Sprievodca nezrozumiteľnosťou - ukážka

Cudzinec

Spočiatku máločo nasvedčuje tomu, že sa odohráva niečo dôležité. Aspoň ja sám by som čosi také nepredpokladal. V zabudnutých bočných uliciach sa veci zdajú byť prosté, a súčasne výnimočné, mnohotvárne, až bizarné. Stretávam ľudí, no nerozumiem im viac ako vtákom alebo včelám. Sú to tie isté postavy, keď sa však jedna druhej prihovárajú, akoby volali z brehu na breh. Na začiatku som mal obavy, či bolo správne odísť až tak ďaleko. Ale teraz, keď míňam stĺpy verejného osvetlenia a múry rodinných domov, sa presviedčam o tom, že kontakt s niekoľkými dôverne známymi okolnosťami dokáže potešiť ako stretnutie s priateľmi a chôdza, ak je pomalá, vie zmeniť pohľad na ne.

Základné predpoklady bežných ľudských situácií predo mnou defilujú v podobe banálnych jednotlivostí, sú univerzálne, a zároveň jednoduché. Neznámi ľudia prechádzajú tak blízko, že by som sa ich mohol dotknúť, na pozadí ošarpaných múrov vyzerajú povznesení nad dianie vôkol seba. Pripomínajú rámy na starých maľbách, pritom oni sami v tej chvíli očividne neprežívajú niečo osobité. Oblečení rovnako ako moji dlhoroční susedia a známi pôsobia v prostredí zaprášených dvorov prirodzene a ani ich správanie sa nelíši od toho, ktoré dobre poznám: cestujú do práce, nakupujú, zdvorilo zdravia jeden druhého, zamyslene pofajčievajú, postávajúc na autobusových zastávkach.

Kráčajúc voľne nechávam sa viesť nielen hviezdicovitou geometriou mesta, ale aj jeho podvečerným pokojom, prvými zažínajúcimi sa svetlami, podmanivou samozrejmosťou života navôkol. Mám dostatok času venovať pozornosť sochám a zvlneným priečeliam domov, ale aj nazerať do vysokých okien. Prekvapujú ma pritom ani nie tak výjavy v nich: prehľadne usporiadané stoly a stoličky, poháre a taniere, ale skôr pocit kontaktu s čímsi výnimočným, aký vo mne dokážu vyvolať. Uprostred starostlivo usporiadaných zbierok podrobností sa odvíjajú životy konkrétnych ľudí plné opakujúcich sa úkonov. Už onedlho ktosi z nich vstúpi do miestnosti a vezme do ruky porcelánovú šálku, siahne po liatinovej panvici. Bezprostrednosť výjavov v rozsvietených oknách vo mne vyvoláva zmes pokoja a slávnostného očakávania možno aj preto, lebo na ne hľadím zdola, z nastupujúceho šera chladnej ulice, poznačenej kvapkami dažďa.

V čase, keď som začal tráviť celé dni na dlhých prechádzkach, stretával som sa s nepochopením, a hoci som o tom nehovoril, aj sám som mal pochybnosti. Ale teraz, keď kráčam pozdĺž starých, zvnútra rozžiarených domov obrastených brečtanom, jasne vidím, ako veľmi som sa vtedy mýlil. Moje nové položenie sa od toho, na ktoré som bol roky zvyknutý, vlastne nelíši. Pretože ma nikto doma nečaká, nie som vo svojich nezámerných pozorovaniach rušený a môžem sa pohybovať po uliciach zamyslene, no neužitočne. Obklopený ľuďmi, ktorým nerozumiem, nepociťujem väčšiu osamelosť ako predtým. Vzdialený im, aj dianiu v bezprostrednej blízkosti, prechádzam po cestách plynulo nadväzujúcich na seba v dlhých zaoblených líniách. Zvláštne, aké mnohotvárne, a zároveň usporiadané vedia byť ošarpané priečelia budov, koľko príkladov trpezlivej vyrovnanosti dokáže priniesť už pohľad na starý kamenný múr, akoby na znak súhlasu pokrytý machom, alebo koruny stromov vysoko nad strechami, pripomínajúce svadobné kytice. S akým zadosťučinením sa spája pobyt v opustených parkoch, v ktorých husté kríky a dovysoka čnejúce trávy na pozadí nakrátko pokosených trávnikov potvrdzujú, že nie je správne nehovoriť nič ani všetko.

