(Štefan Strážay – Básnické dielo)

Poézia vyvoláva očakávania. Ako v labyrintných konároch stromov trpezlivo postávajúcich popri cestách sa v nej uchovávajú prehliadané súvislosti. Štefan Strážay pri tom postupuje s priam metodologickou dôslednosťou. Nenavodzuje stav metaforickej neurčitosti, ale ujíma sa nezrozumiteľnosti samotnej, a môže vďaka tomu znovuotvárať význam čohokoľvek, aj zdanlivo samozrejmých vecí. Jeho texty nevyvolávajú žiaden zmätok, naopak, aj po rokoch pôsobia čisto a upravene. Nik sa v nich nemusí stratiť. Pripomínajú neveľké, no vkusne upravené záhrady. Nielen padajúce lístie, drobné predmety, ale aj bolesti a smútky sa v nich predstavujú so zmyslom pre mieru. Presvedčiť sa o tom môže každý, kto dokáže oceniť trpezlivú prispôsobivosť, či dokonca ľudskosť jednoduchých vecí, jemný súlad zdanlivo nedôležitých okolností vlastného života.

Niekto prichádza,
zatvára dvere za sebou,
sadá si za stôl,

nepochopiteľne
pije čaj, kohosi oslovuje,

vyzúva sa, oblieka si sveter,
nepochopiteľne.

Katalógy obchodných domov nás presviedčajú o tom, že svetu rozumieme. Predstavujú nám predmety a život uprostred nich ako sled opakujúcich sa reklamných sekvencií, v ktorých je našou úlohou iba ilustrovať obvyklé použitie nábytku. Po rokoch strávených v dôvernej blízkosti nehybných, jasne ohraničených vecí vnímanie nadobúda samozrejmý charakter. “Každú chvíľu je nedeľný podvečer” (s. 163). Je zrejmé, že ak sa chce niekto dozvedieť viac, musí postupovať inak. Pozoruje zatváranie dverí a obliekanie svetra akoby to bolo po prvýkrát. V prostredí plnom ľahko dostupného sebauspokojenia pristupuje k jednoduchým predmetom a činnostiam ako k vzácnym, doteraz nepoznaným úlohám. V dosahu lámp a iných vysvetlení systematicky odmieta pokladať za samozrejmé to, čo sa odohráva v bytoch a domoch, v kuchyniach a v izbách.

Poézia Štefana Strážaya ukazuje, aké rozumné je vlastne tomu, čo sa vôkol nás odohráva, celkom nerozumieť, zostávať sústredený aj za cenu, že to bude pôsobiť roztržito a všímať si počas rozhovoru čosi zdanlivo nedôležité, napríklad motív kvetov na obruse alebo vlastný dych. Zatiaľ čo iných ľudí akoby už nič nedokázalo prekvapiť, on venuje pozornosť „nesmierne zložitému, letmému úsmevu ženy v autobuse, detskému slovu“ (s. 440). Je neustále pripravený ocitnúť sa na začiatku.

Znova odchádzam

Na všetkom záleží, všetko
pozorne poukladám, všade pozriem.
Zostanú po mne prázdne izby
a priehlbinky.

Na nič nezabudnem, vrátim sa
a nakoniec odídem: len tak,
s rukami celkom prázdnymi a celý
naľahko.

Vo chvíľach, keď pred odchodom z domu kontrolujeme dvere, okná, tiché miestnosti, pripomíname básnikov. Sústredenejší než inokedy nezvyčajne dlho hľadíme na nábytok, v ktorom sme prespali a presedeli už celé roky, skúmavo pozeráme aj na vodovodné batérie, plynový sporák, taniere. Aj v múzeách akoby sa od nás očakávalo čosi podobné. Rozmerné sklá nám bránia dotýkať sa vystavených predmetov a nabádajú nás, aby sme k nim pristupovali všímavejšie, ako k znakom. Fragmentom dávno minulých životov sa tak s odstupom času dostáva pozornosti, o akej sa ľuďom, ktorým kedysi patrili, ani len nesnívalo. Veď komu by už napadlo uprene pozorovať obchytané poháre v kuchyni alebo po celé minúty z rôznych uhlov skúmať gombíky na košeli? Počínanie, ktoré by sa vo svojej dobe iste chápalo ako čudácke sa však s odstupom času ukazuje ako správne. Každodenný život získava pri určitej miere sústredenia nový rozmer. Prekvapujúce je, že kým v múzeách a v galériách sa vieme poučiť aj z pohľadu na lyžice a hrnce, po príchode domov sa dopúšťame tej istej chyby ako generácie ľudí pred nami. K jednoduchým predmetom vôkol nás pristupujeme nevšímavo, až ľahostajne. Nezostávame stáť pred vlastnými kabátmi v predsieni dlhšie ako treba, nehľadíme s údivom na premenlivé zátišia v kuchyni.

