobom vymedzený priestor ideálnych objektov a pravidiel, v ktorom existujeme už nie ako fyzické, ale nehmotné, mysliace bytosti. Život každého človeka je logickou, rokmi sledovateľnou projekciou jeho vlastného, viac alebo menej zmäteného chápania jazyka, ako na modeli na ňom možno demonštrovať konkrétne slová a vety. Veľká Británia je z tohoto pohľadu priam dokonale uspôsobená naplniť ambíciu vnímať veci jasne, upravene, dôstojne, no bez pátosu. Pristupovať k svetu takýmto spôsobom návštevníka učia všetci: policajt, ktorý mu ochotne ukážu cestu, usmievavá obsluha pri pokladni, náhodní okoloidúci, keď vyslovujú svoje krátke ospravedlňujúce formulky už pri letmom náznaku nezamýšľaného dotyku, ale aj ulice plné opakujúcich sa tvarov. Ľudia aj dvere zjemnené sklenou vitrážou sa v nich na cudzích obracajú rovnako ohľaduplne. Anglická krajina, plná povznášajúcich výhľadov do diaľky, harmonicky na seba nadväzujúcich pasienkov, ciest, ale i mohutných korún stromov nad stovky rokov strihanými trávnikmi a labutí v tesnej blízkosti útulných hostincov s pivom takmer bez peny, je dokonalým stelesnením stáročiami zjemňovaných komunikačných foriem a postupov. Naučiť sa ich chápať sa dá nielen v rámci prípadných konverzácií, ale aj počas nedeľnej prechádzky.
Atomizovaná, prirodzene vecná povaha života v angličtine zreteľne vystupuje do popredia v podobe všadeprítomných tehlami obložených múrov, ktoré by možno nejeden slovenský stavebník pokladal za správne prekryť omietkou. Skutočnosť, že dom pozostáva z množstva jednoduchých konštrukčných častí, sa v Spojenom kráľovstve s obľubou nezakrýva, či skôr stále znovu pripomína. Voči názoru, že niečo veľké je vždy súborom množstva malých vecí, z ktorých každá si môže aj v celku zachovať primeranú dôstojnosť, sa prechováva rešpekt, čo vedie staviteľov neustále okoloidúcim tento fakt pripomínať. Prirodzene pluralitný charakter angličtiny sa manifestuje na nespočetnom množstve väčších či menších stien, múrikov a fasád, pokrytých tisícmi mozaikovito usporiadaných kamienkov. To isté presvedčenie, ktoré možno vyčítať z priečelí domov, sa objavuje na tehlami dláždených chodníkoch, aj na rovnako dekorovaných sakrálnych stavbách. Zmysel pre jednotlivé zapĺňa výklady obchodov stovkami starostlivo aranžovaných predmetov, miniatúr, vecí a vecičiek. Rovnako ako ony, sú aj tehly po obvode budov poukladané jedna k druhej, a domy samotné tiež stoja tesne pri sebe, vytvárajú dlhé ulice plné rytmicky sa opakujúcich tvarov. Celé strapce takýchto ulíc potom tvoria mestá a mestečká, starobylé grófstva úhľadne zasadené do usporiadanej krajiny.
Presvedčenie, že malé môže byť dôležité, milé, dokonca krásne, sa prejavuje aj v tom, že každému človeku sa v Spojenom kráľovstve akosi prirodzene prisudzuje priestor v dome so záhradou. Výsledkom sú ulice zaplnené veľmi podobnými, ak nie identickými stavbami, ku ktorým patrí neveľká, niekedy takmer miniatúrna plocha trávnika s kvetmi, lemovaná ozdobnými kríkmi. Fragmentarizovaný svet anglického bývania pokračuje aj vo vnútri tých skromných, no vkusne tvarovaných príbytkov. To, čo sú ich obyvatelia ochotní pokladať za spálňu, môže návštevníka prekvapiť. Na druhej strane je zrejmé, že členom domácnosti je vďaka úzkym miestnostiam, strmým schodiskám a zobytňovaniu suterénnych a podkrovných priestorov, ale aj drobným otvorom vo vstupných dverách určeným pre mačky prisúdené právo na vlastné súkromie i individualitu, na častokrát síce pomerne obmedzený, no výlučne ich vlastný priestor.