Rozhovory okoloidúcich znejú ako hudba. A tak sa nechávam unášať symetrickou kompozíciou jednotlivých replík, rytmickým tokom foriem. Útržky náhodne započutých dialógov sa zlievajú do spletí vysokých a nízkych tónov a spolu s pouličným ruchom pripomínajú hru veľkých dychových nástrojov. Zatiaľ čo slová a vety napísané na výstražných tabuliach alebo načmárané len tak po stenách sa obracajú na mňa mlčky a dovoľujú mi zachovať si určitý odstup, pred zvukom zreteľne vyrieknutých slov, navyše popretkávaných smiechom, kašľom alebo krátkymi vzdychmi, rovnako ako pred vŕzganím gumených podrážok alebo náhlou zmenou počasia na ulici niet úniku. Hlučná vrava naráža do múrov ľahkomyseľne, v silných, no prchavých poryvoch, inokedy pôsobí miernejšie, aby vzápätí dokázala udrieť plnou silou. Ak sa jej aj pokúšam vyhnúť, dostihne ma za rohom, vo vedľajšej ulici. Plná rozmanitých poryvov, výšok a hĺbok, a zároveň sykotu a chrapotu, ktorým jej aktéri tak ochotne pripisujú význam, pohlcuje ich zmysly, a oni začínajú zvláštnym, sotva postrehnuteľným spôsobom tancovať. Najprv dvíhajú obočie, a vzápätí nato aj hlavu. Ako stromy vo vetre sa váhavo kníšu zboka nabok, netrpezlivo pohadzujú vlasmi, dokonca celým telom.

Moja nová situácia je priaznivá. Nerozumiem síce poznámkam, ktoré adresujú jedna druhej dve ženy v klobúkoch pred obchodom alebo tomu, čo hvízdavo na seba pokrikujú deti, rozbaľujúce šuštivý balíček keksov, no netrvá dlho, a ukáže sa, že nepochopenie významu všetkých tých zámerne artikulovaných zvukov mi umožňuje vnímať udalosti inak ako doteraz. Pri rozličných príležitostiach dáva o sebe na ulici vedieť doteraz prehliadaná harmónia zdanlivo nedôležitých prejavov. Aj dlhé slovné výmeny vďaka nej nie sú dôležitejšie než šumivý dážď, ktorý ich sprevádza. Jednotlivé repliky, nech už sa týkajú čohokoľvek, sa odvíjajú uvoľnene. To, čo je na reči dôležité, s tým, o čom sa v nej hovorí, odrazu nesúvisí. Akoby som sa ocitol v galérii plnej zbytočných slov. Aj v nej sa návštevníci napriek dlhým názvom obrazov na priložených štítkoch postupne dozvedajú o tom, čo vidia, stále menej a ich neistota rastie, zároveň s tým však získavajú viac priestoru pre svoje vlastné úvahy.

Počas prechádzky mestom množstvo vysvetlení, ktorým som v ňom vystavený, tiež iba znásobuje môj počiatočný údiv. Možno, že niekto pozná správny výklad nápisov svietiacich na vývesných štítoch a ulíc odbočujúcich kamsi do tmy, no ja to nie som. A tento stav nie je nepríjemný, naopak. Poznanie úplnej odkázanosti na seba v hodnotení toho, čo ma obklopuje, je pravdou, ktorú sa dozvedám v dlhých úzkych priechodoch medzi radmi domov, aj na veľkých zatrávnených priestranstvách. Keďže sa jej nebránim, dokonca nachádzam v nedokonalosti vlastného chápania aj tých najjednoduchších javov potešenie, môžem sa ešte viac odpútať od obvyklého spôsobu chôdze aj diania vôkol mňa. Zostávam mu na dosah, no nepodieľam sa na ňom, a len ho sledujem ako perpetuálny film. Neodôvodnené očarenie, ktoré si ma nachádza uprostred ľudí a ulíc, smerujúcich nevedno kam, mi spolu s trpezlivým svetlom pouličných lámp dovoľuje ocitnúť sa vo svojom vzťahu ku všetkým tým hranatým budovám, lesklým oknám a dovysoka naukladaným schodom predo mnou opäť na začiatku.

Keďže sa už nemusím venovať tomu, čo sa vôkol mňa zámerne komunikuje, oslobodzujúco ľahký, pritom sotva badateľný cinkot lyžičiek započutý v kaviarni nemá pre mňa menšiu váhu, než rozhovor, ktorý ho sprevádza. Slovám okoloidúcich načúvam spolu so šušťaním novín a s dlhým zvonením na vežiach, venujem pozornosť tikaniu vychádzajúcemu odkiaľsi z trávy, aj nedočkavému hvízdaniu vlakov v diaľke. S prekvapením zaznamenávam inokedy prehliadané zvuky, radostne sa prepletám medzi hlasitými chodcami a ochotne priznávam svoj doterajší omyl, aby som mohol o to viac oceniť znovunájdenú dôležitosť praskotu nikým nevytvoreného nábytku v korunách starých stromov alebo hoci aj krátkych, na všetko odhodlaných nárazov dažďa do zabudnutých nádob plných tlejúceho lístia.