Veci zvyčajne chápeme ako vzácne, kým sú čisté, nové, vzdialené a nedostupné, keď sa na ne môžeme iba pozerať. Predmety si vlastne kupujeme z netrpezlivosti, dávame ich vyberať z chladných výkladov, aby sme sa ich mohli doma dobyvačne do sýtosti dotýkať. Po čase ich však už nevšímavo berieme do rúk a myslíme pritom na niečo iné, dokonca na nič. Ako pozorovatelia, ktorí sa pokúšajú zabudnúť na vlastné zlyhania, ich z políc odkladáme do hlbokých zásuviek a tmavých skríň. A pritom sú to práve tie najjednoduchšie veci vôkol nás: obchytané hrnčeky, taniere, stoličky a stoly, ktoré po celé roky trpezlivo uchovávajú základné predpoklady nášho ľudského prístupu k svetu. Ich význam sa mení v závislosti od toho, ako všímavo k nim pristupujeme. Pokiaľ ich iba ľahostajne berieme do rúk, dokážeme hladko, bezmyšlienkovite konať, čím opatrnejšie sa ich však dotýkame a čím sústredenejšie na ne dokážeme hľadieť, tým viac sa môžeme o sebe dozvedieť.

Básne Štefana Strážaya prinášajú dlhé pohľady do striedmo zariadených interiérov, v ktorých aj vyzliekanie košele alebo láska nadobúdajú neobyčajne skúmavý charakter. Pozornosti sa v nich postupne dostáva chlebu, jablku, skrini, lampe, zrkadlu, ale aj tanierom, obrusom, lyžičkám, jasnému kockovému cukru. S ľútosťou, aká sa zvykne spájať s ľuďmi, sa v nich oznamuje, že “zimníky, svetre nás opúšťajú, naše aj po druhých. Farby blednú, začína sa strapkanie,“ ale aj to, že v tejto neodvratnej „obnosenosti je čosi nádherne rovnovážne“ (s. 71). Precízne sa v nich evidujú „nedele plné šálok, neumytých tanierov,“ „pondelky, stredy“, „okná, dvere, kasne“ (s. 89). A zároveň sa zhŕňajú „poroztrácané zápalky,“ šálky „cengajú v prstoch ako kvety“ a kockový cukor sa zbiera práve vtedy, keď sa mak „slnečne rozsypal“ (s. 94). Postavy a predmety existujú v ohraničených priestoroch obytných miestností ako v nedocenených expozíciách po celé roky bok po boku: je tu „mlieko naliate po okraj hrubého hrnčeka, chlieb v bielom obrúsku, kvetované steny, oneskorené hodiny, rovná voda v belasom emailovom vedre a ľudia, ktorí zostarli, zdanlivo pokojne, postupne, nebadateľne“ (s. 304 - 305).

Existovať ako človek znamená prejavovať sa všedne „medzi samozrejmými predmetmi a ľuďmi“ (s. 72). Značí to pristupovať k nehybným pohárom na nehybných stoloch s odovzdanou vyrovnanosťou, po celé roky takmer rovnako. Praktický život plný automatizovaných činností nás usvedčuje z pripravenosti prijať nejaké výklady seba samých tak, ako sa núkajú, nech už sú akékoľvek. V poézii Štefana Strážaya sa však postupuje inak. Banálne predmety a opakujúce sa situácie sú v nich nazerané ako jedinečné, hodné obdivu a dlhodobej pozornosti, a to bez toho, aby boli vytrhnuté zo svojich rutinných kontextov. Jeho básne sa niekedy začínajú rovnakými strohými formuláciami, akými sa výpovede ľudí o svete obvykle končia: “Z rozbitej karosérie opadáva drobný email“ (s. 132)“. „Vrátili sme sa domov (s. 145).“ „Prišiel otec, neskoro“ (s. 185).“ „Vezmem si jablko (s. 214).“ „Na brezách zostáva uschnuté lístie (s. 217).“ „Rúbu stromy“ (s. 219). Takéto konštatovania na jednej strane odkazujú na dni plné jednoznačnosti pripomínajúcej stránky detského leporela, zároveň na nich možno demonštrovať skutočnosť, že ak sú výjavy zo života, o ktorých predpokladáme, že ich už dobre poznáme, podrobené dôkladnejšiemu skúmaniu, odrazu v nich možno rozpoznať úlohy, ktoré nedokážeme vyriešiť.