Je ťažké predstaviť si udalosti, ktoré by dokázali ovládnuť vedomie tých, ktorí počas tmavých a chladných nocí po celé generácie udržiavajú tradíciu posedenia v útulných izbách s krbom priam stvorených na konverzáciu nad šálkou čaju. Veľká Británia je spoločenstvom ľudí, ktorí systematicky odmietajú uznať vážnosť ľudskej situácie. Aj počas najtuhšej zimy možno v meste objaviť niekoho, kto kráča po chodníku v plátenných teniskách, odmieta prijať aktuálne pomery a vedome šíri vôkol seba atmosféru leta. Schopnosť zľahčovať, zachovať si neskalenú myseľ napriek ťažkému dažďu, povzniesť sa v duchu nad okolnosti, nech už sú akékoľvek, poskytuje tomuto kráľovstvu, ktorého hranice tak dobre stráži more, dojem neotrasiteľnej stability.
Hovoriť po anglicky znamená vnímať svet prostredníctvom relatívne nezávislých, jasne definovaných jednotlivostí, presne, upravene a uhladene, zároveň uvoľnene. Výslovnosť je veľmi variabilná, podoba slov sa však nemení. V Škótsku sú v tomto ohľade veľmi výrečné aj kamenné kvádre, na juhu zas neokázalé, no rovnako pevné červené anglické tehly. Mestám sú skôr cudzie veľkolepé monumenty, aké možno nájsť na kontinente. Stačí sa prejsť po niektorom z nich a je jasné, že nielen chodníky a cesty, tráva, stromy, ale aj kráľovská rodina, ministri, vagóny metra, telefónne búdky a budovy v nich musia zachovávať určitú mieru. Poštové schránky, taxíky, stavebné stroje, ale aj také prejavy moci ako policajti vďaka tomu pôsobia milo. Londýn samotný tiež pozostáva z množstva neveľkých útulných celkov, je obklopený zeleným pásom a nemôže neobmedzene rásť. Úrad premiéra v ňom sídli rovnako ako všetci, v jednom z čísiel na ulici. Aj najznámejšie univerzity predstavujú súbory relatívne samostatných škôl. Každá dobre položená tehla je v Spojenom kráľovstve monumentom samým osebe. Pamätné tabule na domoch nepripomínajú iba štátnikov a známych umelcov, ale v podobe drobných mosadzných štítkov na lavičkách aj chodcov, ktorí na tých miestach roky sedávali. Každému dôstojne prežitému ľudskému životu, rovnako ako ktorémukoľvek slnečnému dňu sa v Británii dostáva toho najvyššieho uznania. Úlohou štátnych sviatkov preto nie je pripomínať nejakú vážnu náboženskú alebo politickú udalosť, ale jednoducho iba vytvoriť priestor pre pobyt ľudí v parku. Rovnako uvoľnený prístup k životu možno sledovať aj na starých cintorínoch, ktoré však už rokmi nadobudli postavenie záhrad. Návštevníkov v nich možno vidieť polihávať, opaľovať sa, popíjať z plastových pohárov. Deň, keď si ľudia na Slovensku s vážnou tvárou pripomínajú svojich mŕtvych, sa stáva príležitosťou na to, aby malé deti v hrozivých maskách zvonili pri cudzích domoch a boli za to odmeňované sladkosťami.
