O MAČKÁCH A ĽUĎOCH – K DISKRÉTNYM PODOBÁM DIFERENCIÁCIE POSTÁV
(Stanislav Rakús – Temporálne poznámky)

O pätnásť desať mal profesor slovenčiny Dušan Sakmár začať hodinu v 2. b triede, teraz, keď sa dostal na Stavbársku ulicu, ktorú oddeľujú od areálu školy ešte dve ďalšie ulice, je už pätnásť trinásť; chronologický priebeh života, ktorý tak často konfrontoval s oslobodzujúcou schopnosťou literatúry narúšať ustálený chod sveta, funguje v týchto chvíľach so železnou neúprosnosťou, je jasné, že kým príde Sakmár tam, kde už mal byť, vyústi toto nezadržateľné, bezohľadné narastanie času do podoby závažného priestupku, lebo presnosť, zabezpečujúca famózny rytmus práce a oddychu, hodín a prestávok bola na večernej škole pre pracujúcich najvýraznejším ukazovateľom poriadku.1

Úvodné vety prózy Stanislava Rakúsa Temporálne poznámky nás, ako sa neskôr ukáže, na tento text pomerne dramaticky strhávajú do centra diania. Profesor Dušan Sakmár, učiteľ na večernej škole pre pracujúcich, objemný, ťažkopádny a nemotorný muž, sa tu priamo pred našimi očami pokúša dohnať zameškané, a včleniť sa tak do „chodu sveta“ s jeho „železnou neúprosnosťou“, zakryť čoraz zrejmejší nesúlad medzi nedostatočne intencionálnym, zdanlivo bezvýznamným spôsobom vlastnej fyzickej existencie a totalitou objektívnej skutočnosti, prejavujúcou sa nielen nedemokratickým režimom, ale aj neosobným a nezrozumiteľne „bezohľadným narastaním času“.

Dušan Sakmár sa blíži k budove školy, akoby to bol vlak, ktorý má každú chvíľu odísť, ani nie tak v túžbe dostať sa dovnútra ako v úsilí nezostať vonku. Ponáhľa sa, lebo chce zakryť fakt, že nie je na mieste. Vlastnú odlišnosť nemá v úmysle zverejňovať, nechce byť hrdinom, ktorý popiera poriadok tak, že sa doň ostentatívne nezapája. Naopak, celú svoju invenciu a fyzickú mohúcnosť uplatňuje v úsilí neprečnievať, nevyvolávať pozornosť, nedať o sebe vedieť.

V úsilí zmierniť narastajúci rozpor a uniknúť riaditeľovej pozornosti si Rakúsov hrdina volí nezvyčajnú cestu. Pokúšajúc sa nájsť zadný vchod do areálu školy, náhle sa ocitá „tam, kde nikdy nebol“, vstupuje do „úzkej, slepej uličky“ (s. 9). Vchod nachádza zatarasený. Skľúčený týmto poznaním sa spočiatku otočí naspäť, vzápätí však zastane a rozhodne sa prekonať prekážku vlastnými silami. Pretože nemá čas svoju situáciu dôkladne analyzovať, ale musí bezodkladne konať, vyloží na múr najprv svoju objemnú tašku, aby naň napokon vyliezol aj sám.

Chvíľu tam stál s cudzím, hrozivým pocitom monumentality a viditeľnosti, ale zoskočiť z tejto polohy sa obával. Nebolo preňho celkom jednoduché manévrovať ťažkým a nešikovným telom na neistej, limitovanej ploche múru, napokon sa mu však podarilo sadnúť. Hodil na zem tašku a zoskočil. Po odraze neudržal rovnováhu, spadol do trávy a októbrového lístia (s. 9 – 10).

Manévrovací priestor hlavnej postavy sa hneď na začiatku prózy dramaticky zužuje a vyhrocuje. Úsilie vradiť sa do spoločného nepozorovane a bez následkov ju ženie doslova do slepej uličky, rovno na limitovanú, pritom vyvýšenú, dobre viditeľnú plochu múru, kde sa Dušan Sakmár fyzicky ocitá presne v tej pozícii, ktorej sa chcel vyhnúť. Radikálny a pre neho celkom netypický prechod školskej ohrady ho núti postupovať nekonvenčne, vystúpiť nahor, nápadne prečnievať. Na okamih tak tento plachý, nevýbojný učiteľ literatúry zaujíma neprehliadnuteľne dominantné postavenie. Akoby sa stal sochou, navyše na podstavci. Jeho úzkostlivosť a obava pred konfliktom paradoxne vedie k situácii, ktorá je svojou neprirodzenosťou Dušanovi Sakmárovi nadovšetko cudzia.