V poézii Štefana Strážaya vystupuje mnoho vecí, celkom osobité miesto v nej však zaujímajú porcelánové šálky. Azda preto, že sa na ľudí tak podobajú. A tak už nielen ruky, ktoré čosi pevne zvierajú v prstoch, aj “špinavé šálky s reprodukovaným porcelánovým kvetom” (s. 373) alebo cengajúce “ešte so stopami úst“ (s. 45), či hrnčeky “do výbavy” (s. 89) sú plné prejavov ambícií a skrytých protirečení. “Raňajšia šálka,” ako v nejakom nenápadnom ľúbostnom románe “má oblé boky” (s. 177), a odrazu je dopitá, “zašpinená ústami” (s. 44), ktosi ju niekam odloží, prípadne “padá zo stola” (s. 15). Aj jednoduchá retrospektíva toho, ako “matka v čiernom z trasúceho sa hrnčeka dlho pila studenú vodu” (s. 39) nám dáva nahliadnuť hlbšie do symbiotického vzťahu ľudí a vecí. Demonštruje skutočnosť, že práve na takýchto elementárnych okolnostiach plných bezprostrednosti a intimity možno nielen podrobne sledovať beh udalostí, ale aj lepšie pochopiť mieru ich závažnosti.

Výšky

Kamene sú hlboko,
nad kameňmi čierna zem,
nad zemou zrkadlenie obilia,
zelený les je nad pšenicou,
potom ľahučká obloha
(plávajú v nej vtáky),
nad ňou takmer nič
a vysoko nad všetkým

znova čerň a kamene.

Nadnesenosťou vysokej letnej oblohy vo svojej básni sa Štefan Strážay nenecháva nadlho uniesť. Výšky uňho začínajú a končia hlboko. Jeho vnímanie je koncentrované, už od počiatku plné stôp závažných skutočností. Máločo v ňom smie zostať ľahké, rozptýlené. Sú tu, pravda, “ľahučké stodoly” (s. 169) a strechy, nad ktorými sa k zemi ľútostivo skláňa “ľahký gázový mesiac” (s. 366), stromy a kaplnky „nadľahčené zlatým mrazom“, no zároveň „tlmené svetlo z nakálaného dreva a reálnej bolesti“ (s. 76). V jeho textoch možno nájsť dokonca aj také miesta, kde “všetko je ťažké,” kde sú iba “ťažkí ľudia, také ťažké zvieratá, zem, napitá prenikavým močom a špinavým dažďom, zem, z ktorej všetko vyrástlo a všetko sa do nej zosúva“ (s. 100). Veľa je toho, čo v básňach tohto autora nesie nejaké bremeno: sú tu „ťažké, nákladné“ vlaky (s. 127), „ťažké nákladné a pracujúce“ autá (s. 148), naložené „polámanými panelmi, štrkom, skazenou zemou“ (s. 331), „ťažké kvety“ v ťažkých rukách (s. 176), ale aj „ťažká pšenica“ (s. 61), „ťažké ovocie“ (s. 196), ťažká voda (s. 147), „sivé ryby ťažké ako zvony“ (s. 12). Udalosti tu prichádzajú na scénu ako masívne železničné vagóny, v ktorých sa cestuje „so sklonenou hlavou“, (s. 41, 43). No nielen to. V tomto uzavretom svete sa nakláňajú aj „staré záhrady“ (s. 124), naklonená je izba (s. 276), pole (s. 61), tráva (s. 331). Navyše v ňom zhora nadol opakovane padá lístie a voda. Nachádzanie oblúkov aj v chlebe a v ohni tak už len potvrdzuje bezvýchodiskovú geometriu ťažkého života.