Nastolenie súladu a harmónie, o ktoré sa v iných krajinách prostredníctvom revolučných výbuchov, pripomínajúcich búrku z tepla, musí vo vedomí ľudí postarať čosi takmer fyzicky naliehavé, čo ich donúti po rokoch skrytého nesúhlasu nahlas vykričať všetko, je v Británii dielom trpezlivého mnohoročného úsilia vyjasňovať a vyrovnávať protikladné stanoviská, precízne verbalizovať a argumentovať. Najlepším dôkazom takéhoto trpezlivého dialogického prístupu k životu, schopnosti spolupracovať s prírodou aj tým, čo je v človeku prirodzené, sú verejné záhrady a parky. Práve na nich možno demonštrovať tie najlepšie stránky britskej spoločnosti. Trávniky v nich sú síce po vojensky ostrihané, to však neznamená, že by bolo zakázané na ne vstúpiť. Rovnaká snaha o nachádzanie rovnováhy medzi racionálnou a emocionálnou stránkou ľudskej povahy je zrejmá aj z faktu, že časť plochy sa zámerne ponecháva nepokosená. Poletovanie vtákov a plávanie kačíc v ozdobných jazierkach, ale aj usporiadanie kvetov v záhonoch a skupiniek ľudí polihávajúcich v tieni stromov vďaka tomu nepôsobí náhodne. Anglické parky sú miestom, v ktorom sa súžitie zvierat, rastlín a ľudí zbavuje potenciálnych konfliktov a vytvára harmonický obraz spoločnosti. Listy akoby v nich na jeseň padali nadol pokojnejšie. Každodenný kontakt ľudí a rastlín je prospešný pre obe strany. Živelnosť kvetov je usmerňovaná s pochopením, až sa zdá, že hýrivé záhony vznikali dohovorom. Každý z návštevníkov sa v ich blízkosti môže cítiť ako kráľ. Jeho odstup nie je pyšný, naopak, umožňuje mu, aby na rastlinách objavil to, čo je na nich najvznešenejšie, vysoko štylizované, plné nečakanej krásy. Ťažko si predstaviť veľkolepejší príklad neformálneho spoločenského súladu, ako keď si žiaci súkromnej školy popoludní porozopínajú svoje čierne saká a bosí políhajú na trávnik.
Trpezlivosť, s akou anglickí farmári v krajine po celé generácie s pluhmi obchádzajú vysoké stromy, neprehliadnuteľne demonštruje rešpekt, aký sa v Spojenom kráľovstve prisudzuje hodnotám, nech už ich vytvoril ktokoľvek. Turistické chodníky vedúce v tesnej blízkosti vysokých útesov aj medzi lánmi repky, rovnako ako nespočetné parky a záhrady po stáročia umožňujú chodcom objavovať v krajine zmysel pre mieru, a tým aj určitý vľúdny, ľudský rozmer. Ako v dobre spravovanej spoločnosti, ktorá nevyzdvihuje nekriticky jedných na úkor druhých, ale umožňuje aj drobným kvetom, ktoré by inak sotva našli svoje miesto na slnku, vyniknúť, sú tráva, stromy a kríky, cyklisti a rodiny na prechádzke usmerňované tak, aby sa naučili jeden druhého rešpektovať. Prípadné reštriktívne zásahy sú vykonávané iba v nevyhnutnom rozsahu, kosí, rúbe, obmedzuje a zakazuje sa čosi vždy v záujme celku. Je zrejmé, že všetky tie cesty a chodníky, vysoké okná, zákony a pravidlá vytvorili ľudia, ktorí videli doďaleka a chápali i jednotlivé veci, cenili si dlhé, ničím neobmedzené výhľady a perspektívy. V takomto rozumne spravovanom spoločenstve jednotlivostí sa počíta s každým. Ktokoľvek, či je to kvet, divá hus, storočný dub, dieťa s loptou, posádka člna, muž so psom, či fontána alebo veža s hodinami, má vo výslednom obraze svoje miesto. Búrka za oknom netrvá dlho a dlhotrvajúci dážď je mierny. Pri každej zmene počasia na pozorovateľa čaká vonku nové uistenie, že v podobe určitého formálneho súladu domov, ulíc, ľudí a rastlín, bola v krajine aj jeho vlastná dôstojnosť odjakživa prítomná.