Na pozadí hrmotu ťažkých stavebných mechanizmov a motorov áut, prechádzajúcich od vzdialených dlhých pasáží k silnejúcemu, priam výhražnému hluku blížiaceho sa vozidla, hneď vzápätí zachytím krátke, no presne umiestnené vŕzganie dverí, ktorým k dokonalosti chýba azda iba to, aby ich niekto doladil alebo úsečné klopanie dámskych opätkov. Občasné zarinčania skla alebo nárazy ťažkých predmetov na zem prichádzajú nečakane, no pri spätnom pohľade sa ukáže, že veľmi presne práve po chvíľach dlhého ticha. Dramatický prejav spaľovacích motorov vyznieva energicky a odhodlane. Dravá rozhodnosť väčšiny dopravných prostriedkov sa ešte zvýrazňuje v nezmyselnom reve motocyklov. V porovnaní s ich hrubým naturelom pôsobí zvuková produkcia elektromotorov, vrcholiaca v hravom cinkaní električiek, takmer bezbranne. Ozajstným zážitkom je jazda trolejbusom. Hneď po nastúpení ma privíta sled známych zvonivých tónov šíriaci sa vo vnútri. Ich výška závisí od koncertného virtuóza v riadiacej kabíne v čase môjho príchodu už plne zaujatého hrou na tom veľkom, navyše pohybujúcom sa hudobnom nástroji. Čím ráznejšie stláča pedál nadol, tým sú vyššie. A dojem prehliadanej slávnostnosti každodenného života sa vo mne ešte utvrdí pri pohľade na sedadlá v prednej časti vozidla obsadené skupinou pozorne načúvajúcich cestujúcich s veľkou kyticou kvetov.

Význam pouličného ruchu až doteraz vôkol mňa uplýval nepovšimnute, nebral som ho na vedomie, hoci zaznieva všade. V atmosfére toho všeobecného, no zároveň nevýrazného súladu, ktorý začína v štrkotaní kľúčov, pokračuje krátkym, jasným zacenganím porcelánu, aby vyústil do oslobodzujúceho zatrúbenia klaksónu, je pritom čosi dôležité, a hravé zároveň, niečo takmer výsmešne úplné. Banálne udalosti, ku ktorým sa viažu jednotlivé zvuky, predstavujú ukážky z výpravných predstavení, ktoré sa síce odohrávajú na očiach verejnosti, avšak bez toho, aby stratili svoj výnimočný charakter. Takýmto spôsobom, popod lesklé mosadzné zvončeky zavesené nad dverami, vstupujú do predajní aj budúci zákazníci. Na ich zamyslené postávanie nad pestrofarebnými mydlami a šampónmi by som teraz dokázal hľadieť celé hodiny.

Nielen stroje a veci, aj rýchlo kráčajúci chodci sa vyznačujú osobitou hudobnou kvalitou. Ich hlasy, ako to býva v speváckych zboroch, majú zvláštne zafarbenie. Dôležitejšie však je, že počínaniu každého z nich prislúcha určitá tonalita. Na rozdiel od občasného mechanického vyhrávania, ktoré zvyčajne vedie k tomu, že si ktosi začne ako policajt sám sebe náhlivým poklepávaním prehľadávať odev, predstavuje osobitú akustickú predispozíciu. Najzávažnejšie rozdiely medzi ľuďmi na ulici spočívajú v ich odlišnom frekvenčnom nastavení, ktoré prestupuje celým telom až po končeky prstov a mení nielen chôdzu, hlas, reč, ale aj smiech, mimiku a gestá. Sem-tam niektorí hlasito zadrnčia ako ľudová kapela alebo plný príborník, iní znejú aj spod mokrých dáždnikov jasne, zvonivo.

Pri sústredenom načúvaní sa aj vo vážne vyslovovaných vetách dajú rozoznať útržky rytmických piesní. Rôzni ľudia sú odlišne naladení a na ulici znejú rôzne. Niektorí sa nechávajú unášať jemnou naliehavosťou vlastných slov, správanie iných je plné rušivých momentov a šumu. Ešte dlho po tom, ako odídu, poháre na stoloch cvendžia a kovové podnosy sa chvejú. Jednoducho, vždy je tu čosi, prečo zostať na ulici stáť. Nie ako lekár, keď čaká reakciu po údere kladivkom na svoj živý triangel, ale ako jedna z mnohých častí toho veľkolepého súladu načúvam ľuďom a ich rozhovorom v úsilí rozlíšiť aj tie najjemnejšie tóny. Notový zápis sa mi zdá byť pre záznam reči, ale i rytmickej chôdze, zvučného behu, smiechu, poťahovania nosom, živých gest alebo klipkaní očami úplne postačujúci, ba vhodnejší než fonetická transkripcia a dôležitejšie než zapájať sa do prebiehajúcich konverzácií, či odpovedať na položené otázky sa mi vidí po nich zatlieskať.

Aj informačné tabule, nápisy na dverách a reklamné pútače nadobúdajú bez obvyklého sprievodného výkladu nový rozmer. Obrazy upravených žien a idylických horských krajín zaliatych poludňajším slnkom sa takto, zbavené účelu, zdajú byť až podmanivo krásne. Nemusím od nich odvracať tvár. Osamelosť toho, kto takmer nič nechápe, je nečakane bohatá. Ulica je náhle plná podivuhodných výjavov, dokonca aj na dopravných značkách. Z hľadiska úloh, ktoré plnia, by postačovali aj jednoduché, len na to najnevyhnutnejšie redukované znaky. O to príjemnejšie je potom zistenie, že postavy chodcov na modrých štvorcoch alebo červených výstražných trojuholníkoch sa vyznačujú sympatickými podrobnosťami: na hlavách majú klobúky, vo vlasoch mašle, pri nohách lopty a v rukách zvierajú aktovky. To však nie je všetko, počas krátkeho prieskumu, keď som si prezrel hneď niekoľko takýchto tabúľ, sa ukáže, že najmä vo veľkosti pokrývok hlavy panujú na dopravnom značení pri zbežnom pohľade sotva postrehnuteľné, no napriek tomu zreteľné rozdiely. Niektoré z postavičiek majú len akési letné klobúčiky, iné zas ozajstné mafiánske širáky, zasadené hlboko do čela, ale nájdu sa aj šiltovky, slamenáky, dokonca cylindre a pinče. A niekedy sa osamelá silueta chodca až stráca pod rozložitým sombrerom.