Zasiahnutý „cudzím, hrozivým pocitom moumentality a viditeľnosti“ ako nejaký romantický hrdina najprv vystúpi nad ostatných, a vzápätí nato padá „do trávy a októbrového lístia“. Nakrátko, ale o to intenzívnejšie prežíva celý svoj osud. S úmyslom nebyť výnimočným, ani viditeľným, sa ním neodvratne stáva, v úsilí nedať o sebe vedieť nechtiac vystupuje na javisko, odchýlka, aj keď malá, je napokon priveľká: učiteľovo nezvyčajné počínanie neunikne žiakom v triede a jeden z nich napíše anonymný list vedeniu školy – udanie, v ktorom sa popoludňajšie exponované preliezanie ohrady predstavuje ako príklad nedostatočného rešpektu k času i všeobecne uznávaným hodnotám. Odhalenie, ktorému chcel Dušan Sakmár za cenu toľkého nasadenia zabrániť, sa tak nielenže stane, ale jeho vlastným pričinením zrejme aj urýchli.

Rakúsov plachý protagonista akoby o význačné postavenie v texte nemal záujem. Akokoľvek to znie absurdne, zdá sa, že dobe zodpovedajúci vzdorovitý, odbojný postoj zaujíma iba na vrchole opolotenia, nedopatrením. V úsilí dohnať zameškané potvrdzuje a zároveň popiera skutočnosť. Je vyzývavý proti svojej vôli, z nedostatku času, iba na okamih, súhrou okolností. Inak sa nebúri, neprotestuje a vedie konformný život poznačený bežnými, a preto tolerovanými výchylkami, ako je potĺkanie sa po baroch a pohostinstvách, prepíjanie vlastných aj školských peňazí, opité pospávanie na zastávke električky a následné ospravedlňovanie sa pred manželkou. Na pozadí necností tohto druhu, prekrytý banálnym kolobehom viditeľnej existencie však možno nájsť iný „príbeh“.

Ťažiskom Sakmárovho navonok normalitného správania je to, o čom sa okolie, zväčša iba málo pozorné, nedozvedá. Sú to jeho ďalekosiahle úvahy o veciach, ktoré spolu zdanlivo nesúvisia a nemajú nejaký väčší význam: motív mužského nosa v literatúre, vata a jej miesto v ľudských ušiach, vzťah trakov a synonymie, štylisticky príznaková hodnota juhoslovanských priezvisk v slovenských susedských reáliách, vzťah medzi presnosťou kolegyne Margity Pistorovej a francúzskym šalátom, medzi údeným mäsom, lámkou a básnickým dielom Jána Hollého. Dušan Sakmár nadobúda dominantné postavenie a stáva sa ústrednou postavou textu neochotne, akoby z nevyhnutnosti, pod tlakom vlastného talentu a vkusu. On sám sa nechce odlišovať, aj keď vie či aspoň tuší, že je iný. Diár, do ktorého si svoje úvahy prepisuje, zostáva jediným vecným dokladom jeho vlastnej paralelnej existencie. Potvrdzuje zmysel pre detail a precízne vypracovanú miniatúru, ale aj to, že napriek banálnemu spôsobu, akým sa protagonista Temporálnych poznámok navonok prejavuje, je jeho vnímanie prekvapujúco voľné a slobodné.

Situácia tejto postavy je stavom hlbokej, premýšľavej defenzívy. Dušan Sakmár sa ochotne ospravedlňuje, v snahe zostať nepoznaný bez rozpakov prijíma aj nepriaznivú verziu udalostí, pokiaľ mu to nezabraňuje do budúcnosti aj naďalej chápať veci po svojom. Na svojich cestách po spoločnom svete nezabúda na opatrnosť, plný obáv z počínania iných ľudí, osobitne tých, ktorí prevzali na seba určitú inštitucionálnu funkciu, je stále v strehu, pripravený primerane reagovať na slová riaditeľa, zástupcu a kolegov, ale i čašníkov, vyhadzovačov a vlastnej manželky. „Objektívne okolnosti“, to, čo sa s takou samozrejmosťou dovoláva jeho rešpektu, popiera síce nepriamo, sotva postrehnuteľne, ale o to komplexnejšie. K svetu, ako ho odovzdane vníma väčšina ľudí, pristupuje s nedôverou, rezignujúc na výraznejšie, okolnosťami nevynútené angažovanie sa v ňom. Svojou bytostnou nerevolučnosťou a neambicióznosťou presvedčivo dokumentuje, že v zdanlivo istom priestore všeobecne akceptovaných javov a vecí sa niet veľmi o čo usilovať. A tak vďaka tomu, že pracuje až popoludní, môže vyrážať na svoje osamelé prechádzky po meste v noci, keď už takmer všetci spia.