Zatiaľ čo emócie v anglických vetách plných drobných, logicky usporiadaných celkov neprekračujú hranice, s akými dokážu existovať vedľa seba v záhrade rôzne druhy rastlín, vyjadrovanie sa v slovenčine si i pri tej najväčšej starostlivosti zachováva potenciálnu dramatickosť hustých lesných porastov, tmavých romantických horských zákutí, hlbokých a nepreniknuteľných ako skryté povahy ľudí. V slovenskej konverzácii si iba ťažko možno zachovať rovnako veľkú stálosť a vyrovnanosť. Podoba slov sa v nej neustále mení, nemá pevný slovosled, čo núti hovoriacich, aj keď to nemali v úmysle, komunikovať popri tom, čo chceli povedať, vždy aj čosi z pohľadu života v angličtine nevhodné. Ulice slovenských miest sú plné vecného a tvarového nesúladu, jednotlivé stavby, rovnako ako ľudia v nich, sa iba s ťažkosťami prispôsobujú abstraktnej norme, líšia sa dom od domu, plot od plotu. Výsledkom je, že prístup rodičov k deťom v Británii sa nám môže zdať chladný, a naopak, aj oficiálny prejav býva v slovenčine z pohľadu anglicky hovoriacich premiešaný s nemiestne dôvernými prejavmi. Profesor na britskej vysokej škole je chápaný iba ako určitá rola, ktorú smie zastávať každý, kto ju dokáže plniť. Oproti tomu vyučujúci na Slovensku akoby boli so svojimi akademickými hodnosťami natrvalo, celým telom spojení. Nenosia síce docentské a profesorské uniformy, ale rovnako ako železničiari čosi oficiálne reprezentujú aj mimo pracoviska. Človek nemusí byť vojnový hrdina, ale iba učiteľ, zdravotná sestra či občan, ktorý sa zasadzuje za dodržiavanie jasných spoločenských pravidiel, aby zistil, že sa od neho na Slovensku žiada priam osobné obetovanie sa. Napĺňať nejakú úlohu v takomto heroickom zmysle slova v Británii snáď ani nie je možné. Cudzinec sa tak môže počas jazdy vlakom stať svedkom toho, ako sprievodca, ktorý ešte pred chvíľou vydával komusi cestovný lístok, odloží svoju vestu do skrinky a na perón už vystupuje tak ako všetci ostatní. Mať nejaký význam v britských vlakoch, rovnako ako v anglických vetách, znamená iba byť v určitom čase na určitom mieste.
Relatívna ucelenosť a nemennosť jazykových, architektonických a spoločenských foriem v Británii vedie toho, kto premýšľa v angličtine a obýva jeden z viktoriánskych domov s vysokými stropmi, rešpektovať súkromie iných ako svoje vlastné, správať sa profesionálne zdržanlivo a za každých okolností si zachovávať vo vzťahu k ľuďom primeraný odstup. To však znamená, že takýto človek aj k hosťom pristupuje síce vľúdne, neignoruje ich, no ani neobťažuje priveľkým záujmom. Slovenská konverzácia predstavuje v porovnaní s tým potenciálne ťažkú, expresívnu jazykovú situáciu, neprináša iba prihlásenie sa k určitým výrazom, ale priam k spoločnému existenčnému položeniu zúčastnených. Aj neznámi ľudia, hovoriaci po slovensky, majú k sebe vďaka nespočetným zdrobneninám a iným podobným morfologickým deformáciám blízko ako rodina, a vzápätí sú si cudzí až do tej miery, že nestoja jeden druhému za pozornosť. Otázka: "Ako sa máte?" ktorá by človeka prichádzajúceho z východnej Európy ľahko mohla zviesť k tomu, aby sa začal inému človeku sťažovať, je však v anglickej konverzácii myslená presne opačne. Jej úlohou je vyriešiť osobnú stránku komunikácie "raz a navždy", preniesť sa cez fakt, že počas nej dochádza k interakcii živých, a teda potenciálne zraniteľných a nestálych bytostí čo najľahšie a najplynulejšie. Úlohou takýchto konštrukcií je udržiavať hladko fungujúci, nedramatický priebeh každodenného života, pre ktorý je typické povznesenie sa nad drobné, no napokon aj tie vážnejšie problémy. Ľahkosť, s akou sa ľudia žijúci po celé generácie v angličtine naučili pohrávať s významom svojich navonok nemenných slov, najlepšie dokumentuje celosvetová obľuba ich humoristických dialógov, ktorých vtip je založený na nezvyčajných verbálnych kombináciách.