Vyvážené básne Štefana Strážaya pripomínajú chladné, pozvoľna klesajúce snehové vločky plné jemnej, zraňujúcej symetrie. Vyznačujú sa schopnosťou nachádzať krehký súlad aj vo veľmi nepriaznivých situáciách, čo si vyžaduje privádzať na scénu aj veľké množstvá ťažkého lístia. Niekedy „klesá slávnostné“ (s. 67), inokedy „bohaté“ prudko padá (s. 135) alebo zostupuje nadol ,„nástojčivo“ (s. 435), či len tak, nepovšimnuté „zasypáva panoramatické a chladné sklá“ áut (s. 130). Jesenné lístie nakrátko poletujúce vzduchom patrí k ťaživým, a zároveň povznášajúcim javom, čo umožňuje, aby sa stávalo oporou rovnako ambivalentných prístupov k svetu. Jeho interpretačná hodnota spočíva zrejme práve v tom, že jednotlivé listy klesajú nadol veľmi ľudsky, každý svojou vlastnou dráhou, ktorá sa však zároveň podobá tým ostatným. Monumentálna kvantitatívnosť, a zároveň krehká individualita takéhoto pádu ho priam predurčuje ako nevyčerpateľný model udalostí. Ilustrujúc osudy jednotlivých ľudí a veľkých ríší ho možno uvidieť počas prechádzky triasť sa „na strome naklonenom do vlaňajšej vody“ (s. 75), ale aj zamrznuté, naviate do bazénov „ešte predvlani“ (s. 284), hnedé na hladine (s. 171), alebo vo veľkých množstvách na zemi, až „je ho toľko, mokrého a kompaktného, že pripomína zváľané architektúry“ (s. 219).

Zatiaľ čo lístie v básňach Štefana Strážaya zostupuje nadol nerozhodne, dôstojne, no zároveň bezúčelne, dážď si v nich počína už cieľavedomejšie. Chvíľami má podobu dlhých prútov, ktoré musí človek alebo vlak po ceste odhrnúť (s. 24), no dokáže byť aj „trpezlivý“ (s. 404) alebo „naliehavý“ (s. 98), sťahuje sa z miesta na miesto (s. 391), vracia sa (s. 339), chvíľu prestrie „ako obrus“ (s. 13), vzápätí „vyšíva hlinu“ (s. 26), či dokonca zmýva karosérie (s. 117) alebo zneje ako „hudobný nástroj“ (s. 391). Niekedy prší „pomaly“ (s. 9), „ustato, tmavomodro, nízko“ (s. 101), „drobno a nepresne“ (s. 264), „nesúvislo“ (s. 389), inokedy vyslovene len „na zelené stromy a na dievčatá“ (s. 10), najprv „vonku“ (s. 134), potom „za oknom“ (s. 220). A sú dni, keď pršať prestane (s. 24) a počuť ho možno „iba v hodinách“ (s. 13). Niekedy sa zdá, že prší „navždy“ (s. 71), inokedy je dážď „nepokojný“ (s. 11), „chveje sa“ (s. 57), ustáva. Sú miesta, kde možno vidieť „priezračné dažde“ (s. 121), inde „padá temný dážď“ (s. 78). Niekedy sa spustí ako „nediferencovaný nezrelý lejak“ (s. 463), dokáže bezohľadne zničiť „tvary krásnej krajiny“ (s. 67), v iných básňach však vie byť aj jemný, a vtedy „ustiela zelenú vodu mäkko pod hlavu“ (s. 11), alebo sa jeho „postriasaná krištáľová voda“ trblieta ako „bižutéria“ (s. 449).

Rieka Čokoľvek hodíš do rieky, napokon
uniká, rozpustí sa, zmizne:
list zo stromu
sneh.

V premenlivej a jasnej vode
zostáva iba podoba stromu a dávneho mosta.
Zostáva celé roky, lebo
vlastne tam nie je.