Stávalo sa, že široko-ďaleko nebolo v uliciach mesta okrem Sakmára nikoho, pri dlhších prechádzkach tento pocit zvláštnej, čímsi priam monumentálnej samoty zažíval pravidelne. V nehybnom tichu nočnej krajiny, ktoré vrcholilo po tretej hodine, bol vnímavý i k tomu, čo by si inokedy azda ani nevšimol. V spomienkach mu napríklad natrvalo utkveli okamihy, keď z koľajníc električky na širokej, zvažujúcej sa ceste medzi starou tehelňou a zimným štadiónom odvieval vietor sneh. Tento jemný a mierny pohyb snehu, ani v náznakoch nepodobný nárazom metelice, sčasti ladil, sčasti kontrastoval s pokojom a nehybnou panorámou dobre vidteľných uličiek a domov južného mesta, rozloženého v širokom priestore pod bielou, zvažujúcou sa cestou (s. 82).

Ten, kto sa vzpriami, vidí ďalej, zvyčajne to však znamená, že sám sa stáva viditeľným. Túto zákonitosť si možno uvedomiť pri pozorovaní zvierat, ktoré sa vzápätí po tom, ako sa rozhliadnu vôkol seba, usilujú rýchlo splynúť s terénom. Na rozdiel od ľudí nezostávajú na dvoch nohách, v tejto neistej, labilnej a zraniteľnej pozícii, dlhšie ako treba. Podľa všetkého pohybovať sa v priestore ako človek je vždy tak trochu neuváženým činom, znamená to nadradiť rozmanitosť potešení, ktoré pozorovateľovi prináša vzpriamená chôdza, nad vlastnú bezpečnosť, vzdať sa istoty spočívajúcej v hmatateľnej príslušnosti k čomusi oveľa väčšiemu, než sme my sami, v mene otvoreného, bezhraničného priestoru, riskovať kvôli tomu, čo je iba vidieť.

Zdalo by sa, že Sakmárovo každodenné takmer reflexívne úsilie splynúť s okolím, vidieť, a pritom zostať neodhalený, nespoznaný, ktoré ho núti preliezať múr, ale i taktizovať, precízne zvažovať vlastné slová aj činy, hľadať výhovorky, nemá konca. A predsa je tu čas, keď sa on, v ktorom aj obyčajné predstúpenie pred triedu vyvoláva určitú tieseň, môže pohybovať v spoločnom priestore nezvyčajne voľne, úplne sa oddávajúc rozkoši z nezámerných výhľadov do rozľahlej mestskej krajiny. Paradoxne práve noc, keď má väčšina ľudí strach chodiť po uliciach, poskytuje Sakmárovi útočisko. Akoby sa ocitol sám v sebe. Uprostred pustých, ale dobre osvetlených ulíc, v meste plnom spiacich ľudí, je na tom pravom mieste. Vypĺňajúc priestory, o ktoré sa nik iný neusiluje, môže byť takým, akým naozaj je. Jeho osamelá prevaha nad mĺkvym mestom nikomu neprekáža, lebo tí, ktorých sa týka, sa o nej ani len nedozvedia.

Jednou z úloh urbanizmu je vytvárať podmienky pre vznik efektívnej väčšiny, koncentrovať našu pozornosť, upriamovať ju k spoločným cieľom. Počas svojho každodenného praktického pôsobenia sa tak aj Dušan Sakmár sotva môže vyhnúť kontaktu s prejavmi autoritatívnej dobovej toponymie, ako sú Leninova a Stavbárska ulica, s ambíciou aktuálnej moci kontrolovať význam každodenného života, usmerňovať ho a viesť. Ponáhľajúc sa popoludní do práce, aj on nevedomky rešpektuje svet, aký je. Avšak hlboko v noci, keď sa nezámerne, len tak presúva mestom, oficiálne názvy ulíc už pre neho prestávajú mať význam. Neznamená to, že by strácal cieľ, iba ho už nehľadá vonku, vo veciach vôkol seba, ale vo vlastnom vzťahu k nim, v tom, čo pre neho samotného reprezentujú, na čo v ňom odkazujú. Zdá sa, že práve svojimi dlhými nočnými prechádzkami Dušan Sakmár aktuálne platnú podobu sveta nenáhlivo, pokojne, ale do dôsledkov usvedčuje z nepresnosti a nezmyselnosti. V čase, keď všetci spia, poznáva, čo je dôležité. Na miestach, ktoré by cez deň pravdepodobne spolu s ostatnými prehliadol, zažíva slávnostné, povznesené chvíle, plné nečakanej eufórie, čo ho vedie takéto body charakterizovať a pomenúvať, evidovať v rozľahlých končinách pomerne veľkého urbanistického celku „dom nedeľného obeda, bielu ulicu a mnohé iné domy a štvrte“ (s. 82).