Obyvatelia Británie nepotrebujú ocenenie návštevníkov z cudziny, aby pochopili, čo hodnotné doma majú. Žiaden Angličan nemusí odísť študovať do zahraničia a nepotrebuje sa presláviť vo svete, aby sa o ňom doma dozvedeli. Ak príde niekam návšteva, nevyvolá to žiaden rozruch, ani neodôvodnené prípravy. Na druhej strane však prichádzajúcich nevítajú ani vysoké ploty s ostnatým drôtom a s brechotom podozrievavých strážcov. Ťažko si vôbec predstaviť, že by niekde na bráne mohlo byť napísané: „Pozor, zlý pes!“ Exempláre zvierat, ktoré vodia ich majitelia ulicami, pôsobia zvyčajne napriek svojej veľkosti dobrosrdečne, až priateľsky, čo vedie okoloidúcich k tomu, aby sa pri nich s obdivom pristavili. Akoby nielen chodcov a ich zvieratá, ale aj obchodníkov ovládla tá istá veľkorysá dôvera v kontakte s inými ľuďmi, čo im umožňuje nielen vľúdne sa usmievať na cudzích, ale aj vykladať tovar na ulice, žiť v domoch bez vysokých múrov a plotov. Je to veľmi príjemné, aj zaväzujúce byť počas chôdze mestom hodným toľkej dôvery a ohľaduplnosti, rešpektu, aký sa veľkoryso pripisuje každému, kto práve kráča okolo.
Aj v Británii sa stane, že posledný nočný vlak má vážnu poruchu a do cieľa príde s hodinovým meškaním. Dôležité však je, že cestujúcich potom pred stanicou čakajú pristavené stovky čiernych londýnskych taxíkov, ktoré ich rozvážajú nielen po veľkom meste, ale aj do vzdialených miest na pobreží, jednoducho tam, kam mali namierené. Pravou úlohou kultúry, či už má podobu vládneho kabinetu alebo dopravnej spoločnosti, je prejavovať vo vzťahu k ľuďom veľkorysosť a pomáhať im povzniesť sa nad ordinárny život, zdvíhať ich dennodenne z prachu, ako to robia poschodové autobusy, rozumné zákony, vnášať do ich praktických, každodenných zámerov odstup veľkých okien, vhodne zvolených slov. Takýto cieľ je pochopiteľne omnoho jednoduchšie a lacnejšie dosahovať v spolupráci s inými ľuďmi ako jednotlivo. Vysoká miera každodennej neokázalej zdvorilosti v Británii je prejavom veľmi jemnej, sotva postrehnuteľnej, no účinnej kooperácie jej obyvateľov na zhodnocovaní vlastného života. Tým, že zbavujú vzájomné stretnutia zbytočného trenia, ich robia funkčnejšími, aj príjemnejšími. Vľúdny spôsob, akým pristupujú k sebe v Spojenom kráľovstve aj náhodní okoloidúci, potvrdzuje istým spôsobom aj fyzikálne zákony a prírodný svet ako taký. Pre pohyb vody v krajine alebo veľkých vesmírnych objektov na oblohe je predsa tiež charakteristická určitá nekonfliktnosť, nepriamosť. Rovnako ako konverzáciám v