(Ivan Štrpka – Správy z jablka)

Bez čiernej a bielej

Je teplá zima 82/83.
Sneh nenapadol
a v rozhlase hlásia, že
zo severu priletelo do miest
málo čiernych havranov.
Zver sa neukladá na zimný spánok.
Aj ja mám od rána pocit,
že vo mne bez oddychu
na jemných tlapkách
čosi dravo striehne.
V zelenej fľaši s chlórovanou vodou
sa rýchlo rozvíjajú
lístky orgovánu.

(Správy z jablka)

Poézia Ivana Štrpku sa už od počiatku vyznačuje zmyslom pre elegantný, artistný pôvab deskriptívneho odstupu od skutočnosti. Zreteľnosť vecí sa postupne stáva trvalou potrebou, očarenie priezračnosťou a priehľadnosťou materiálneho sveta získava postavenie autorskej metódy a tvorivej systematiky. Je zrejmé, že ako jeden z mála ľudí si Ivan Štrpka s nemalým porozumením, dlhodobo, takmer dennodenne uvedomuje svoj podiel na tom, čo vníma. Svet vôkol seba sústredene pozoruje, eviduje a podrobne vyhodnocuje. Výsledkom je množstvo správ venovaných udalostiam, ktoré sa ako konkrétne, a teda málo reprezentatívne, zvyčajne prehliadajú. Na pozadí záväzného letopočtu a perpetuálneho rozhlasového vysielania vystupuje do popredia to, čo sa odohráva v súkromí, na periférii spoločného, napríklad v zelenej fľaši naplnenej vodou, dostupné jedinému pohľadu. S rovnakým nasadením, s akým oficiálne spravodajstvo informuje o vzdialených vojnových konfliktoch Ivan Štrpka obracia našu pozornosť na „prvý, drobný, strašne rýchly sneh“, na ťažkú kvapku, čo „padá do mláky“, ukazuje nám „popraskané sivé steny nádrží, guľaté vodojemy, spleť potrubí pozvieranú tesnením v monotóne opakujúcich sa ohyboch“ alebo „mokrý zdrap dresu“, čo sa „vytrvalo trepotá na ohrade prázdnej tribúny“ (s. 84). V jeho textoch možno nájsť viaceré presné informácie, miestopisné a chronologické dáta, údaje o teplote ovzdušia, ale i také, ktoré zaznamenávajú dôležité udalosti v rodine, dokonca telesnú hmotnosť autora či vekový rozdiel detí.

Básne Ivana Štrpku sú výrazom nesamozrejmej dôvery v zmysluplnosť faktickej stránky skutočnosti. Deň sa v nich predstavuje ako súbor množstva nedocenených podnetov, je plný signálov, ktoré nevšímavo prehliadame. Význam udalostí, ako nás na to upozorňujú Štrpkove výhľady do rozľahlej mestskej krajiny, nie je skrytý, neleží niekde v pozadí, ale stojí priamo pred nami. Práve samozrejmosť, s akou veci existujú, bez toho, aby sme im venovali väčšiu pozornosť, je záhadná: asfaltové cesty, odkazy vo dverách, okná na pooperačnom oddelení, tažké kvapky padajúce do mlák, nočné vlaky plné spiacich ľudí, bizarné labyrinty potrubí alebo opustené smetiská sú veľavravné. „Inej skutočnosti niet“ (s. 55). Tajomstvo v tej podobe, ako o ňom zvyčajne uvažujeme, neeexistuje. Problém nespočíva v nedostatku vonkajších podnetov, ale v našej neschopnosti ich zodpovedajucim spôsobom vyhodnotiť. Ťažkosti nám spôsobuje práve veľkorysá, no neokázalá otvorenosť, s akou pred nás náš svet predstupuje. Vďaka nej aj „náhodné postrehy znejú odrazu ako definície“ (s. 51). Zrejmá viditeľnosť vecí a javov je správou, ktorej nerozumieme. Ako pozorovatelia sme doslova zahrnutí odpoveďami, na ktoré sa nevieme spýtať.