V básňach Štefana Strážaya netreba na dážď dlho čakať. Natrvalo zostáva v lese, kde „je stále po daždi“ (s. 152), alebo v rieke, ktorá je vlastne sústredeným pokračovaním jeho pádu. Zatiaľ čo v podobe kvapiek dopadá voda na svet, z riečnych brehov zas ustavične čosi padá do vody, postupne v nej „uniká, rozpustí sa, zmizne“. V silnom prúde prebieha boj jednotlivostí o vlastnú podobu. Neprestajne tečúca voda usvedčuje tých, ktorí do nej hádžu listy alebo sneh z obáv o vlastnú budúcnosť. Pred riekou sa nedá schovať, nemožno ju prečkať, ale treba ju opatrne obísť, a to aj vtedy, keď „zaspala pod mostom“ (s. 23). Žiaden dážď sa nemôže porovnať s tým, aká „zdĺhavá“ vie byť „rieka“ (s. 16), keď neobyčajne dôsledná studená, plynie „v oblúkoch“ (s. 217), valí sa „už toľko rokov,“ „nadvihuje ťažké pontóny, napne reťaze“ (s. 143).

Systematická evidencia rozmanitých podôb vody v poézii Štefana Strážaya nie je náhodná. Dáva ňou o sebe vedieť archetypálne chápanie sveta ako uzavretého, kvapalného, ťažko uchopiteľného prostredia, pred ktorým autor vlastne ani nemá ako uniknúť. V sofijskom hoteli ho núti kráčať „po hrubých mokrých, napitých kobercoch“ (s. 146), a v Odense zas pozorovať „dánsky dážď“ (s. 355). Niekedy je voda v jeho básňach pokojná, „plná zvädnutého lístia“ (s. 35), inokedy „žije, studená a ešte slepá hmatá po svetle“ (s. 37), zlatá „prechádza do hneda“ (s. 35), tmavá, „zrkadlí vetvu“ (s. 77). „Hrajúca“ prebýva v džbáne (s. 34), plytká „neďaleko hlbočiny, temnej ako tma“ (s. 89), „špinavá“ v bazénoch (s. 163), vlažná v pohároch (s. 164). Niekedy je „mladá a chladná... temná, s vôňou prsti, nehybná, zastavená ako zrkadlo, oneskorene veselá, trochu chorá“ (s. 350), inokedy mŕtva (s. 458), zelená, nezrelá (s. 11). Štefana Strážaya zaujíma „rastlinná padajúca“ voda (s. 180), aj rovná voda „v belasom emailovom vedre“ (s. 305), „zrýchlená a ľahká“ v úzkej rieke (s. 382), aj „priestranná pod hladinou, tmavá a ťažká, alebo trochu ďalej svetlá a ľahučká, plná vzduchu“ (s. 169). Upútať ho dokáže špinavá a mdlá riečna voda (s. 243), i „odstáta dažďová voda medzi koľajnicami“ (s. 142). Zaujíma ho, ako „sa vylieva z pohára prevráteného na prasknutý betón,“ „slepá, nahmatáva smer, ktorý už zostane, obíde kamienok, nadvihne a položí smietku“ (s. 405) alebo sa „hrubá,“ z odkvapovej rúry valí „na čistú dlažbu“ (s. 151). Venuje jej pozornosť aj vtedy, ak je „odpadová“ (s 380), odstáta v neumytej šálke (s. 330) alebo rozliata „po kamennej obrube“ (s. 338). Všíma si šepkanie vody (s. 40), „hnijúce kvety potopené v husľovej vode“ (s. 44), sleduje, ako prudko sa zastavuje (s. 69), ako sa pije, láme (s. 89), ako „skacká“ (s. 107), aká je „najtemnejšia“, a „zrazu svetlá“ (s. 171), „zimná“ (s. 154), „večná“ (s. 135).

Voda, ktorá má, či už v hrnčeku alebo v rieke, vždy svoju váhu, azda najpresnejšie dokumentuje autorov rešpekt k ťažkej, fyzickej stránke ľudskej prítomnosti vo svete, jeho pripravenosť v súlade s tradíciou chápať život ako neľahký údel. „Pokojné okamihy po nekonečných dažďoch“ sú tak pevne spojené s tlením „mokrého lístia a zabudnutého ovocia“ (s. 197). Veľa je toho, čo v sebe nesie stopy strhujúcej moci vody. Mokrá je tráva (s. 266), zem (s. 363), srsť schúleného psa (s. 101), vrana (s. 210), mokré sú cigarety (s. 330). „Pomalý proces vlhnutia, tmavnutia, tlenia“ (s. 248) sa zdá byť všadeprítomný. Mokré je modré linoleum, ktoré utiera sestrička (s. 359), schodisko poliate vodou (s. 375). Pre človeka sa ako v ľudovej rozprávke stáva závažným aj letmý dotyk kabáta, v ktorom zmokol (s. 42).