Zatiaľ čo pozornosť ľudí, ktorí ráno opakovane zapĺňajú ulice, je prísne účelová, poznačená krátkymi, rýchlymi, previnilými pohybmi, zbytočným náhlením sa v úsilí dohnať zameškané, jeho vedomie zostáva uvoľnené, pripravené čosi sa dozvedieť. Dušan Sakmár bdie, keď iní spia, zostáva pri vedomí v čase všeobecnej rezignácie. Prostredníctvom dlhých, zdanlivo nezmyselných nočných prechádzok vytvára celkom osobité dielo. Kráča síce po tých istých chodníkoch a uliciach ako cez deň, ale nenecháva sa nimi viesť a dospieva inam. Opúšťajúc istotu spoločného času a priestoru, sa spočiatku náhodou a neskôr vedome vzdáva objektívne dosiahnutých pozícií, obklopený množstvom spiacich ľudí, nehľadá, ale je hľadaním. Vlastným telom dokumentuje dôležitosť individuálnych pochybností. Vo svete, ktorý akoby všetci opustili, poznáva inak, zaujíma k veciam okolnosťami nevynútený postoj, pristupuje k nim bližšie, než je zvykom, a pozoruje ich neobyčajne dlho. Pripomínajúc stroj, ktorý prestáva normálne fungovať, zastavuje sa, uprene hľadí na to, čo „nie je dôležité“. Svojím osamelým zaujatím nadobúda postavenie sochy. Pravidelným blúdením v podrobne definovanom priestore demonštruje, že napriek názvom ulíc si ten, kto nerezignuje vo svojom vnímaní sveta na seba samého, môže nájsť vlastnú cestu.

Dušan Sakmár predstavuje nezámernú, neokázalú, a preto ľahko prehliadnuteľnú individualitu, ktorá vďaka svojej všímavosti rozruch nepotrebuje, lebo jej ťažiskom je prirodzenosť, s akou vníma, úľava a oslobodzujúca radosť, ktoré sa zmocnia diváka pri poznaní, že veci a javy vôkol nás nemajú definitívny, záväzný význam. Najvýraznejšími fázami pohybu tohto nenápadného chodca tak nie sú chvíle, keď niekam kráča, alebo sa dokonca ponáhľa, ale okamihy, v ktorých zostáva stáť a prekvapene sa rozhliada. Či už je to osamenie na vrchole školského múru, uprostred zasneženej nočnej ulice zvažujúcej sa pomaly k mestu, alebo v samom závere prózy pohľad z otvoreného okna na šiestom poschodí s panorámou cintorína, rozhodujúci je nečakaný a zároveň komplexný obrat v chápaní skutočnosti, dotyk s jej monumentálnym a súčasne veľmi miernym, bezkonfliktným rozmerom.

Počas svojich prechádzok prázdnym mestom alebo po cintorínoch sa Dušan Sakmár pravidelne necháva pohltiť touto utopicky dokonalou, pritom neodvratne pôsobiacou atmosférou všeobecného zmierenia, stavom pokoja, ktorý obklopuje ľudí, keď sa dostatočne dlho nehýbu, nezraňujú navzájom. V konfrontácii s množstvom jednoznačných vecí spočiatku náhodne a neskôr čoraz uvedomelejšie vyhľadáva také miesta a chvíle, v ktorých sa objektívny priestor a čas rozmazáva, stráca pevné kontúry, aby sa napokon mäkko „rozplynul v nekonečne“ (s. 91). Mierna povaha, ktorá Sakmára diskvalifikuje v rámci peripetií každodenného života, mu síce nedovoľuje presláviť sa, presadiť v spoločnom, na druhej strane však ten istý deficit uľahčuje hrdinovi Temporálnych poznámok pochopiť, aké veľké sú možnosti toho, kto sa na všetko iba pozerá.

Konať dobré skutky a hovoriť pravdu si vyžaduje, ak vyjdeme z tých najvýznamnejších diel svetovej literatúry, určitú fyzickú predispozíciu. Cervantesov „rytier smutnej postavy“ potvrdzuje, že ten, kto je predurčený na veľké, ušľachtilé činy, môže byť fyzicky prítomný v tomto svete iba v minimálnej, nevyhnutnej miere. Ofenzívny charakter pohnútok, potreba prejaviť sa navonok takejto postave nedovoľuje zdržiavať sa priveľmi vo vlastnom tele. Naozaj spanilá jazda svetom teda s veľkým počtom prestávok na jedlo neráta. Ak je to tak, potom treba povedať, že Rakúsov neoperatívny, trochu lenivý hrdina je na veľké činy disponovaný iba zdanlivo, vlastná výška je mu skôr na ťarchu. Jedáva a hlavne pije s chuťou, rád si pospí. Rytier, ktorého po všetkých tých pohostinstvách sprevádza, akoby chýbal. Objemný, ale neobratný, plachý a nevýbojný, „odnepamäti pomalý, šuchtavý“ Dušan Sakmár (s. 87) koná osamelo, potuluje sa po nočných Košiciach ako Pierre Bezuchov po ľudoprázdnej Moskve. Na rozdiel od neho je však ústrednou postavou takmer proti svojej vôli, vždy, keď zostáva ako v závere prózy bezradne stáť. Rakúsov protagonista skôr neochotne trčí, než by vyčnieval v spoločnom priestore a čase. Napriek svojim opatreniam, ambícii kontrolovať okolnosti, využiť ich vo svoj prospech, neustále čosi stráca a napokon je odhalený.