Vždy, keď sa ukáže, že spád udalostí svojou nenápadnou prítomnosťou usmerňuje aj nejaký ten nespravodlivo prehliadaný elegán v rozmernom klobúku, spomeniem si na obrazy zo života na juhoamerických latifundiách v devätnástom storočí. Ich majitelia vraj zvykli odísť k susedom na návštevu, a vrátili sa o mesiac alebo aj dva. A táto spomienka na ľudí vychutnávajúcich si dni bez zbytočných záväzkov a neprimeraných ambícií iba posilní môj novoobjavený spôsob chôdze mestom, vďaka ktorému sa tu na prašných uliciach s chuťou túlam sem a tam, akoby to bola nedozerná latinskoamerická pampa. Postavenie cudzinca prináša so sebou praktické problémy, na druhej strane ma však zbavuje povinností, ktoré som si predtým neuvedomoval. Neznámymi vlhkými podchodmi a úzkymi pasážami obrastenými popínavými ružami nemusím prechádzať rýchlo, bez záujmu, a to z jednoduchého dôvodu, lebo väčšine z toho, čo ma obklopuje, by som nebol schopný takýmto chladným spôsobom porozumieť ani keby som chcel. Odkedy sa túlam sám po neznámych miestach, môj pohľad na veci sa zmenil. Nezaujíma ma, kam vlastne kráčam, vedú ma detailne vypracované poklopy kanálov a sklené vitráže vo dverách, pozorujem, čo robia psi hrajúci sa v tráve, mačky v oknách, holuby na strechách. Moja nová situácia je vlastne priaznivá.

Pocit bezstarostnej nezúčastnenosti, ktorý by som si za normálnych okolností vyčítal, je náhle prirodzený. Ako cudzinec mám na svoj ľahkovážny pohyb mestom, na omyly, blúdenie, prejavy údivu, či nadšenia a následné neusporiadané úvahy hoci aj nad poštovými schránkami dokonca trochu nárok. Neočakáva sa odo mňa, že by som mal úspešnejšie dosahovať ciele v spleti okolitých ulíc. Zlyhávanie v situáciách, ktoré s takou bravúrou zvládajú iní, však môjmu pohybu neuberá na hodnote, skôr naopak. Neúplné porozumenie ľuďom i veciam a vyradenosť z okolitého diania sú tak vlastne výsadou. Dovoľujú mi odpútať sa od zaužívaného hodnotenia kamenných mostov, sýtozelených záhrad a chodníkov vysypaných drobným hravým štrkom, ale aj obšúchaných rohožiek, ohmataných kľučiek a pivových pohárov s jemnou čipkou zasychajúcej peny v takom rozsahu, aký som doteraz nepoznal, zotrvávať po celé hodiny vo sviatočnom a povznesenom naladení, reagovať na vysoké pouličné lampy a svoje vlastné postávanie pod nimi bez zábran, skôr pobavene ako vážne.

Železničná stanica

Atmosféra rozmernej staničnej haly plnej prichádzajúcich a odchádzajúcich ľudí je veľkolepá: všetci tí cestujúci ovešaní batožinou, bezradne postávajúci v prázdnom priestore, pripomínajúcom tanečnú sálu tesne nad ránom, stratenci na nástupištiach, ale aj predavači posedávajúci po celé dni v tých istých novinových stánkoch a v búdkach s občerstvením alebo taxikári, potulujúci sa unudene medzi holubmi, sa na nej podieľajú. Vysvietené cestovné poriadky sú priam dokonalým obrazom predstavy o budúcej spáse. Hľadím na ne a rozmýšľam, že všetky tie vzdialené mestá jednoducho musia existovať už preto, že do nich denne jazdí tak veľa plných vlakov.

V priľahlej reštaurácii ma zas obyčajne zaujme ženská časť personálu. Zdá sa mi, že čašníčky majú práve na takýchto miestach osobitý pôvab. Ich zaoblená mäkkosť vyniká v prostredí stroho zariadených interiérov, na pozadí pravidelných geometrických línií jedálenských pultov, stolov a stoličiek bez čalúnenia. Hostia mlčky posedávajúci nad dopitými pohármi, a to najmä počas neskorých nočných hodín, možno aj preto nikam neodchádzajú. Na rozdiel od vlakov na nich poznať meškanie. Ukrývajúc sa pred nepriazňou počasia, pôsobia o to zraniteľnejšie, že majú pri sebe veľké kufre.