Čokoľvek, čo voda v rieke pohltí, „napokon uniká, rozpustí sa, zmizne“, a predsa je tu čosi, voči čomu sa tá istá substancia správa zdržanlivo, čo nielenže nerozruší, ale naopak uchováva. Je to „podoba stromu a dávneho mosta,“ ktorá v nej zostáva celé roky, „lebo vlastne tam nie je.“ Ľahké obrazy ťažkého sveta premietané svetlom na trblietavých hladinách odjakživa lákali ľudí na brehu svojou krehkou určitosťou. Tá istá voda nás tak na jednej strane strháva do prúdu udalostí, a na druhej strane nám najjasnejšia časť z nej umožňuje poodstúpiť, sledovať mihavé odlesky vecí vo vlnách ako perpetuálny film. V potenciálne premenlivom, stále tak trochu tekutom prostredí sa trblietavá krása jeho povrchov stáva veľkou obrazovkou plnou prísľubov zachovania určitých významov. Ako nádej tak môže pôsobiť všetko vlhké a lesklé, dobre viditeľné, dokonca aj „zabudnutá kaluž“ (s. 248), ulica po daždi, jej „domy ako nové, výrazné kontúry, ich jasné okraje“ (s. 239) alebo nahá žena, keď vychádza „z kúpeľne, usmiata, žiarivá, pretože sa celkom neutrie“ (s. 329). Hlavne však sneh, táto najvecnejšia, esteticky azda najprepracovanejšia, nadľahčená, a preto slávnostná, biela, svadobná podoba vody, pozostávajúca z množstva drobných zložito komponovaných častí, dobre viditeľných,„v oslňujúcom mraze“ (s. 17), keď „dlho pozdĺž skla padá“ (s. 20).

V subtílnej podobe chladného a sviežeho záblesku je v Strážayovej poézii veciam i ľuďom na okamih prisudzovaná nesamozrejmá dôstojnosť. Tak žiari kryštálový cukor „z tmavých koláčov“ (s. 104), „tmu pretína blýskanie suchých halúzok“ (s. 61), „na okraji zabudnutých chladných hodiniek iskrí slnko“ (s. 267), „svetlo z privretých dverí vrýva sa do steny a láme sa na hrane šálky“ (s. 29), vychádza z mokrej, „žiarivej bielizne nízko nad zemou, nad vlhou trávou“ (s. 347), „do tmy len čiarky nechtov bdejú“ (s. 53), leskne sa celofán na kyticiach (s. 299), staniol. Na pozadí nediferencovanej a ťaživej jednoty, keď smrť znamená, že „ sa zašpiníš, a nadlho“ (s. 147) je lesk gombíkov na šatách dôležitým prejavom života naplneného dôvernými podrobnosťami (s. 105). Vďaka subtílnym prejavom viditeľnosti možno akúkoľvek situáciu nazerať z jej lepšej, jasnejšej a krajšej stránky, napríklad „spoza ešte mokrých záhradných, sviežich a živých kvetov na stole za okrajom iskrivej brúsenej vázy“ (s. 208). V takých chvíľach, keď sa veci zdajú byť neobyčajne jasné, keď nepotrebujú vysvetlenie, ale samy, hocako drobné, sa môžu stať vysvetlením, je zrejmé, akú dôležitú úlohu v ľudských osudoch zohrávajú čisté šaty.