Byť netrpezlivým je trúfalé. Ponáhľať sa, konať v mene budúcnosti, napríklad preliezať školskú ohradu, predpokladá rezignovať na nefunkčné súvislosti, abstrahovať od jednotlivostí, v záujme vzdialených cieľov prehliadať to, čo máme na dosah. Spoločný pokrok, ako to potvrdzujú aj Sakmárove nočné prechádzky, však prakticky neexistuje, sú iba správy o ňom, vzdialené ako orientačné tabule s názvami ulíc, informácie, ktorým možno uveriť a organizovať povedzme brigády pri príležitosti určitých výročí, “budovať” štát, beztriednu spoločnosť alebo niečo iné. Konkrétna ľudská situácia však zostáva napriek rozmanitým odstupom, meniacim sa v čase, stále rovnaká. Stroje sú čoraz zložitejšie, ale sedadlá obsluhy sa nezväčšujú. Niet takej doby, na ktorú by nebolo možné zabudnúť pri jedle a pití. Konzumovať alebo jednoducho zaspať znamená popierať spoločné, rezignovať aspoň na chvíľu na veľké ciele, unikať pred tvrdosťou štandardizovaných postupov a aktuálne platných noriem rovnako ako pred vlastnou pozornosťou. Uprostred plánovito riadeného sveta, navyše plného nedôvery v jednotlivých ľudí, keď sa nadšenie pre text stáva normou, dionýzovské pitie Dušana Sakmára má svoj význam a na pozadí decentného “televízneho jedenia”, ktoré demonštruje všeličo, ale “na jedlo v ústach hercov sa nedíva” (s. 63), nadobúda jeho ochota jesť podobu nenápadnej revolty.

Sakmárova korpulentná, potenciálne expandujúca fyzická extenzia s prejavmi začínajúcej sa obezity nie je na konflikty a významné činy, ako to dokazuje aj spôsob prekonávania školského múru, pripravená. Mohutnosť sa v nej spája s nešikovnosťou, samo telo akoby poskytovalo možnosti, ktoré hrdina nie je ochotný si priznať. Dušan Sakmár sa ani v ňom nepresadzuje viac, ako je nevyhnutné. Celú tú „horu mäsa“(s. 38) využíva iba ako úkryt. Prejaviť sa výraznejšie by bolo chybou, byť chudý zas romantické, nejesť a nepiť priveľmi patetické. A keby mu v ceste za slávou nestála iná prekážka, je tu ešte taška. Ozajstným hrdinom jednoducho nemôže byť človek, ktorý so sebou všade vláči takú objemnú batožinu. Sakmárova aktovka sa na svojho majiteľa veľmi podobá, je rozmerná, ťažká a nepohyblivá, robustná ako on, súčasne nekonformná v tom, ako sa vytrvalo ujíma aj zbytočností: napríklad starého leukoplastu a vaty. Často zavadzia, ale aj padá v tichu vedeckej knižnice, potkýnajú sa o ňu iní, aj Sakmár sám a stojí za zmienku, že pri úvodnom prekonávaní školskej ohrady sa ocitá na múre ako prvá. S jej pomocou sa mu zväčša úspešne darí odpútať pozornosť od seba, nechať okolie, aby sa zaoberalo iba ňou.