„V hlave,“ ako v optickom zariadení, je „tma“ (s. 89). Sústredene pozorujúc veci vôkol seba Ivan Štrpka akoby sa pokúšal vyjsť von, vystúpiť nahor. Vlastný zrak sa preň stáva prostriedkom, ako sa zúčastniť na výpravnom predstavení. Jeho svet tvorí „jediný dlhý záber“ (s. 89). Dominantné postavenie v ňom zaujíma hľadisko tých, ktorí špecifickým spôsobom vnímajú skutočnosť, či už je to oko dravca vznášajúceho sa „vysoko nad všetkým“ (s. 30), slepá škvrna „v hlave splašeného koňa“ (s. 26), fotografická pamäť strážcu záhrady alebo hľadáčik Antonioniho kamery. Rozsiahle kontinuum viet a veršov nadobúda miestami podobu prózy, dokumentuje úsilie nestrácať zo zreteľa faktickosť, nedvojzmyselnosť vnímateľného, mať na pamäti samu viditeľnosť vecí. Vo svojich básňach Ivan Štrpka vytrvalo zaznamenáva rozmanitosť jej foriem. Uvedomuje si laboratórny charakter čistej bielej zasneženej krajiny uprostred jasného slnečného dňa, ale má zmysel aj pre omnoho subtílnejšie svedectvá, akým je iskrenie snehu na rukách nakladačov balíkov alebo trblietanie sa osamelých kvapiek vody, či ostrý svit vlasu, čo „splýva do čela“ (s. 67). Všíma si ranné slnko, ale aj „pár fotónov svetla“ v jaskyni (s. 97), lesk na puknutých čínskych šálkach, číry jas uzavretý v kockách ľadu, svetlo dozretých plodov a neskorých pavučín, „dlhý ligotavý poludňajší vlak“ (s. 67), „odlesky plechu, fólií a rozbitého skla“ (s. 67), odrazy slnka v černi havranov, ale i brzdové svetlá, žiariace križovatky, priečelia obchodov a ich zrkadlenie na tvárach ľudí.

Zatiaľ čo Ivan Laučík predstavuje krajinu ako jaskyňu plnú prekvapujúcich tvarov, Ivan Štrpka s uspokojením registruje prejavy svetla a pohybu v nej, berie na vedomie hustú premávku na diaľniciach, ale aj skutočnosť, že „v plytkom žľabe vedľa dymiaceho asfaltového chodníka sa dáva do pohybu prázdny papierový pohár od piva“ (s. 85). Všíma si lode, autá, kamióny, celkom osobité miesto však v jeho textoch zaujímajú rozlične dlhé vlakové súpravy: „krátky rýchlik“ (s. 94), poštové vagóny „vlaku pripraveného už na odchod“ (s. 83), „dlhé spacie vlaky“ (s. 37), „rýchle ranné vlaky plné rozospatých ľudí“ (s. 102), rachot „vzdialených ťažkých vlakov“ (s. 30) či „neviditeľné metro“ (s. 92). Ivan Štrpka zaznamenáva kovový lesk vozňov, blikanie bledomodrého osvetlenia v úzkych chodbičkách, svit riedkych kvapiek na obločnom skle, aj náhly vstup súpravy „do ostrého svetla stanice“ (s. 39). To, čo ho na doprave, osobitne železničnej, zaujíma, sú všetky tie okná, svetlá a výhľady, nečakané možnosti vnímania, ktoré človeku prináša prúdivý charakter organizovaného spôsobu prepravy osôb. Pohybovať sa vo svete znamená čeliť neprestajným premenám jeho viditeľnosti. Chápať ho jasne predpokladá vnímať veci z dostatočného odstupu, najlepšie „z vtáčej perspektívy“ (s. 54). Ľudské cnosti, ako to potvrdzuje aj Štrpkova poézia, stále nachádzajú oporu v prirodzenosti, s akou sa odjakživa odpútavali od všetkého ťažkého vtáci. Žiť ako človek aj dnes znamená túžiť sa im v tejto ľahkosti vyrovnať. S istým znepokojením preto zaznamenáva prejavy nepochopenia tohto vzťahu. Všíma sa vrany, divé kačky, labute a iné vodné vtáctvo v bezprostrednej blízkosti ľudských sídiel, dôstojný dohľad jastraba nad diaľnicou, ale i „odtlačok holuba prejdeného povolenou rýchlosťou“ (s. 48). Vidí zhustený, priveľmi hmatateľný, neprehľadný, rybí až akvarijný spôsob života v mestách, kde sa strácajú „tisícky ľudí a nevyčísliteľný počet špendlíkov“, uvedomuje si, že „čosi vtáčie mizne v mysli ľudí“ (s. 53).