parlamente, umožňuje sa aj riekam v anglickej krajine odjakživa dosahovať svoj cieľ okľukou. Presúvanie ťažiska z fyzickej účelovosti do symbolickej roviny tvaru dovoľuje, aby si nielen zaoblené kamenné mosty a voda tečúca pod nimi, slová vo vetách, rastliny v parkoch, ale aj ľudia v mestách mohli uchovávať v čase nezmenenú, sebe vlastnú podobu a dôstojnosť. Nebojujú medzi sebou o pozície alebo sedadlá v autobusoch, ale spolupracujú na tom, aby veľký abstraktný celok, ktorého sú súčasťou, hladko fungoval. Ak treba nastoliť zmenu, tá sa omnoho ľahšie a plynulejšie presadí prostredníctvom na to určených postupov a foriem, napríklad demokratickou súťažou. Kráľovský trón v Buckinghamskom paláci zostáva, má však už iba úlohu výpravnej divadelnej kulisy, na ktorú si po celé desiatky rokov nik nesadol. Obyvateľom Spojeného kráľovstva sa tak umožňuje tešiť sa z veľkoleposti a historickej kontinuity života konkrétnej rodiny, ktorá po celé generácie kraľuje iným, bez toho, aby to malo nejaké nežiaduce praktické následky. Vysoké sa nemusí stať nízkym a nízke vysokým za cenu rozruchu a fyzického vypätia, ale prostredníctvom uvoľnenej hry symbolov, drobných, často humorných momentov. K nepísaným povinnostiam členov kráľovskej rodiny patrí komunikovať upravene, no neokázalo, pohotovo žartovať a vystavovať sa dennodenne takým situáciám, ktoré rozdiely v spoločenskom postavení uchovávajú, a zároveň ľudsky relativizujú. A tak sa princ počas návštevy televízneho štúdia ochotne stáva na okamih hlásateľom predpovede počasia.
Západná a východná Európa kráčajú dejinami bok po boku ako Don Quijote a Sancho Panza a málokde je rozporuplnosť tohoto zvláštneho spojenectva taká zrejmá ako v Británii. Patrónom Anglicka je Svätý Juraj a neokázalé nadradenie vizuálnej formy nad matériu, či dokonca funkciu je charakteristické pre celú túto ostrovnú krajinu, ktorá návštevníkom ponúka nespočetné množstvo upravených prírodných scenérií ako z Raffaelovho starostlivo komponovaného obrazu. Kráčať po uliciach alebo parkom v Spojenom kráľovstve znamená vystavovať sa tomu druhu dojmov, aké inde bývajú dostupné iba v galérii. Viktoriánskym rodinným domom by sa dalo vyčítať mnohé: kanalizácia zvedená po obvode budov, pripomínajúca kŕčové žily, nie dostatočne masívne múry a sklá, čoho dôsledkom sú neutešené tepelné pomery vo vnútri, ktorým ich obyvatelia heroicky čelia za pomoci vlnených svetrov, čierneho čaju a termoforov, no nikdy nie nezvládnutie tvaru. Estetické dôvody sú často nadradené tým praktickým.