Ľudia v básňach Štefana Strážaya upratujú izby a samých seba. Umývajú a obliekajú sa živí a umývajú, obliekajú a češú aj mŕtvych (s. 27), aby ich, už natrvalo ležiacich, zodvihli nahor, „položili na stôl“, tam, kam sa kladú čisté, krehké a pekné veci. Zametá sa zem na dvore, „prach tíši priesvitnou vodou“ (s. 27), umývajú sa aj náhrobné kamene, písmená „ktoré zabúdajú“, a ako prejav „oneskorenej nehy“ sa starostlivo čistia chodníky medzi pomníkmi (s. 338). Bielia sa steny, umývajú dlážky (s. 369), aj deti, „umytá, učesaná, upravená“ je „žiačka s mašľou“ (s. 395), „čisto oblečená“ je žena v závodnej jedálni (s. 213), umytá je aj učiteľka vo vlaku. Čisté sú košele (s. 96), aj „biele a také krásne steny“ (s. 107) a v nedeľu sú aj husi celkom biele (s. 27). Umytí a učesaní ľudia sa v Strážayovej poézii zjavujú ako „jesenné hladiny“ (s. 151). Zreteľné sú v tomto smere ich „trblietavé nechty“ (s. 45), zuby, „plavé vlasy“ (s. 47, 68, 245 a iné), ktoré niekedy splývajú s vodou v rieke (s. 10). Osobité postavenie nadobúdajú aj „hrubé a láskavé“ (s. 151), inokedy „slnečné“ kolená (s. 182), či dokonca „vôňa zahojeného kolena“ (s. 286) a hrdlo, „čisté“ (s. 45), ale aj „úzkostné“ (s. 72). Práve na takýchto odkrytých, a zraniteľných častiach tela možno dobre sledovať, ako „modrastá žilka pulzuje na chlapcovom hrdle“ (s. 143), aké hlboké je v skutočnosti to, čo prúdi pod hladkým povrchom pokožky.

Byť čistý, upravený, znamená byť vždy tak trochu v ohrození, čisté sa môže ľahko pošpiniť, poraniť pádom ako koleno. V básňach však môže byť dobre, vládne tam poriadok, slov je málo a sú na svojom mieste. „V menšom svete je krajšie...“ (s. 345). Láska ako veľmi súkromný prejav vnímania je vynachádzavá v tom, koľko potešenia dovoľuje zúčastneným objaviť v predtým prehliadaných maličkostiach, či dokonca v samotnom fakte vlastnej fyzickej prítomnosti. U Strážaya nepredpokladá veľké gestá, je uzavretá a priestorovo nenáročná ako útulný byt s kúpeľňou plný dôverných detailov bez ambícií navonok, ktorý však práve vďaka tomu dokáže tmavý a cudzí priestor za oknom presvetliť a zohriať. „Vždy znova vymaľuje dušu ako izbu“ (s. 371). Prostredie, v ktorom „všetko je akosi zložito všedné“ sa Štefan Strážay úspešne pokúša vysvetliť už ním samým, „prežiariť telesnosťou“ (s. 281). Zaujímajú ho javy, ktoré síce majú príčinu, ale nie vznešenú. Udalosti vo svojich textoch nezovšeobecňuje, ale skôr očisťuje a rekonštruuje s využitím niekoľkých výstižných fragmentov. „Každý detail“ potom môže byť ako nový, „presný, konkrétny aj pravdivý“ (s. 277). Pozametané sklo, papieriky, staniol, nahrnutý štrk, kvitnúce čerešne, teplo vlaňajšej slamy, čas pred dažďom sú potenciálne veľmi jasné. Banálne je podstatné (s. 270).

Prechádzať obytnými miestnosťami si vyžaduje takmer rovnakú mieru ohľaduplnosti ako v prístupe k ľuďom. Každý interiér dokáže už prostredníctvom niekoľkých predmetov vystihnúť čosi podstatné zo života tých, ktorí sa v ňom jeden druhého dotýkajú, aby hneď vzápätí nato brali čosi do rúk. Žiť istý čas na nejakom mieste znamená nechať sa definovať veľmi výstižnými podrobnosťami, vecami a vecičkami. Výsledkom býva sled obrazov, v ktorom majú svoje miesto aj také minuciózne výjavy ako „zátišie s mihalnicami“ (s. 189). V básnických interiéroch Štefana Strážaya nachádzame predmety, ktorých obvyklé súvislosti poznáme, usporiadané tak, aby ich bolo možné znovu a pozornejšie vnímať. Jablko tu „tiká ako hodinky“ (s. 20), a zároveň sa v ňom môže zjaviť „hviezda nahryznutá deckom“ (s. 23). Ako ľudia žijúci v ústraní, o ktorých sa po čase ukáže, že boli čímsi iným, hodnotnejším, aj šálky, bavlnky a zástery v nich odrazu bez toho, aby opustili svoje obvyké roly, reprezentujú viac. Veci, sneh, lístie alebo voda v rieke nadobúdajú vo svetle ubiehajúcich dní nesamozrejmú dôstojnosť. Štefan Strážay akoby sa vo svojich pozorovaniach stával jeho súčasťou, súcitne sa ujíma všetkého, čo vôkol neho nepovšimnute padá, ale aj stráca sa, mizne, rozpadá. Po celé roky nepoľavuje jeho úsilie evidovať drobné záblesky, neurčité prísľuby jasu hoci aj v osvetlení prichádzajúcom spoza poodchýlených dverí.