Samotná veľkosť tejto aktovky, či skôr kabely akoby predurčovala Sakmára pre stacionárne, meditatívne podoby správania. Jej mnohotvárny obsah je „obrazom jeho maximalizmu a neuskutočených predsavzatí, túžby začínať každý deň nový život a stopercentne využívať čas, no aj prejavom jeho pohodlnosti“, neochoty „pravidelne vymieňať veci a zaťažovať sa ich revíziou“ (s. 50). Spôsob, akým sa v nej stretajú zdanlivo nesúrodé veci a povedľa tých, ktoré tam patria: kníh, učebníc či zošitov, je v nej dostatok miesta aj pre „nožnice, vyschnuté fixky, hygienické vreckovky, hrdzavejúce a sčerneté kancelárske sponky, pokrčené papieriky a vpravo medzi omrvinkami a inou špinou aj staré už použité lístky z električky“ (s. 60), potvrdzuje síce neuvedomelú, ale o to väčšiu túžbu zahrnúť rozmanitosť vecí do jediného celku, potlačiť potenciálne konfliktnú rozdielnosť javov ich spoločnou hmatateľnou telesnosťou. Veľká taška poskytuje svojmu plachému nositeľovi aj nezanedbateľnú istotu, že má okolnosti aspoň v hrubých rysoch pod kontrolou a môže rozhodovať o tom, čo bude na stole – vonku a čo zostane ukryté vo vnútri. Aj napriek pravidelnému málo úspešnému hľadaniu písacích potrieb na začiatku hodiny nemá Dušan Sakmár dôvod o tejto svojej istote pochybovať, až kým sa v závere prózy neukáže, že napriek nadštandardnej veľkosti v taške akoby napokon nebolo dosť miesta na to, aby sa ten najdôležitejší predmet – diár s kompromitujúcimi poznámkami – nedostal mimo jeho dosahu.

Próza Stanislava Rakúsa pôsobí duchom zmierenia. Nepriaznivé reálie normalizovaného Československa začiatku sedemdesiatych rokov predstavuje ako rámec prekvapujúco zmysluplného naplnenia jednotlivého ľudského života. Čítajúc Temporálne poznámky, akoby sme otvorili objemnú, predpokladanými aj čudnými, veľkými, ale aj malými, bezcennými predmetmi preplnenú Sakmárovu tašku. Nachádzame tu odkazy na neosobnú „dobu“ a jej autoritatívnu, tvrdú, zdanlivo nespochybniteľnú skutočnosť: záväzným spôsobom chápaný svet pozostávajúci z určitých slov, ciest, ulíc a budov, spoločenských rubrík a inštitúcií štátnej správy, pravidelne sa opakujúcich vyučovacích hodín a prestávok alebo grafikonu hromadnej dopravy.

Na druhej strane sa tu možno stretnúť s obšírnym opisom periférnych javov, ktoré pre svoju jednoduchosť, spätosť s osudmi konkrétneho človeka ako bezvýznamné a málo reprezentatívne nefigurujú v učebniciach, vtedy aj dnes zostávajú nedocenené. Krátka novinová správa o jesennom upratovaní na oddelení psychiatrie „v rámci záväzku na počesť 50. výročia vzniku ZSSR a 55. výročia VOSR“ (s. 68) alebo zmienka „o najstaršom Maďarovi Gézovi Pénzesovi“, ktorý bol vo veku 117 rokov „pochovaný v juhomaďarskom Pécsi“ a posledných deväťdesiat rokov sa venoval obuvníctvu, (s. 67) či prostý fakt, že na Leninovej ulici sa nachádza mäsiarstvo, sú informácie ako všetky ostatné, no zároveň aj čímsi výnimočné. Bez toho, aby prestali plniť pôvodné funkcie, nadobúdajú nový, jemnejší význam, podobne ako Dušan Sakmár, stávajú sa nechtiac dôležitými. Svojou diskrétnou neopakovateľnosťou oslobodzujúcim spôsobom neutralizujú ambície tých, ktorí ovládli spoločné a chceli by pyšne určovať hodnotu vecí.

Ľudská situácia, ako to potvrdzuje Rakúsova próza, je povedľa faktov, ku ktorým sa hlásime spolu s ostatnými, utváraná aj subtílnymi drobnosťami, ktorých realita je dôležitá, aj keď uniká cudzej pozornosti. Historické udalosti, ktorým akosi samozrejme venujeme pozornosť, sa v tomto diele ocitajú v úzadí a sme na ne odkazovaní akoby len mimochodom, aby na ich miesto vystúpili bizarné podrobnosti: „slovo vodka“ (s. 27), „nebezpečné papieriky“ (s. 97), chybná čiarka v tiráži košického večerníka, hrsť orieškov, slané očko, skladací kufrík alebo jemné kožené rukavice. Svet v Temporálnych poznámkach narastá pozvoľna, prostredníctvom rozsiahlych a zároveň detailných až minucióznych reflexií. Pripomína reč človeka, ktorý akoby sa neustále potreboval uisťovať o tom istom, vracať k tomu, čo už povedal. Nemá podobu jednoduchej trajektórie, ale sledu digresií a amplitúd, zviazaných s jedným bodom. Rovnako ako Sakmárova bezodná taška, ani celá próza nepozostáva z neautonómnych častí, ale tvoria ju suverénne celky, ktoré sú viac alebo menej schopné existovať samy osebe. V konečnom výsledku sa ťažisko takéhoto textu môže nachádzať na rôznych miestach, nielen na konci. Jeho ambivalentný charakter zodpovedá nechcenému, okolnosťami vynútenému odhaleniu hlavnej postavy.