Automobily a vlaky nám umožňujú rýchly pohyb krajinou, dovoľujú postupovať vpred nezúčastnene, bez emócií, akoby netelesne. Sú to veci, ktoré v mene optických hodnôt potláčajú pocity chladu, horúčavy, fyzického vypätia alebo dojem, aký zanecháva na tvári prudký vietor. Pohybovať sa v priestore vďaka nim značí vystavovať sa ilúzii, sledovať predstavenie spoza skla v pohodlí klimatizovaného interiéru. Súčasná technika, ako na to poukazujú verše Ivana Štrpku, prostredníctvom rozmanitých odstupov premieňa cestovanie a pohyb vôbec na druh sústredenej vnímavosti, je obrazom individuálnej predstavivosti. Tí, ktorí vstupujú do vlakov, lietadiel, áut a autobusov, akoby sa pohrúžili do hlbokých úvah. Všade naokolo je síce tma, dážď, vietor a zima, ale oni sú obklopení jasným svetlom. Pripomínajú televíznych divákov. Interér, ktorého sú súčasťou, im umožňuje mať vlastné vnímanie pod kontrolou. A tak dobrovoľne podstupujú ohraničenie vozidla. Oddaní predstavám, oddelení od zmyslového a konkrétneho, unášaní do budúcnosti, obklopujú sa rozmanitými pohľadmi, textami alebo reprodukovanou hudbou.

Drobné nepríjemnosti spojené s cestou zvyčajne ochotne znášame kvôli dojmom z nej. Cieľom je spoznať to, čoho sme súčasťou, novým, nečakaným spôsobom, dosiahnuť aspoň na čas takú podobu osamelosti, ktorá nám umožní vidieť predmety aj seba inak ako zvyčajne. Cestovanie je vecou predstavivosti. Nevyžaduje si nevyhnutne fyzický pohyb a premiestňovanie v priestore, ale isté zaujatie. Dostatočne vzdialené ciele, ako to dokazujú Správy z jablka, ležia všade naokolo. Každodenný život predpokladá omnoho viac tvorivosti, než sme ochotní pripustiť. Naše neustále „cestovanie“ nám uniká. Básne Ivana Štrpku možno chápať ako prejav vytrvalého vzdoru voči tejto nevšímavosti. Na svojich výpravách za viditeľnosťou ich autor nezhromažďuje veci, ale významy. Cieľom jeho pozorovania nie sú objekty samotné, ale skôr odstup nevyhnutný na to, aby ich spoznal. Rozmanité predmety mu umožňujú neustále sa presviedčať o tom, že ich vidí. Nezvyčajne veľa javov, s ktorými sa v jeho textoch možno stretnúť, pripomína pohľad z okien dopravných prostriedkov. Množstvo objektov, ktoré eviduje, vyvoláva dojem, aký sa naskytne človeku počas jazdy vlakom, pripomína dlhý rad výhľadov, ktoré míňa ten, kto sa pohybuje. Písanie umožňuje Ivanovi Štrpkovi vnímať okolitý svet ako cudzinec, ktorý ním „iba prechádza“. Chladné inštrumentárium znakov mu dovoľuje zachovať si odstup, postupovať vpred bez toho, aby do diania vôkol seba väčšmi zasahoval. Jeho záznamy sú vyrovnané a cieľavedomé, často majú denníkový, dokumentárny charakter. Takáto odozva je neokázalá a zároveň veľmi racionálna, vedomá si samej seba, pripomína pravidelnosť, s akou bádatelia alebo lodní kapitáni deň čo deň zapisovali, čo videli. Podobnosť s objaviteľskými výpravami, najmä polárnymi expedíciami, býva skrytá, miestami však vystupuje na povrch.