Nezasvätenému pozorovateľovi by sa mohlo zdať, že personál reštaurácie sa o prichádzajúcich stará preto, že tí sú hladní a smädní. Svoje pobyty v budove železničnej stanice v mene takéhoto výkladu neprakticky predlžujem. Keďže nikam necestujem, je pre mňa ľahšie veľkoryso nechať odísť najprv jeden vlak, potom druhý. Po hodinách strávených postávaním na poloprázdnych nástupištiach a potulovaním sa po priestrannej hale dospievam k presvedčeniu, že charakter každého miesta na Zemi by sa dal určiť už z podoby jeho železničnej stanice. A tak sa v myšlienkach vraciam k tým, ktoré som v minulosti navštívil: niektoré pôsobili vecne, prakticky, iné útulne, no neupravene, ďalšie svedčili o neprimeraných ambíciách, preplnené opadávajúcou štukovou výzdobou pripomínali skôr opustené operné budovy ako funkčné verejné stavby. Aké by to bolo poučné, hovorím si, putovať po vzdialených krajinách, písať reportáže, cestopisy, a neopúšťať pritom priestory staničných hál.

Môj vzťah k tematike železničnej dopravy je ovplyvnený aj početnými filmovými scénami, odohrávajúcimi sa práve na takýchto miestach. Niekedy kvôli nim bolo treba zhromaždiť čatu vojakov, inokedy zas uvoľniť z vyučovania celú triedu žiakov. Cestovatelia sa v taký slnečný deň ochotnejšie než inokedy vykláňali z okien vagónov a deti k nim vybiehali pomedzi rady ďalších komparzistov s batožinou a podávali im do okien karafiáty zapožičané štábom na tento účel v kvetinárstve. Signálom bol nástup dychového orchestra, ktorý začal hrať vzápätí po tom, ako dozneli slová rečníka: „Odchádzate do ďalekých, ale predsa blízkych krajov!“ Scénu bolo treba, samozrejme, zopakovať viackrát. Vlaková súprava sa strácala v diaľke, a vzápätí sa vracala, karafiáty šli z ruky do ruky, vozili sa sem a tam, vädli, lámali sa, postupne skracovali a všetci zúčastnení za ten čas mohli nadobudnúť vo vzájomnom lúčení neobyčajnú obratnosť.

Každodenný život je plný opakujúcich sa obrazov. Nie je celkom možné vyhnúť sa jeho komickej stránke. Nedá sa nebyť smiešny, možno si však vybrať spôsob, akým budem na smiech. V tradičných, rokmi sa nemeniacich rituáloch na nástupištiach je čosi ľudské, vážne, a groteskné zároveň, čo ma núti sa k nim vracať. Zaujalo ma, aké býva odprevádzanie pre obe strany vyčerpávajúce, a to najmä vtedy, keď vlak z nejakého dôvodu neodchádza načas. Rozhovor vtedy viazne, aby sa o to intenzívnejšie rozprúdil vo chvíli, keď zahvízda výpravca. Práve to je okamih, na ktorý obe strany tak trpezlivo čakali. Odrazu si majú toľko toho čo povedať: náhlivo vyslovujú posledné pokyny a pozdravy, mávajú, gestikulujú. Asi by mal niekto chodievať na stanicu pravidelnejšie a lúčiť sa tam s tými, ktorých nik nevyprevádza, kývať im veľkoryso, ako to robia deti, keď okolo nich prechádza vlak. Veď kto z ľudí by si v takej chvíli nezaslúžil kyticu kvetov?

Obrana spánku

Ľudskú situáciu azda najlepšie charakterizuje atmosférické položenie, v ktorom sa realizuje, najmä závislosť od dostatočného množstva denného svetla. Pravidelný nástup tmy predstavuje dramatický kontrast, ktorého dôsledkom na vlastné vnímanie sa iba ťažko možno vyhnúť. Noc odhaľuje obyvateľom mesta ich osamelosť. Úrady nefungujú, obchody sú odrazu prázdne, svieti iba pouličné osvetlenie – rady lámp pozdĺž dlhých ulíc, ktorými takmer nik nechodí. Čas, keď každý skôr či neskôr je iba sám sebou. Vo svojom byte vtedy dlho zostávam hore, hoci viem, že by bolo správne už ísť spať. A to bez osobitného dôvodu, len tak, aby som celé hodiny bez pohnutia načúval tichu budovy, v ktorej už všetci ležia, celým poschodiam plným spiacich ľudí. Myslím na nich, ale aj na vzdialené odbíjanie hodín, ktoré inokedy vôbec nepočuť.