Ak skúmame, k čomu sa autor v úsilí porozumieť svetu vytrvalo vracia, zistíme, že sú to predovšetkým také fragmenty ľudského tela, ktoré svojím dominantným postavením v rámci celého organizmu prirodzeným spôsobom pútajú pozornosť: ženské oči, mužský nos, ukazovák, ale aj „nepríjemný detail francúzskeho šalátu, zachyteného na čiernych páperových fúzikoch Margity Pistorovej, ženy v stredných rokoch“ (s. 63), ďalej súčasti oblečenia: nohavice, traky, podkolienky, spodná bielizeň, košeľa a topánky, a jednoduché jedlá a nápoje: bravčový rezeň, zákusok, káva, horčica, chren, „okruh vodiek, okruh orieškov a slaných očiek a v podobe varených klobás, ...i okruh mäsa“ (s. 42). Zdá sa, že to, čomu sa Stanislav Rakús na pozadí chladne ubiehajúceho času zdanlivo neprakticky potrebuje venovať, je samotná viditeľná, i keď neokázalá fyzická prítomnosť človeka vo svete, diskrétna neopakovateľnosť, s akou existuje, jeho situovanosť uprostred elementárnych okolností, tvorených predmetmi ako umelý chrup, žiletka, “čínske pero”, „skrátené celuloidové pravítko na podčiarkovanie v knihách“, „kožené puzdro poľskej výroby, zdobené ornamentmi“ (s. 57), vecami, či skôr vecičkami, ktoré sú s rukami v každodennom bezprostrednom kontakte.

Stanislav Rakús nepriznáva ľudskému snaženiu mnoho kompetencií. Ochotu jednotlivých ľudí energicky a nekompromisne konať chápe ako rozvinutie bežnej gestikulácie, a tak pokračovanie snahy nadobudnúť v priestore väčšiu istotu, dať vlastnému telu určitejšiu podobu, vymaniť sa z jeho zaoblenosti a potenciálnej mnohoznačnosti, zamerať ho istým smerom a nechať na niečo dôležité a podľa možnosti aj veľké poukazovať. Človek svojou ambíciou čosi znamenať, ochotou niečo reprezentovať v jeho podaní pripomína osamelý, mnohoznačný, “ostrý, skôr biely ako červenkastý”, do výšky zdvihnutý prst zástupcu riaditeľa, ktorý dokáže plniť celý rad funkcií a možno ho “bohato významovo a komunikačne zaťažiť”, napriek tomu však neprestáva byť “súčasťou toho istého tela” (s. 49).

Zatiaľ čo vonkajšia podoba strojov rovnako ako hmyzu pozostáva z pevnej schránky, ktorá uchováva mäkké časti vo vnútri, je tvrdá a odolná, dobre pripravená na možnú konfrontáciu, spôsob, akým fyzicky existuje človek, pôsobí v porovnaní s tým neisto a zraniteľne. Ľudské telo je na väčšine svojich miest mäkké a poddajné, ľahko prístupné aj malým podnetom zvonku, čím sa celkom prirodzene vystavuje mnohým skúškam, na druhej strane však práve táto jeho relatívna neuzavretosť a tvarová tolerancia umožňuje bohatú diferencovanosť ľudskej podoby, “ktorá dáva tvári každého človeka, tváram tých, čo boli, sú alebo ešte len budú na tomto svete, jemnú a súčasne podstatnú odlišnosť” (s. 20). Táto jedinečnosť sa po smrti stráca, materiálna podstata človeka je postupne redukovaná na jednoduchý neutrálny skelet, aby tak nadobudla “tú formu posmrtného fyzického bytia, v ktorej miznú črty odlišnosti” (s. 86). Ľudská individualita je, zdá sa, spätá s poznaním vlastnej nejednoznačnosti, citlivosti a zraniteľnosti. Vystupovať sebaisto, správať sa nekompromisne, ostro a tvrdo z tohto pohľadu živému človeku vlastne neprislúcha, nezodpovedá to inverznému charakteru jeho fyzickej existencie, čo opakovane vedie v dejinách tých, ktorí nepoznajú zľutovanie, aby si za svoj znak vyberali ľudské kosti.

