V próze Astrid Lindgrenovej Pipi Dlhá Pančucha vystupuje veľa rozmanitých postáv: policajti a zlodeji, rodičia i deti, vznešené dámy aj pouliční bitkári či cirkusoví artisti. V ich správaní sú celkom pochopiteľné rozdiely. Mimo tohto súboru diferencií sa však v texte možno stretnúť aj s takými postojmi, ktoré sa výrazne vymykajú zo zvyčajných stereotypov. Ich predstaviteľkou je protagonistka celej prózy - Pipi Dlhá Pančucha. Toto dievča si počína neobyčajne zvláštne, spôsob, akým uvažuje, akoby nebol objektívne podmienený. Zatiaľ čo ostatné postavy sú viazané pravidlami svojej úlohy: zlodeji myslia a konajú spôsobom, akým ľudia tohto druhu zvyknú postupovať, a žiaci na výlete sa zas správajú ako deti za rovnakých okolností, u Pipi je to inak. Jej funkcia v texte nie je jednoznačne identifikovateľná: vie deťom navariť a napiecť ako starostlivá matka, aj ich učiť ako učiteľka, súčasne sa s nimi hrať ako dieťa, aj ich ochrániť ako policajt. Úlohou požiarnikov je to, čo ona vykoná len tak, v jedno nedeľné popoludnie, keď nevie, čo robiť. Na rozdiel od nich je však Pipi "záchrankyňou životov",1 len keď treba.
Zdá sa, že táto postava si svoje miesto v texte iba hľadá. Nie je malým dievčaťom, hoci má deväť rokov a vie sa hrať, rovnako ani policajtkou, aj keď potrestá obávaného bitkára Labana, alebo cirkusovou umelkyňou, hoci dokáže chodiť po povraze a porazí aj siláka Adolfa. Nevedno, kedy je jej správanie autentické: ďeťom, ktoré s nasadením vlastného života zachraňuje z horiaceho domu, nezabudne pripomenúť, že už netreba prikladať do pece, a počas jarmočného predstavenia sa zas, dojatá k slzám, natoľko usiluje pomôcť hlavnej predstaviteľke, až ju chcú vyviesť. To, v čom iní vidia závažnú udalosť, sleduje ako veľkolepé predstavenie, zo všetkých svedkov nešťastia ona jediná volá: "Aký krásny, čarokrásny požiar!" (s. 76) A k tomu, čo ostatní chápu iba ako rozptýlenie a nezáväznú hru, sa zas správa, akoby to boli tragické udalosti. Podľa všetkého žiadna z ponúkaných rolí, či už úloha odvážneho záchrancu alebo nezúčastneného diváka, Pipi neuspokojuje. Ani postavenie malého osireného dievčaťa: večer posiela samu seba spať, najprv vľúdne, ale ak odvráva, tak si to prikáže, a napokon, keď nič iné nepomáha, pohrozí si bitkou.
Zdá sa, že situácia tejto postavy, o ktorej akosi samozrejme uvažujeme ako o dieťati, nie je taká jednoznačná. Jej fyzický zjav sa síce vyznačuje nezrelosťou, isté telesné proporcie sú však iba predpokladom, nie zárukou dospelosti. Starnúť a rásť je samozrejmé a ľahké, netreba pre to nič urobiť, uvažovať o veciach správne, urobiť si v nich jasno však vyžaduje námahu. Pipi možno preto vnímať ako malé dievča iba do tej miery, do akej je pre nás dospievanie prirodzeným, takpovediac prírodným javom úzko spätým s telom. Zdá sa však, že v rámci prózy Astrid Lindgrenovej spoliehanie sa na také istoty, akými sú fyzické predpoklady, veľmi neobstojí. Jej detská hrdinka nie je iba neobyčajne silná a bohatá, ale hlavne dokáže žiť sama, vie zniesť neistotu a súčasne poskytovať záruky iným. Ak sú Tomi a Anika s ňou, ich rodičia sa o deti nemusia báť, aj keď sa plavia na ďaleký ostrov. Jej počínanie napriek nezvyčajnej ľahkosti a hravosti nie je bezhlavé. Obrovská fyzická sila, ktorou disponuje, iba zvýrazňuje mentálnu prevahu tejto postavy, fakt, že je to práve neobyčajne tvorivý spôsob, akým myslí, ktorý ju robí najväčšmi dospelou spomedzi všetkých.