Telesnú vzpriamenosť je pritom cez deň také prirodzené brať vážne. Idealistické stotožnenie sa ľudí s vlastnou vertikalitou dáva o sebe vedieť v podobe ich vzpriamenej chôdze, ale aj vysokých rozhľadní, pohárov na stopkách a budov. To kvôli nej ako vojaci ochotne dvíhajú a podopierajú jeden druhého, ale aj predmety, ktoré sa nedopatrením ocitli na zemi. Až sa zdá, že nechať bez povšimnutia ležať na zemi hoci len čísi stratený šál by bolo neľudské. Je preto zvláštne, že večer, doma, nik z nich neprotestuje, naopak: majú na tento účel pripravené osobitné oblečenie, dávajú si záležať na materiáli a farbe obliečok. Postupne si líhajú, nízko nad zemou strácajú vážnosť, prestávajú byť dospelými. Obložení zvlnenými prikrývkami ponárajú tváre do vankúšov, pomaly mäknú, a usínajú už ako deti, s dôverou sa hĺbiac do seba ako do knihy plnej zvláštnych obrazov. Ak by tak urobili cez deň, niekde na chodníku, okolie by v tom videlo veľké nešťastie a ponáhľalo by sa im na pomoc. To všeobecné nočné znehybnievanie však nikoho neprekvapuje: celé mestské štvrte ponorené do snov.

Nevyhnutnosť úplnej odovzdanosti vlastnému telu počas spánku je všeobecne akceptovaná, nie však preto, že by bol dôvod tejto univerzálne sa prejavujúcej rezignácie celkom jasný. Cieľavedomé konanie, plné koordinovaných pohybov, ktoré zvyčajne pôsobí tak presvedčivo, vyznieva v konfrontácii s totalitou toho všeobecného nočného znehybnievania iba ako ilúzia. Zatiaľ čo cez deň si obyvatelia počínajú odlišne, viac alebo menej dôležito, vedú za veľkými okennými sklami závažné rokovania, vášnivo diskutujú, argumentujú, rozhadzujú rukami, v noci takmer bez výnimky spia, rovnako ako psi a mačky, stočení do klbka ako kvety, ktoré ráno polievali v záhrade. Nočný spánok má moc ich všetkých opäť vrátiť späť a jednotliví aktéri počas neho postupne strácajú kontrolu nad vlastným telom a klesajú stále nižšie a nižšie, až napokon ležia jeden vedľa druhého ako kamene.

Kráčať domov sa snáď ešte dá dôležito, ale usínať v spálni možno iba ako dieťa. Znamená to najprv si niekde v kúte sadnúť, pokorne skloniť hlavu a prestať sa brať vážne. Polihávajúc na posteli sa ešte chvíľu možno cítiť významný, vychutnávať chladivú sviežosť jemných tkanín a tvarov vôkol seba, ale spánok si žiada sa toho všetkého vzdať. Usínajúc večer čo večer ľudia za zatiahnutými závesmi prekvapujúco ochotne strácajú na dôležitosti, v ich mysli vtedy už niet miesta pre zložité spoločenské roly, dokonca ani pre nich samých. Ležia vedľa seba, v dosahu zhasnutých lámp, nehybne, so zavretými očami, bez mena, záväzkov a zodpovednosti. Nik z nich nemusí byť poslancom, aby ho za to, čo vysloví počas spánku, nebolo možné pohnať pred súd. V noci, v posteliach, sú vlastne všetci nevinní, lebo o sebe nevedia. Väčšiu časť života trávia takto, ako deti. Pravidelne padajú od únavy, potom usínajú na mäkkých matracoch, niekedy aj vo vlakoch s hlavou vyvrátenou dozadu a s bezbranne otvorenými ústami. Počas dní striedajú zamestnania, manželstvá alebo iné roly, získavajú rôzne tituly, ocenenia, preukazy totožnosti, osvedčenia riadiť automobil alebo niečo iné.

Do tej miery, do akej neuvažujú nad zmyslom svojej podivuhodnej prítomnosti vo svete, sú však všetky ich predstavy a pojmy, snehobiele košele a hladké obleky, montérky a uniformy vlastne iba ďalšími pyžamami. Umožňujú im iba lepšie sa stotožniť so snom, nech už je akýkoľvek. Zdá sa, že práve vďaka tomu, že sa vlastne nikdy celkom neprebudia a nezistia, kto sú a čo tu vlastne robia, si po celé roky dokážu zachovať nevinnosť. Sú detskí a milí, aj keď kričia, bijú vôkol seba a nevedia sa dohodnúť. Hrajú sa na dospelých, mocných, dobre informovaných ako na Indiánov. A tak k nim treba aj pristupovať. Nedbať na to, čo práve povedali, a keď sú priveľmi rozrušení vlastným hnevom, milo sa im prihovoriť.

Ak niekto čosi veľmi dlho rozpráva, osobitne vtedy, keď to tvrdí vážnym hlasom, je dôležité si uvedomiť, že hovorí zo sna, že tak koná spiaci človek. Vo chvíli, keď sa stretnú dvaja ľudia, najlepšie urobia, pokiaľ si chápavo porozprávajú o svojich snoch. Každý človek viac alebo menej spí a aj tí, ktorí sa na čas prebudili, sa dozvedajú hlavne to, ako hlboko ešte pred chvíľou spali. Spoznávať predstavy iných umožňuje lepšie pochopiť bizarnosť tých vlastných. A tak aj ja v tejto hlbokej nočnej hodine síce ešte svietim, no už onedlho pôjdem spať. Sám, dobrovoľne, nie preto, že by som sa cítil byť unavený, ale skôr zo solidarity k tým, ktorí si už v dome ľahli. Jednou z hlavných úloh ľudí je predsa dbať o vlastný spánok, vynachádzavo prispôsobovať svoje predstavy požiadavke sa neprebudiť. Ak teda začuje ktosi kvapkať vodu, alebo nejaký iný rušivý šramot, nevstane, nezavrie kohútik, ale zakomponuje zvuky doliehajúce z okolia do vlastného sna a jemu sa potom zdá, že sa plaví po mori alebo niečo iné.