Neochota protagonistu Temporálnych poznámok aktívnejšie sa prejavovať, meniť svet vôkol seba, bojovať a zápasiť, či aspoň rázne polemizovať, nie je iba prejavom jemného vkusu, ale má charakter uvedomelej rezignácie, neochoty postupovať tak odhodlane, ako sa to od jednotlivcov v dejinách neustále očakáva. Ľudia, ako si nie bez trpkosti uvedomuje Stanislav Rakús, sú aj bez vojen nevyhnutne heroickí. Každý, kto žije, je potenciálnym hrdinom, či chce alebo nie, jednoducho preto, že umiera. Po smrti, ako to dokazujú cintoríny, sa napokon takmer všetci ukážu byť čímsi dôležití, hodni toho, aby im bol postavený pomník. Názorová nekompromisnosť a tvrdosť množstva každodenných konfliktov je z tohto pohľadu zbytočná, rovnako ako pátos iba usvedčuje svojich nositeľov z nepochopenia nejednoznačnosti vlastného položenia. V Jasanici, jednej zo svojich starších poviedok, popisujúcej dravý bezútešný naturálny vidiecky kolorit plný insitných vášní a bolesti, necháva Stanislav Rakús potulného drotára Perka rozprávať nešťastnému dieťaťu príbeh o mačacej krajine, ktorý na pozadí okolitej tvrdosti svojím humorným vyznením pôsobí uvoľňujúco až katarzne2.

Hneď v ďalšej knihe Mačacia krajina, 3 rovnako ako v nasledujúcich Temporálnych poznámkach,4 už tento povznášajúci, takmer očistný naračný postoj zaznieva naplno. Zdá sa, že je to práve zmäkčovanie sveta, na čom Stanislav Rakús vo svojich prózach od istého času systematicky pracuje. Ľudí oddeľuje od ich zvyčajných nocionálnych funkcií a predstavuje ako kocúrov a mačky alebo, v prípade Temporálnych poznámok, češúcich sa, s vatou v uchu, mäkko telesných, vlasatých, nosatých a ušatých, detsky milých vo svojej spontánnej fyzickej neuvedomelosti. Zachytenie mimovoľnej existencie tela sa preň stáva prostriedkom spochybnenia množstva malých, ale závažných foriem odstupu medzi ľuďmi. Rovnako alegoricky ako predstava zvierat oblečených v šatách, vedúcich medzi sebou dôležité rozhovory, pôsobí poznanie, že aj počas tých najvýznamnejších chvíľ, v čase, keď myslí na závažné a veľké veci, ľudstvo neprestáva mať vatu v ušiach. Naivná neuvedomelosť, ktorá sa tak postupne v prózach tohto autora tematizuje, potvrdzuje tvorivý charakter individuálneho vnímania, naznačuje, že každá situácia môže byť spresnená, a tak zjemnená poukázaním na jej prirodzenú fyzickú ukotvenosť.

Stanislav Rakús skutočnosť chápe zaoblene, unikajúc jej štandardizovanej neosobnej ohraničenosti. Rozširovať sa o podrobnostiach je preň spôsobom, ako zmierniť neprístupnosť objektívneho sveta. Vedomie, že direktívy či nariadenia budú znesiteľnejšími, ak pochopíme, nakoľko sú v podobe gest odkázané na pomoc obyčajných prstov, osobitne ukazováka, zakončeného dlhším, či kratším nechtom, zmäkčuje a zdetšťuje počínanie aj tých najistejších spomedzi nás. Stanislav Rakús vie, že očakávania späté s takými konkrétnymi vodcami sa napokon musia ukázať ako neprimerané. Jeho pohľad je zmierlivý a súčasne rezignujúci. Ľudia sa v ňom javia hmatateľnejší, ako sami tušia, nie však preto, aby ich ponížil, ale aby ich urobil poddajnejšími a vnímavejšími, aby absurdnosť a tvrdosť abstraktného sveta konvencií, v ktorom sa stále zabúda na jednotlivých ľudí, urobil znesiteľnejšou, jemnejšou na dotyk.

Prirodzená fyzická zraniteľnosť, ktorú na svojich postavách napriek ich systémovým rolám a funkciám vytrvalo objavuje, predstavuje z hľadiska senzibility do budúcnosti určitú nádej. Zaiste vie, že mačky nenosia sukne a nohavice. Takto, takmer v podobe zvierat, s labkami a fúzami alebo s množstvom drobných telesných detailov sa však ľudia nestávajú animálnejšími, ale, paradoxne, ľudskejšími. Povznášajúca radosť, ktorá je s týmto zistením spätá, má svoj spirituálny význam. Umožňuje aj naďalej vidieť chyby, ktoré jednotliví aktéri robia, ale nedovoľuje ich už nenávidieť.

POZNÁMKY

1 Rakús, S.: Temporálne poznámky. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1993, s. 5.
2 Rakús, S.: Pieseň o studničnej vode. Bratislava, Smena 1979, s. 8.
3 Rakús, S.: Mačacia krajina. Bratislava, Mladé letá 1986.
4 Rakús, S.: Temporálne poznámky. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1993.