Vonkajšia podoba Pipi Dlhej Pančuchy okolie často pomýli, svojím výzorom vzbudzuje v obchodoch podozrenie, že nemá čím zaplatiť, a v bitkároch zas istotu, že sa nemá ako brániť. Význam tejto postavy oslobodzujúcim spôsobom presahuje jej fyzickú podobu. Na rozdiel od ostatných aktérov vie od seba poodstúpiť, vnímať sa tak, ako nás vidia iní, cudzí ľudia. Nebojí sa výsmechu, naopak, rada sa smeje sama zo seba. Nepotrebuje si byť sebou istá, aj keď disponuje veľkým bohatstvom a neobyčajnou silou, na peniazoch a moci jej nezáleží. Nevidí dôvod unikať k predstavám o vlastnej jednoznačnosti. V bezstarostnosti, s akou nakupuje, sa prejavuje jej schopnosť uvažovať o sebe rôznym spôsobom. Samu seba charakterizuje ako hľadačku. Ohraničenosť ostatných postáv spočíva najmä v tom, že sa správajú tak, akoby sa našli a všetko potrebné už o sebe vedeli. Ich vedomie má konfekčný ráz. Keďže hovoria, konajú a predstavujú si to, čo sa dalo čakať, sú vo svojich rolách detí, policajtov alebo zlodejov, usínajúc s hlavou stále iba na vankúši, v bezpečí, isté si svojím významom. K predmetom aj k samým sebe sa správajú spôsobom, ktorého zmysluplnosť je vopred zaručená. Žiadnej z nich preto ani nezíde na um chodiť jednou nohou po ceste a druhou po chodníku, rozvirovať práškový cukor po salóne alebo si ako poklad odnášať domov kýmsi odhodenú starú cievku od nití.
Na rôznych miestach textu nachádzame rozličné postavy a zdalo by sa, že ich predstavy budú dôležitejšie ako to, čo si myslí malé dievča, ktoré sa nevie primerane správať, a tak veľa nevie. Opak je však pravdou. V každej kapitole objavujeme práve ju, ktorá zdanlivo nič dôležité neznamená. Ukazuje sa, že ostatné postavy sú v texte iba kvôli nej. Nezáleží na tom, či sa vysmievajú z jej ohnivočervených vlasov alebo ju obdivujú ako Tomi a Anika, nebyť jej, spomenúť ich by nemalo význam. Na rozdiel od okolia, ktoré môže plniť iba ohraničené funkcie a je vo svojich rolách zameniteľné, ona akoby mohla byť, kým chce. Ju jedinú nemožno nahradiť, to, čo jej napadne, by si niekto iný nemohol myslieť. "V Pipi sa nik nevyzná," hovorí o nej, tak trochu paradoxne, jedno z detí (s. 18). Tým, čím je v texte ona, nemôže byť niekto iný. Jej predstavy a postoje sa nedajú predpokladať.
Ukazuje sa, že postava Pipi Dlhej Pančuchy plní v texte približne tú úlohu, aká prislúcha umelcom. Kým jej okolie uvažuje o veciach "reálne", takmer identicky, ona si dokáže v konfrontácii s rovnakým predmetom uvedomiť viac. Predstavy o veciach už nielen registruje a rešpektuje, ale tvorí. Nespráva sa iba ako člen kolektívu, uznávajúci a potvrdzujúci svojím správaním platné hodnoty, ale aj ako tvorca, osamelý jednotlivec. Skutočnosť väčšiny postáv pripomína cestovný poriadok, súbor objektívnych istôt, ktorý nič neskrýva, každému poskytuje to isté, avšak za tú cenu, že to, čo dovoľuje poznať, je limitované. V interpretáciách hlavnej hrdinky je však rovnaká situácia preformulovaná do podoby umeleckého objektu, ktorý už nefunguje zvyčajným spôsobom, a môže sa preto zdať zbytočný, na nič súci, asi ako stará hrdzavá konzerva s absurdným nápisom "Plechovica bez koláčikov" (s. 15). Jeho zmysel sa tak síce stáva problematickým, nezaručeným, musí sa opakovane dosahovať, zároveň však nie je obmedzený a závisí iba od miery osobnej intervencie.