Niektoré zo snov si pritom vyžadujú konať veľmi zvláštnym, hrdinským alebo podlým spôsobom. Dejiny sú plné príkladov veľmi vynachádzavých podôb obrany vlastného spánku. Prinášajú svedectvá o vojvodcoch, ktorí, aj keď už načúvali kdesi v bunkri delám nepriateľov, neprestávali uvažovať o vlastnej neporaziteľnosti. Pripravení radšej sa zastreliť, než by sa prebudili, vzniknutý rozpor riešili poukazovaním na to, že ich jasnozrivé rozkazy neboli správne vyplnené, že boli zradení a nepochopení, obklopení hlupákmi. Spánok umožňuje klásť na okolie tie najvyššie nároky. Tým, ktorým sa práve čosi sníva, ani na um nezíde, že by mali niečo na tom zmeniť. Ich sen je dokonale uspôsobený nato, aby ich utvrdil v tom, že okolnosti chápu správne.

Výsledkom toho všeobecného večerného návratu domov a postupného znehybnenia je nedocenená dôslednosť, s akou každému človeku pravidelne demonštruje skutočnú hĺbku jeho neporozumenia samému sebe. Nielen v noci, ale aj cez deň, počas bojov, veľkých zápasov, vyznaní a hádok ľudské telá, tie veľké mĺkve krajiny plné slanej vody, ktoré do rozhovorov nezasahujú, srdcia, pľúca, črevá a žily bez prestania pracujú na niečom, čo si pochopenie a spoluprácu samo tných aktérov nevyžaduje. Ako potom brať vážne zapálených rečníkov na námestiach, ak je jasné, že iba vo veľmi obmedzenej miere dokážu kontrolovať svoje telesné funkcie a vzápätí po skončení prejavu budú musieť ísť spať, že im počas reči nepozorovane vyrastajú z koncov prstov nechty a z hlavy vlasy? Nik z ľudí nedokáže driemať dôstojne, každý v takej chvíli púšťa z rúk zbrane, vypadáva z roly. Ak má zaspať, musí rezignovať aj na tie najjednoduchšie ciele vo vonkajšom svete, pokorne skloniť hlavu a upadnúť do toho istého stavu ako zvieratá a rastliny. Narastajúca únava je vynútenou obetou porovnateľnou s tou, s akou stromy na jeseň jeden po druhom strácajú listy. Dovoľuje každému vysporiadať sa so svetom, ktorý nechápe, jednoducho tak, že ho načas celým telom podstúpi.

Karnevalový sprievod

Mesto je súborom rozmanitých tvarov, hladkých povrchov a rovných plôch, ktoré existujú iba v predstavách svojich obyvateľov, v ideálnom prostredí, kde už nie je jedno, ale ešte ani to druhé. Príroda má tú vlastnosť, že v nej všetko spolu tesne súvisí, ľudia sú jej prirodzenou súčasťou, no zároveň stále znovu a znovu kosia trávniky, strihajú si nechty, umývajú ruky, češú vlasy, ale aj pília drevo, zametajú podlahy, bielia múry. Po celé roky trpezlivo obnovujú hranice, ktoré, rovnako ako ich úvahy o svete, neboli a nie sú samozrejmé. Miestom, kde sa toto formujúce úsilie realizuje, je ľudská myseľ. Práve v nej môžu veľké sídla plné slov, foriem a tvarov existovať bez obvyklej ťarchy fyzického jestvovania. Uvažovanie, nech už sa týka čohokoľvek, pripomína oblohu. Každý človek, aj ten najpraktickejší, je tak nevyhnutne už tým, že na čosi uprene myslí, veľmi idealistický.

Domy sú plné materializovaných odstupov, na ktoré si ich obyvatelia už zvykli. Existujú uprostred nich, zovretí množstvom viac alebo menej jemných rozlíšení, tým, čo je jasné, aj keď si to nie vždy uvedomujú. A tak čokoľvek položia večer pred seba na hladký biely tanier, prestáva byť iba šošovicou a môže nakrátko vyniknúť ako abstraktný obraz na stene galérie. Príbory ich už od detstva trpezlivo vedú zachovávať za každých okolností voči hmatateľnému svetu určitú vzdialenosť, nedotýkať sa predmetu ich záujmu priamo, ale pristupovať k nemu sprostredkovane, a uvedomovať si tak viac. Ich život sa stal omnoho dôstojnejším vďaka neokázalému pôsobeniu množstva jednoduchých predmetov, ktoré pôsobia v ústraní: ušľachtilému odstupu vidličiek a nožov, topánok a rukavíc, dverí a okien, stoličiek a postelí. Pravým zmyslom všetkých tých vecí je udržiavať vo svojich užívateľoch nesamozrejmú predstavu ľudskej hodnoty, nedovoliť im padnúť až nadol, naopak, podopierať ich, trpezlivo zvíhať v noci aj počas dňa, v zdraví aj v chorobe.