Sladké mäso poníkov. (Depeša Laučíkovi na pevnú zem)

Aj keby prišlo na najhoršie, ber do úvahy, že
kompas sa zbláznil a že stále neznášam
sladké mäso poníkov.

Len predpotoptné trosky. (Polohu
neudávam. Pochodujúc – driftujúc.)
Postupujem ďalej. Archeológia ľadu
speje k priehľadnosti. Kryha
sa láme. Pozdrav Malmgröna.

(Majster Mu a ženské hlasy)

Takéto texty naznačujú, že autor si svoju úlohu uvedomuje, vlastný postoj nechápe iba ako jednu z rolí, nie je preň súčasťou voľnej sebaštylizácie, ale vníma ho napriek zmyslu pre iróniu ako autentické stanovisko. Sám o tom hovorí: „V detstve som mal kamaráta Vlada Haberlanda, ktorý, tak ako ja, chcel byť polárnym bádateľom a začali sme sa na to celkom vážne pripravovať. Bývali sme v stane, z neho sme odchádzali do školy a aj sme sa doň vracali. Podnikali sme nespočetné výpravy. Na také veci treba kamaráta. Takéto spontánne spriaznenie existovalo aj medzi "bežcami". Inak by to nešlo. Dôležitý je základný pocit, ktorý nás spája. Od začiatku sme vlastne „polárnici“.

Poézia Ivana Štrpku má rokmi overený výskumný charakter, je výrazom vedomého pozorovania. Hovoriť v súvislosti s ňou o „dlhej ceste“, nie je iba nadnesenou metaforou, ale legitímnym spôsobom, ako ju pomenovať. Jej faktickosť a vecnosť, toponymická a chronologická presnosť dokumentuje dôveru autora v zmysel presného opisu vnímateľného sveta. Svojím rozsahom dokazuje, že úlohou pozorovateľa ani tak nie je čosi vážne sa dozvedieť, ale skôr zachovávať určitý vzťah ku viditeľnej skutočnosti. Osobitým spôsobom rozvíja tradíciu vedomej optickej dištancie, ako sa s ňou možno stretnúť v básnickom diele Jána Hollého. Štrpkovo sústredené vymenúvanie predmetov, ktoré jeho myseľ eviduje, však už nie je natoľko stacionárne, aj keď vychádza z rovnako pevného teoretického ohniska. Vlastný text ho strháva, mimovoľne stráca podobu experimentu a stáva sa príležitosťou, ako sa viditeľnosti priamo zúčastniť. Spôsob, akým autor rozoznáva jednotlivé veci, predpokladá určitú reakciu, napríklad pohyb v priestore. Zaujatie anticky jasnou a nezáludnou viditeľnosťou materiálneho sveta Ivana Štrpku unáša ako dokonalý dopravný prostriedok k stále novým výhľadom.

LITERATÚRA

Štrpka, I.: Správy z jablka. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1985.
Štrpka, I.: Majster Mu a ženské hlasy. Levoča, Modrý Peter 1997.
Štrpka, I.: Celkom jednoducho žijem rád. Rozhovor s Katarínou Tomášovou. Miau, marec 2001, s.34.