Zdá sa, že úlohou Pipi Dlhej Pančuchy je práve to: preskúmavať a uvoľňovať hranice možného v texte. Neustále spochybňovanie a premeriavanie významu vecí je tak tým pravým dôvodom, pre ktorý musí žiť sama ako stroskotanec alebo pustovník, iba so svojím koňom a s opicou vo vile uprostred zanedbanej záhrady. Jednotlivé kapitoly aj celá kniha tvoria rámec neustáleho vyrovnávania jej zmyslu pre otvorenosť tvarov a foriem s kanonickou, záväznou skutočnosťou ako súborom presne ohraničených významov a cieľov, v ktorom sa aj zlodeji pýtajú, koľko je hodín. Príkladom tejto konfrontácie je i kapitola, v ktorej Pipi pozvú na návštevu ku Setergrenovcom. Tu stretáva tri "dôstojné panie", ktoré, popíjajúc kávu, uvažujú takým spôsobom, ako sa od nich očakáva, a hovoria to, o čom sa pri takýchto príležitostiach zvyčajne hovorí: sťažujú sa na nešikovnosť svojich slúžok. Ich repliky sú banálne, mechanické, takmer bez významu. Pipi však výpovede týchto postáv neponecháva bez pozornosti a glosuje ich žartovnými poznámkami, ktorých predstaviteľkou je Malin, slúžka jej starej mamy.
„Pokiaľ ide o Malin," mlela Pipi, "možno vás bude zaujímať, že aj ona rozbíjala porcelán. Veru tak. Na porcelán mala vyhradený osobitný deň v týždni. Bývali to utorky, ako vravievala stará mama. V utorok ste už o piatej ráno mohli počuť, ako tá dievčina v kuchyni rozbíja porcelán. Začínala kávovými šálkami, sklom a iným ľahším riadom, pokračovala hlbokými taniermi, potom plytkými a končila misami na mäso a na polievku. V kuchyni bolo celé predpoludnie rušno až radosť, vravievala stará mama. Ak Malin popoludní zvýšil čas, išla s malým kladivkom do salóna a rozbíjala tam malé východoindické tanieriky, čo viseli na stenách. Stará mama kupovala nový porcelán vždy v stredu," povedala ešte Pipi a vybehla hore schodmi ako blesk (s. 69).
Vedomie tejto postavy je vybavené takou predstavivosťou, ktorá jej dovoľuje vyjadrovať sa k akejkoľvek téme nezvyčajne pútavo a živo, v podobe rozsiahleho tvaru so zmyslom pre detail. Pipi vie hovoriť o slúžkach omnoho zaujímavejšie než vznešené dámy, ktoré ich zamestnávajú. Spôsob, akým rozvíja svoje predstavy, jej dovoľuje získať istú nezávislosť od konkrétnych javov a vytvoriť si názor o čomkoľvek. Na rozdiel od ostatných postáv, ktoré vedia o tom, čo podstupujú, iba toľko, aby mohli správne konať, Pipi jej predstavivosť umožňuje stať sa väčšmi nezávislou od vlastnej skúsenosti. Táto postava už nemusí nevyhnutne niečo prežiť, aby o tom mohla hovoriť, a smie sa na tvorbe textu zúčastniť. Objektívne danosti pre ňu nie sú záväzným zdrojom predstáv, ale sú to jej názory, ktoré vytvárajú skutočnosť. Čo je a čo nie je, sa už nemusí učiť ako násobilku, ale môže si to vymyslieť. A tak Pipin mýtus o tom, že jej otec nezahynul, ale vládne na ktoromsi z ostrovov ako černošský kráľ, s ktorým sa stretávame hneď v prvej kapitole, sa neskôr nielenže potvrdí, ale v treťom diele je už tento ostrov natoľko skutočný, že naň môžu deti odcestovať.