Pokiaľ to, čo ľudia naozaj hľadajú, je šťastie a spokojnosť, každodenné usporiadanie života v Spojenom kráľovstve názorne demonštruje, že tento cieľ je viac než vo veciach samotných dostupný v určitom spôsobe ich vnímania, v harmonických, oku lahodiacich spojeniach slov, predmetov, ale aj v okolnostiam primeranom, zdvorilom či dokonca milom, do budúcnosti nasmerovanom správaní občanov. V čase, keď sa obyvatelia v iných častiach sveta venujú svojim sýtym obedom, si ľudia v Británii rozbaľujú skromné, no úhľadné, na trojuholníky nakrájané sendviče. Na rozdiel od väčšiny krajín, v ktorých jedlo stále predstavuje jeden z nemnohých zdrojov radosti a osobného uspokojenia, a hostiny tam preto nemajú konca, obyvatelia ostrovného kráľovstva nachádzajú potešenie skôr v bohatej konverzácii, nech už počas nej poháre a taniere zaplní čokoľvek. Na rozdiel od množstva do seba zahľadených národných kuchýň predstavuje Británia unikátny, nezvyčajne otvorený kultúrny priestor, ktorý už v minulosti veľakrát dokázal s porozumením prijať za svoje nielen exotické jedlá, ale aj ľudí z celého sveta. Veľmi vľúdnemu, neokázalému, no napriek tomu pevnému formálnemu súladu sa v nej ochotne podriaďujú tráva, stromy a kvety, aj tisíce jej nových obyvateľov. Svojimi životmi postupne zapĺňajú osvedčeným spôsobom usporiadané ulice, parky, vety a obývacie izby, v ktorých sa vždy nájde miesto pre pohodlné kreslo a na krbovej rímse zas pre zrkadlo s niekoľkými maličkosťami. To, čo je vhodné povedať, sa rok za rokom, človek od človeka, dom od domu opakuje. Ak teda aj niekto netrpezlivý prejde v reči rýchlo k veci, pod tlakom množstva jemných jazykových odstupov to bude pravdepodobne síce trochu stručné, strmé, ale aj uhladené ako úzke schodisko s dreveným zábradlím zmäkčené hrubým kobercom.
Cestovať do Veľkej Británie dnes už neznamená podstupovať dlhú dobrodružnú výpravu. Iste by sa našli miesta na Zemi, ktoré tento ostrov svojou exotickou krásou predčia, záujem o návštevu však neutícha. Dôvod spočíva v miestnom jazyku a s ním súvisiacej vizuálnej kultúre. Rečou, ktorou sa dnes už možno dorozumieť na celom svete, sa nikde inde nehovorí tak dlho. Spojené kráľovstvo stále trvá, nie je však už základňou odvážnych moreplavcov, ale učiteľov angličtiny. Neexportuje, ako v časoch priemyselnej revolúcie, ťažké veci, ale skôr slová a významy, rokmi overenú schopnosť nachádzať v existujúcom, nech je to čokoľvek, určitú ľudskú hodnotu. Nemá už pôvodnú fyzickú podobu veľkého impéria, ale transformovalo sa do jemnej, znakovej roviny. Je to podobné ako v prípade Rímskej ríše, ktorej bola Británia ako provincia niekoľko storočí súčasťou. Pokiaľ sa chceme vyjadriť naozaj presne, aj dnes siahame po latinských termínoch. Súčasní právnici, lekári a vedci sa v kontakte s nepomenovanou skutočnosťou správajú ako rímski legionári, keď víťazili nad mnohonásobnou prevahou protivníka tak, že vytvorili z vlastných tiel na bojisku veľký abstraktný útvar pripomínajúci na okrajoch čeľuste dnešných kosačiek na trávu. Schopnosť obyvateľov Spojeného kráľovstva presadzovať vo svojom vnímaní a správaní tie isté formy ako v starostlivo upravených záhradách im prepožičiava nad každodenným behom udalostí rovnako veľkú moc. Dekoratívny a jemne ľahkovážny charakter anglicky hovoriacej spoločnosti súvisí s istotou života v pestrej stavebnici. Výsledkom je veľká, vizuálne bohatá, precízne aranžovaná krajina ako z výkladu obchodu s hračkami, postavená so zmyslom pre detail, s množstvom presne umiestnených maličkostí, kráľovstvo, v ktorom každému, či je to človek alebo strom, mosadzná kľučka, ruža, poštová schránka alebo kameň v múre, patrí určité miesto. Jej význam je daný formami a formuláciami, ktoré svojím nenúteným štýlom uchvacujú vedomie miliónov ľudí v stále väčších častiach sveta, úspešnejšie ako to kedysi dokázali lode jej veličenstva.