Presadiť sa vo vlastných šatách nie je menej náročné ako uspieť v spoločnosti. Z vlastnej skúsenosti viem, že narastajúce sebavedomie dáva o sebe vedieť v maličkostiach: v rýchlosti, s akou si zvykám ráno na novú dlho poskladanú košeľu, v rozhodnosti, s akou klopem na dvere alebo nachádzam cestu von z dlhých pletených rukávov. Pružnosť, s akou sa mi tu niekedy darí vstať ráno z postele je svedectvom pripravenosti konfrontovať sa v ten deň s náročnými pracovnými úlohami, niekoľko rýchlych cvikov v takých chvíľach dokonca naznačuje kdesi v hĺbke driemajúce riadiace kvality, v prípade večerného posedávania a nepraktického ponocovania zas prevažujúcu rezignáciu na výraznejšie spoločenské uplatnenie. Robustné telo, ktoré mi počas dňa slúži na uliciach ako relatívne pevný orientačný bod a vcelku uspokojivé východisko rozmanitých fyzických aktivít, sa neskôr, večer, javí už ako objekt s omnoho komplikovanejším založením. Pluralitnosť mojej vlastnej prítomnosti, jej nezmerná početnosť je odrazu v prítmí izby zrejmá.

Kafkova definícia človeka ako ľudového vodcu svojho organizmu sa mi z tohto pohľadu zdá byť pre pochopenie môjho vlastného rozpoloženia výstižnejšia než opis, aký býva v anatomických atlasoch. Večer, obklopený kusmi pokrčeného šatstva a celou váhou zaborený v mäkkej pohovke je pre mňa prirodzenejšie cítiť sa ako pastierik, ktorý počas dňa nie veľmi úspešne strážil svoje ufúľané stádo, než ako nejaký generál. Vlastné telo mi v takých chvíľach pripomína nesúrodý od alkoholu rozjarený karnevalový sprievod: „A tu prichádzajú zástupy kožných buniek, ďalej, celí v červenom, zástupcovia pečeňe a srdca a za nimi nám mávajú ďalší a ďalší... !“ počujem zreteľne v šere izby nadšený hlas komentátora. Moja myseľ sa v takých chvíľach povznesene, takmer radostne vznáša nad bezmedznými vodami vlastného organizmu.

To relatívne fungujúce spojenectvo rozmanitých čiastočiek tvoriacich zložité orgánové celky, takmer alegorické vozy často s priam protikladným vyznením, no napriek tomu koexistujúce v relatívnej harmónii, ma napriek nepochybnej dočasnosti takéhoto zväzku napĺňajú obdivom. Myslieť na seba v jednotnom čísle sa mi v takých chvíľach zdá byť trúfalejšie než podpisovať sa hoci „My, Ľudovít XIV.“ Ak by boli baktérie kolonizujúce moje vnútorné prostredie obdarené vedomím, mohli by mať svoje jazyky, ideály, zložité vzťahy medzi sebou navzájom, ale aj komplikované rituály, národy, štáty a mestá, viedli by vojny, mierové rokovania, usporadúvali plesy a konferencie, a pritom by ani na okamih neopustili moje hrubé črevo. Zaujímavejšie než možnosť takejto kultúry je však niečo iné, že napriek úrovni, akú by takéto spoločenstvo dosiahlo, nemohol by som si ho všimnúť a baktérie samotné by ani na okamih neprestali byť tým, čím boli aj predtým.

Takýmito úvahami tu trávim veľa nočných hodín. Koniec dňa je cudzí a chladný, neprijateľný ako voda plavcom, keď váhavo postávajú na okraji bazéna. Noc predo mnou je ako jedna z tých dlhých ciest vlakom, keď sa zdá, že najlepšie urobili tí, ktorým sa už podarilo zaspať. Mnohí však ešte zostávame hore, sami, a teda pripravení sa čosi dozvedieť, sedíme bez pohnutia za neupratanými stolmi, plnými použitých tanierov a pohárov, v bytoch pripomínajúcich ťažké, utrmácané jedálenské vozne tesne pred príchodom do cieľovej stanice a toto nezámerné ponocovanie je možno prejavom vzdoru, no zároveň aj čímsi ako súkromnou prieskumnou aktivitou. Zdá sa, že už tým, ako v noci vo svojich bytoch bez toho, aby o sebe vedeli, vždy aspoň niekoľko ľudí celkom neprakticky bdie, vznikajú akési subtílne, verejnosti nikdy nepredstavené umelecké diela. Neurčité kompozície tvorené nábytkom sotva zreteľne sa črtajúcim v šere obývacích izieb a tlmeným, teplým svetlom lámp.