Naprieč jednotlivými textami by bolo možné zostaviť celý súbor faktov, niekedy dokonca lokalít s presnou adresou, ku ktorým sa viažu. Obvykle sa neodohrávajú na významných miestach, ich prirodzeným prostredím sú rutinné okolnosti neokázalého života v dome, za stolom, v kuchyni, osobnom vlaku, či staničnom bufete. Nedisponujú ani osobitými termínmi alebo postupmi, pracuje sa v nich s pojmami, ktoré sú chápané ako všeobecne známe. Ich stavba je prostá, bez zložitých vzťahov alebo nezvyčajných prívlastkov. Javy v nich však prebiehajú pomalšie, sústredenejšie, akoby za sklom, či hlboko vo vode. Nezvyčajne dlho tu „padá šálka zo stola“ (s. 15), a aj vlasy „dlho padajú na plecia“ (s. 12). Vernosť takémuto spôsobu vnímania autor osvedčuje aj vtedy, kedy by to ani sám nečakal. Hodnota jednoduchých vecí sa vôkol neho mení vďaka jeho záujmu o ne, ich krehká krása sa zjavuje pod tlakom jeho skúmavého pohľadu, a to až do tej miery, že nadobúdajú postavenie vzácnych exponátov. Veľkosť očakávaní, s akými po celé roky pristupuje k bežným javom mu umožňuje obmedziť sa na ktorékoľvek z nich. Jeho prístup mu dovoľuje, aby natrvalo zostával vo svojom koncentrovanom, všetko existujúce usporadúvajúcom interiéri, uprostred svojich po celé roky systematicky dopĺňaných zbierok elementárnych okolností jednoduchého a neobyčajne dôstojného ľudského života.

Poézia Štefana Strážaya presvedčivo demonštruje skutočnosť, že vnímaný svet má všetky predpoklady na to, aby bol chápaný esteticky, dôsledne, no zároveň ohľaduplne, jemne, až elegantne. Neúplné porozumenie veciam a ľuďom umožňuje sa od nich vzdialiť, predstavuje spôsob, ako si uchovať po celé roky vlastnú pozornosť, a prejavuje sa ním aj určitá miera vkusu. Texty v takom prípade pripomínajú skôr veľkorysé priestory galérie vyvolávajúce otázky, než obchodný dom zaplnený odpoveďami. Udalosti v nich prichádzajú síce aj naďalej rovnako naliehavo, no zároveň aspoň trochu vysvetliteľne, ako hlboká, no na povrchu trblietavá voda v riekach alebo ťažké železničné vagóny, chvíľu zbytočne veľké, nezmyselne prázdne, a onedlho nato plné detí, smiechu a odrobiniek. Prirodzeným spôsobom, na hladinách a na stoloch, pri pohľade z okien vlakov sa pred nami vynárajú zátišia a krajiny, ktoré sa týkajú nielen nás, ale aj rastlín a vecí. Ukazujú nám, že, kdekoľvek sme, všetky naše očakávania sa pri istej miere sústredenia môžu naplniť, napríklad s pomocou šálok, robustných, a krehkých ako my, inokedy v opustených záhradách, keď do nich iba kvôli nám zhora padá lístie a dážď.

Literatúra
Štefan Strážay: Básnické dielo. Kalligram. Ůstav slovenskej literatúry SAV. Bratislava 2011.