Vlastná predstavivosť Pipi dovoľuje zažiť viac ako iní, vyťažiť aj zo zdanlivo banálnych situácií nečakane veľa dojmov. Byť s ňou preto deti nikdy neomrzí. S rovnakým zaujatím skúša rôzne šaty, klobúky a roly, bravúrne zvláda rozmanité úlohy. Rutinné postoje a postupy privádza do krajnosti, vyhrocuje ich do absurdných dôsledkov, poukazujúc tak na abstraktnosť každodennej ľudskej situácie. Zatiaľ čo okolie ju nabáda k vážnosti, ona ho usvedčuje z hry. K tým, ktorí si to zaslúžia, či už je to starý zlostný roľník alebo malý panovačný chlapec, sa správa rovnako – ako k nerozumným deťom. Zlodejov vysadí na skriňu a malých bitkárov na strom. Postava Pipi Dlhej Pančuchy spochybňuje rozdiel medzi detskou zábavou a každodenným uvážlivým plnením si povinností. Svojím počínaním demonštruje, že nie okolnosti, ale skôr naše postoje a názory vytvárajú svet, ako ho vnímame. Byť si istý sám sebou preto ešte neznamená prestať sa hrať, ale iba vziať niektoré z možných predstáv o sebe priveľmi vážne.
Významnou je schopnosť tejto postavy zľahčovať, ktorá vyniká o to viac, ak si uvedomíme, že jej situácia je vlastne tragická, veď Pipi vyrastá bez rodičov. Ona, ktorá žije sama, však ostatných zabáva. Obyčajné nákupy v jej podaní nadobúdajú podobu veľkolepého happeningu. Udalosti, ktoré by mali inak jednoznačný, dokonca vážny priebeh, spochybňuje a premieňa na rozmarnú hru: policajtov, ktorí ju chcú odviesť do detského domova, prinúti hrať sa na naháňačku a zlodejov, ktorí ju prišli okradnúť, zas tancovať. Nečakaná fyzická sila tejto postavy akoby bola materializovaným vyjadrením jej predstavivosti. To vďaka nej môže Pipi dvíhať všetko, čo je ťažké, zneisťovať a zľahčovať, čo je vážne, zlostných a zlých netrestať ani nebiť, ale vykladať nahor a vyhadzovať do výšky. Akoby ich tak chcela vo vzduchu očistiť, aspoň na chvíľu zbaviť toho, čo je na nich zbytočné a ťažké.
Protagonisti umeleckej literatúry sú často istým spôsobom diskvalifikovaní, zbavení zvyčajnej dôležitosti, "zľahčení" a ocitajú sa z dôvodu nejakej deviácie na okraji. Dievča, ktoré spôsobuje svojím správaním v malom meste toľko rozruchu, je podľa všetkého z radu takýchto postáv. Svojou rozmarnou neopakovateľnosťou nepopiera poriadok, ale oživuje inteligibilnú hru. Dovoľuje detskému alebo dospelému čitateľovi, zasvätenému do kultúrnych odstupov a poučenému o vlastnom význame, ocitnúť sa odrazu pri vzniku vlastnej mnohotvárnosti, a nadobudnúť tak dojem "nepredpojatej bezstarostnosti"2 toho, kto nekráča vážne, ale, pretože zľahčuje všetko, aj sám seba, radostne poskakuje.
POZNÁMKY
1 Lindgrenová, A.: Pipi Dlhá Pančucha. Bratislava, Mladé letá 1995, s. 71.
2 Auerbach, E: Mimesis. Zobrazení skutečnosti v západoevropských literaturách. Praha, Mladá fronta 1998, s. 304.